Denník N

Vyznamenaný priekopník rehabilitácie: Ak lekár na pacienta nemá čas, nech sa ho ani nedotýka

Myrón Malý. Foto – archív Xénie Malej

Myrón Malý sa začal rehabilitáciám venovať po tom, čo prežil autonehodu a následné zotavovanie. V osemdesiatych rokoch v Kováčovej zakladal prvý rehabilitačný ústav na Slovensku.

V roku 1984 prijal ponuku vo vznikajúcom rehabilitačnom liečebnom ústave, ktorý s krátkymi prestávkami viedol takmer dvadsať rokov. Od prezidenta prevzal Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o sociálny rozvoj  v oblasti zdravotníctva a liečebnej rehabilitácie.

O fyzioterapiu a rehabilitácie ste sa začali zaujímať po tom, čo ste sám zažili nehodu. Koľko ste mali vtedy rokov?

Bolo to štyri roky po mojej promócii, už som bol lekárom. Pracoval som ako obvodný lekár v Uliči, dvadsať kilometrov za Sninou, blízko hranice s Poľskom a Ukrajinou. Mal som autonehodu, narazil som do neosvetleného cestného valca. Liečil som sa zo zlomenín končatín, ale inak som chodil celkom dobre a hlava zostala tiež v poriadku. Po operácii mi odporučili rehabilitáciu v rehabilitačnom centre Hrabyně-Chuchelná na Morave, keďže na Slovensku vtedy taký ústav neexistoval.

Nakoniec ste tam zostali aj pracovať.

Keď som absolvoval rehabilitačnú liečbu, prišiel som na to, že existuje taký krásny odbor, ako je rehabilitačná medicína. Dovtedy som si myslel, že ide o nejakú vodoliečbu alebo elektroliečbu, a veľa som o tom nevedel.

Čo vás na tom fascinovalo?

Komplexnosť liečby a prístup personálu k pacientovi. Nezaujímali sa len o zlomenú končatinu, zaujímali sa o celok, o človeka, o jeho telesnú aj duševnú stránku. Ich cieľom bolo vrátiť do života plnohodnotného človeka.

Myrón Malý (1947)

Vyštudoval Lekársku fakultu Karlovej univerzity v Prahe. Ako lekár pracoval v Uliči. V mladom veku prežil autonehodu a po rehabilitácii sa začal zaujímať o fyzioterapiu. Osem rokov pôsobil v rehabilitačnom ústave v Česku v Hrabyni-Chuchelnej. Bol pri založení prvého rehabilitačného ústavu na Slovensku v Kováčovej, kde dlhé roky pôsobil ako riaditeľ. 

Znamená to, že sa musí liečiť aj psychika pacienta?

Určite áno. Pri prvom pohovore, teda pri anamnéze, keď sa dostaneme do kontaktu s pacientom, sme naučení pacienta počúvať.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Vyznamenania od prezidenta

Teraz najčítanejšie