Vyznamenaný priekopník rehabilitácie: Ak lekár na pacienta nemá čas, nech sa ho ani nedotýka
Myrón Malý sa začal rehabilitáciám venovať po tom, čo prežil autonehodu a následné zotavovanie. V osemdesiatych rokoch v Kováčovej zakladal prvý rehabilitačný ústav na Slovensku.
V roku 1984 prijal ponuku vo vznikajúcom rehabilitačnom liečebnom ústave, ktorý s krátkymi prestávkami viedol takmer dvadsať rokov. Od prezidenta prevzal Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj v oblasti zdravotníctva a liečebnej rehabilitácie.
O fyzioterapiu a rehabilitácie ste sa začali zaujímať po tom, čo ste sám zažili nehodu. Koľko ste mali vtedy rokov?
Bolo to štyri roky po mojej promócii, už som bol lekárom. Pracoval som ako obvodný lekár v Uliči, dvadsať kilometrov za Sninou, blízko hranice s Poľskom a Ukrajinou. Mal som autonehodu, narazil som do neosvetleného cestného valca. Liečil som sa zo zlomenín končatín, ale inak som chodil celkom dobre a hlava zostala tiež v poriadku. Po operácii mi odporučili rehabilitáciu v rehabilitačnom centre Hrabyně-Chuchelná na Morave, keďže na Slovensku vtedy taký ústav neexistoval.
Nakoniec ste tam zostali aj pracovať.
Keď som absolvoval rehabilitačnú liečbu, prišiel som na to, že existuje taký krásny odbor, ako je rehabilitačná medicína. Dovtedy som si myslel, že ide o nejakú vodoliečbu alebo elektroliečbu, a veľa som o tom nevedel.
Čo vás na tom fascinovalo?
Komplexnosť liečby a prístup personálu k pacientovi. Nezaujímali sa len o zlomenú končatinu, zaujímali sa o celok, o človeka, o jeho telesnú aj duševnú stránku. Ich cieľom bolo vrátiť do života plnohodnotného človeka.
Myrón Malý (1947)
Vyštudoval Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Ako lekár pracoval v Uliči. V mladom veku prežil autonehodu a po rehabilitácii sa začal zaujímať o fyzioterapiu. Osem rokov pôsobil v rehabilitačnom ústave v Česku v Hrabyni-Chuchelnej. Bol pri založení prvého rehabilitačného ústavu na Slovensku v Kováčovej, kde dlhé roky pôsobil ako riaditeľ.
Znamená to, že sa musí liečiť aj psychika pacienta?
Určite áno. Pri prvom pohovore, teda pri anamnéze, keď sa dostaneme do kontaktu s pacientom, sme naučení pacienta počúvať. Stará múdrosť hovorí: Počúvajte pacienta, hovorí vám diagnózu. Takže treba nechať pacienta rozprávať, občas do rozhovoru vstúpiť, usmerniť ho, ale nezaoberať sa len zlomeninou. To je asi problém dnešnej medicíny, že nemáme čas na to, aby sme sa pacientovi venovali dostatočne dlho. Pacienta sa už pri prvom pohovore snažíme niekam nasmerovať. Musí na tom pracovať celý personál.
Treba s pacientmi hovoriť o ich zdravotnom stave na rovinu alebo im lekári môžu nechať trocha viac nádeje?
Treba hovoriť pravdu. Napríklad preto, lebo inak by sa pacient mohol spoliehať na vyliečenie a nevenoval by sa terapii. Jednoducho by na sebe nepracoval. Pacientom často pomôže aj to, ak s nimi prehovorí iný pacient, ktorý zažil podobnú nehodu a dokázal sa zaradiť do života. Rady od nich pacienti prijímajú lepšie ako od bielych plášťov. S jedným pacientom sme si nevedeli poradiť, tak som zavolal bývalému pacientovi, nech sa s ním porozpráva. A zabralo to.
Stáva sa, že ak pacient nedokáže prijať zlú správu, začne sa utiekať aj k alternatívnej liečbe, ktorá nie je lekársky podložená?
Viacerí to skúšajú v zahraničí – v Rusku, Nemecku, Kalifornii. Skúšajú liečbu kmeňovými bunkami, ktorá je veľmi drahá, riskantná a nikto zatiaľ nepotvrdil, že skutočne pomáha. Keď pacienti minú svoje peniaze, často sa opäť vracajú k nám.
Snažíte sa pacientov od rôznych pofidérnych praktík odhovárať?
Nemôžeme im nič zakázať, nie je dobré, ak má lekár s pacientom konflikt. Snažíme sa ho preto aspoň presvedčiť, aby neprerušoval lekársku liečbu. A popri nej nech skúša aj iné procedúry, ak chce.
Dokážeme pacientom na Slovensku ponúknuť rovnako kvalitnú liečbu ako rehabilitačné ústavy vo svete?
Dovolím si tvrdiť, že áno. A to nie sú len silné reči, naozaj je to tak.
Na ktorého svojho pacienta, ktorého ste liečili, sa najlepšie pamätáte?
Napríklad na Jána Riapoša. Spočiatku to bolo ťažké, lebo bol mladým futbalistom a nevedel si toho po nehode veľa predstaviť. Potom však začal zisťovať, že na vozíku sa dá hrať stolný tenis. Otvárali sa mu nové obzory. Navyše sme mu pripomínali aj to, že by si mal urobiť školu, a nakoniec si dokončil aj postgraduálne štúdium. Stal sa úspešným paralympijským športovcom a niekoľko období po sebe je predsedom Slovenského paralympijského výboru.
V Hrabyni-Chuchelnej, kde ste sa ako mladý lekár liečili, ste zostali aj pracovať a strávili ste tam osem rokov. Ako vtedy rehabilitácie vyzerali?
K pacientom tam mal personál individuálny prístup, čo bolo veľmi dobré a nakoniec sme to zaviedli aj u nás na Slovensku. Pacient nebol anonymný a mal pocit, že všetci mu chcú pomôcť. Nebolo to tak, ako to býva v dnešnej dobe, že na pacienta nie je čas. Ak na neho nie je čas, tak sa ho radšej netreba ani dotýkať. Všeobecní lekári cez stôl diskutujú s pacientom a z diaľky sa pozerajú, čo im to pacient asi ukazuje. To nie je správne. Fakultu som končil v Prahe a pražská škola ma učila, že prístup k pacientovi je alfou a omegou.
Zmenila sa nejako fyzioterapia a kúpeľné liečiteľstvo od 80. rokov, keď ste začínali?
Veľa sa zmenilo tým, že zariadenia sa odštátnili a stali sa súkromnými. Zdravotné poisťovne zasa prispeli k nižšej kvalite liečby, pretože individuálna pohybová terapia s fyzioterapeutom je poisťovňami menej ohodnotená, ako keď vám dávajú fyzikálnu terapiu alebo laseroterapiu. To je hodnotené väčším počtom bodov. A to podľa mňa nie je správne.
Čo to spôsobuje?
Stáva sa, že niektorí menej svedomití lekári sa uchyľujú k preferovaniu toho, čo je lepšie ohodnotené zdravotnými poisťovňami. Takáto liečba je však neosobná. Pacient síce chodí na fyzikálnu terapiu, svetielka tam pekne blikajú a ručička sa na displeji pekne hýbe, ale chýba ľudské teplo a kontakt s pacientom. Možno aj preto má Národné rehabilitačné centrum Kováčová taký pozitívny ohlas, pacient je tam stále na prvom mieste. Ale viem, že rokovania s poisťovňami sú veľmi náročné a za každú cenu chcú skracovať pobyt na lôžkových oddeleniach. Len to niekedy nejde, organizmus sa nedá oklamať a vyžaduje si čas.
Zmenilo sa aj to, že rehabilitácie na Slovensku nie sú takou prioritou, ako je to v iných štátoch Európskej únie. Je známy slogan: Povedz mi, akú máte rehabilitáciu, a ja ti poviem, v akom štáte žiješ.
V čom ešte s poisťovňami bojujete?
Raz k nám prišiel klavirista s úrazom ruky. Dva mesiace sa trápil po rôznych ambulanciách, až nakoniec dokázal presvedčiť revíznych lekárov poisťovne a povolili mu liečbu u nás. Nám to trvalo tri mesiace, ale nakoniec sa vrátil k svojej profesii, čo je veľká vec. Podobne to bolo aj s jedným chirurgom transplantačného centra v Banskej Bystrici, ktorý mal tiež úraz prstov a aj on veľmi ťažko presviedčal poisťovňu, aby mohol ísť s prstami do Národného rehabilitačného centra. S pomocou lekára sa dokázal vrátiť k operačnému stolu a úspešne transplantuje pečene ďalej. To sú veci, ktoré by poisťovne mali zohľadňovať a nie sa striktne držať toho, že ten, kto dokáže chodiť, do nášho ústavu nepatrí.
Rehabilitačný liečebný ústav v Kováčovej ste zakladali v osemdesiatych rokoch. Dovtedy na Slovensku nebol žiaden aspoň podobný ústav?
Nie, suplovali to rehabilitačné ústavy v Hrabyni-Chuchelnej a v Kladruboch. Tie prijímali aj slovenských pacientov. Do Kováčovej som v roku 1985 prišiel na stavenisko, pôsobil som ako odborný konzultant pre túto stavbu. Potom som ešte dva roky pracoval bez pacientov, teda na stavbách, kde sa dolaďovali architektonické bariéry a materiálne a prístrojové vybavenie ústavu.
Koľko je u nás takýchto ústavov dnes?
Fakticky máme stále len jeden. V Kováčovej je jediné zariadenie svojho druhu na Slovensku. Je to škoda, lebo určite by sa tu uživili aspoň tri – v Bratislave, v strede a na východe Slovenska.
Aký je rozdiel medzi rehabilitáciami, ktoré sa robia v kúpeľoch a v rehabilitačnom ústave?
U nás trvá program minimálne šesť hodín denne, zatiaľ čo v kúpeľoch máte denne tri procedúry, ktoré sú skôr pasívne, než aktívne, takže sú to skôr masáže a odpočívanie. V kúpeľoch to skôr smeruje k wellness a fitness, než k rehabilitáciám. U nás sa tiež častejšie stretávate s lekárom – aj niekoľkokrát denne. Je to viac nemocničný chod.
Kúpeľov je u nás veľmi veľa a je škoda, že všetky chcú robiť len pohybovú terapiu. Kedysi to bolo pekne roztriedené, že Brusno a Bardejov robili zažívacie problémy, Sliač kardiovaskulárne ochorenia, Piešťany a Trenčianske Teplice pohybový systém, Turčianske Teplice obličky a vylučovací systém… Dnes už môžu všetky kúpele robiť všetko. Je to škoda, boli úzko špecializované a mali lepšie výsledky než kúpele, ktoré sa snažia liečiť široké spektrum ochorení.
Kúpele majú zároveň prísne kritériá na to, kto tam môže a kto nemôže ísť. Teda že pacient musí byť úplne sebestačný, nesmie mať epileptické záchvaty, musí udržať moč aj stolicu. My sa na takéto veci nepýtame.
Do kúpeľov teda môže ísť aj zdravý človek, ale do rehabilitačného zariadenia je pre neho zbytočné chodiť?
Ani by ho to nebavilo, ak by si chcel oddýchnuť, lebo sa tam tvrdo pracuje a stále od neho niekto niečo chce a vypytuje sa ho, či už si splnil program.
Môžu kúpele pomôcť aj zdravému človeku?
Myslím si, že áno. Bolo by dobré, ak by sa kúpele orientovali aj na preventívne programy, lebo dnes už máme civilizačné ochorenia a cievne mozgové príhody u tridsiatnikov. Bolo by dobré ich naučiť, ako vyzerá zdravý životný štýl. Nemuselo by to byť plne hradené zo zdravotného poistenia, lebo občas je dobré, ak sa na tom podieľa aj pacient. Potom si to váži viac, než keď to má „zadarmo“.
Čomu sa súčasný výskum rehabilitácie venuje najviac?
Najmä civilizačným chorobám. Teda srdcovo-cievne a mozgovo-cievne ochorenia. To sú stavy po cievnych mozgových príhodách, ktorých je veľmi veľa. Keď sa pacienti skoro podchytia a od urgentného príjmu sú správne manažovaní, nemajú také vážne následky. Ak na to navyše nadväzuje rehabilitácia a pacient nemusí čakať dva alebo tri mesiace, výsledky sú veľmi dobré.
Dopredu nám idú aj náhrady kĺbov – už nielen kolenných a bedrových, ale aj lakťových, zápästných a členkových.
Veľa sa investuje aj do výskumu poškodenia miechy. Odhaduje sa, že o dvadsať rokov by sa v tejto oblasti mohlo niečo posunúť.
Môžeme teda povedať, že o dvadsať rokov by vedci mohli vedieť človeka na vozíčku, ktorý mal prerušenú miechu, postaviť na nohy?
Ak sme optimisti, môžeme takto hovoriť.
Dlhé roky ste boli riaditeľom rehabilitačného liečebného ústavu v Kováčovej. Čo robíte teraz?
Teraz som dôchodcom. Starám sa o manželku, ktorá je v bdelej kóme, takže som musel prácu ukončiť. Nakoniec, mám už sedemdesiat rokov, takže dieru do sveta už neurobím. Robím však ešte na minimálny úväzok ako konzultant a poradca, čiže ma občas zavolajú, ak riešia problém, ku ktorému by som sa mohol vyjadriť. Navyše, stále píšem aj oponentské, recenzentské a habilitačné posudky.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
