Bostonské manželstvá: ženy žili spolu v pároch a nikto to neriešil

Bolo to zhruba takto: predstavte si nezávislú ženu, ktorá buď dostávala štedrú rentu z rodinného bohatstva, alebo mala svoj vlastný príjem, lebo jej rodičia boli osvietení a zabezpečení natoľko, že jej dali akademické vzdelanie ako jej bratom. V druhej polovici 19. a v prvých desaťročiach 20. storočia mohla byť jednou z prvých lekárok, učiteľkou v prestížnej vzdelávacej inštitúcii pre dámy z lepších rodín, umelkyňou či spisovateľkou. Žila napríklad v Bostone, hlavnom meste Massachusetts, ktorý bol už v tom čase považovaný za jeden z najliberálnejších amerických štátov.

Tam stretla ženu podobného osudu, čo rovnako na to, aby prežila, doslova aj spoločensky, nepotrebovala muža, jeho meno ani finančnú podporu. Slovo dalo slovo, a z intenzívneho priateľstva sa stalo niečo, čomu dnes hovoríme život v spoločnej domácnosti. Dve ženy zdieľali byt a náklady na život, pomáhali si, trávili spolu čas, vo dvojici navštevovali priateľov i rodinu, a keď boli odlúčené, písali si listy, ako im tá druhá chýba.

Takémuto modelu spolužitia sa hovorilo a dodnes hovorí bostonské manželstvo, aj keď z legálneho hľadiska o manželstvo, samozrejme, nešlo. Volá sa tak preto, že o ňom vo svojej knihe Bostončania (The Bostonians) ako prvý písal klasik americkej literatúry a kronikár vtedajšieho života Henry James, hoci samotný pojem sa v knihe neuvádza. Spomína sa, že príbeh dvoch žien žijúcich v spoločnej domácnosti, ktorý sa napokon skončí vydajom jednej z nich, bol inšpirovaný životom Jamesovej sestry a jej spoločníčky.

Vo všetkej počestnosti

Takéto spolužitie bolo spoločensky akceptované, napríklad na čisto ženských liberálnych školách sa považovalo za úplne normálne. Pýtate sa, ako je to možné, keď dobre viete, že dnes, 120, 130 rokov od tejto éry, sa na domácnosť obývanú dvomi priateľkami, ktoré nemajú partnerov, pozerá s veľkým podozrievaním a často aj s veľavravným úškrnom?

Najlepšiu odpoveď má zrejme americká historička Peggy Wishartová: „Ľuďom dávalo zmysel, že dve ženy podobného zázemia a životnej filozofie žili spolu, hlavne ak sa na nevydaté ženy stále pozeralo cez prsty. Keď boli dve, poskytovali si podporu. A hlavne, ľuďom ani ich blízkym či známym nikdy neprišlo na um riešiť, aký je ich sexuálny život. V tom čase sa ženy považovali za ‚nesexuálne‘  bytosti a predpokladalo sa, že ak nemajú manžela, tak na sex ani nemyslia, či nemajú záujem.“

Historici a sociológovia skúmajúci tento fenomén sa pritom zhodnú, že aspoň časť týchto partnerských zväzkov nebola založená len na praktických (finančných, spoločenských) výhodách žitia vo dvojici či na hlbokých sympatiách a sesterskej láske, ale stála aj na telesnej príťažlivosti a aktívnom sexuálnom živote.

Vtedajšie vyjadrovacie prostriedky, hlavne vrstvy žien, ktorej sa takýto spôsob života týkal, boli príliš delikátne a obalené do metafor, aby sa napríklad z ich denníkov dalo jednoznačne určiť, či išlo o lesbické ženy a či tým, že spolu žili vo vzťahu, predbehli dobu o niekoľko desaťročí.

„Pár žien, ktoré skutočne mali sexuálny vzťah, mohol takto prekĺznuť bez toho, aby vzbudil podozrenie, že ich domáca situácia je niečo viac ako veľké priateľstvo. U iných žien však sex nezohrával žiadnu úlohu. Bostonské manželstvá totiž ponúkali niečo oveľa viac príťažlivé – nezávislosť,“ tvrdí historička Stephanie Coontzová.

Koniec nevinnosti

Kým sa jemné objatia na verejnosti, letmé bozky na líca, obdarúvanie sa kvetmi či písanie si básničiek a oslovovanie sa drahá javili spoločnosti ako romantický prejav ženskej nežnosti a existencie „spriaznených duší“ spôsobených aj tým, že v tých časoch mali muži a ženy oddelený spoločenský život a vyššie školy zväčša neboli koedukované, bolo všetko v poriadku.

Keď sa však začalo na prelome storočí viac verejne hovoriť a publikovať o sexuálnej inverzii, čo bol vtedy používaný pojem pre homosexualitu, stala sa zrazu z niečoho, čo ľudia akceptovali, sexuálna deviácia a to znamenalo zásadnú zmenu postoja. Ľudia začali vidieť vo vzťahu dvoch žien aj roviny, ktoré si predtým nepripúšťali a nepredstavovali ani v najdivokejších snoch.

Prelomom bol súdny proces s írskym dramatikom a básnikom Oscarom Wildom v roku 1895. Wilda na ňom odsúdili na dva roky ťažkých prác za sodomiu. Z procesu sa stala senzácia plniaca strany novín podrobnosťami o Wildových vzťahoch s mladými mužmi a svedectvami o tom, ako vyhľadával služby prostitútov. Verejnosť bola pobúrená a to zasiahlo celú komunitu ľudí s iným ako tradičným životným štýlom.

A potom začali vychádzať teórie Sigmunda Freuda o ľudskej sexualite a jej vplyve na ľudské konanie. „Musíme si uvedomiť, že od Freuda sa na všetko pozeráme presexualizovanou optikou. Ľudia viktoriánskej éry takto nefungovali. Myslím, že je celkom nemožné úplne porozumieť, ako videli veci vtedy,“ hovorí historička Wishartová.

V momente, keď si podľa nej ľudia začali do vzťahu dvoch žien prenášať svoje predstavy, túžby a predsudky, prišlo k strate nevinnosti a bostonské manželstvá prestali byť síce inou, ale široko tolerovanou formou vzťahu. Stali sa z nich odsúdeniahodné zväzky a ženy, čo tak žili, boli zrazu „nenormálnymi a nemorálnymi“ stvoreniami.

Cenzúra a prudérnosť

Neznamená to, že ženy po tejto krátkej ére spoločenskej akceptácie prestali spolu žiť, museli to však robiť v tajnosti, vymýšľať si rôzne legendy a úskoky.

Zašlo to tak ďaleko, že zmienky o bostonských manželstvách sa len pár rokov po ich rozmachu začali cenzurovať, aby nepoburovali prudérne publikum. Keď v roku 1909 zomrela americká spisovateľka Sarah Orne Jewettová, editori posmrtného vydania jej rozsiahlej korešpondencie upravili pasáže, v ktorých sa príliš nežne a dôverne prihovárala svojej dlhoročnej spoločníčke a spolubývajúcej, vdove po vydavateľovi magazínu Atlantic Annie Fieldsovej. Argument bol, že ľudia by to nemuseli dobre pochopiť.

Takmer sto rokov od Jewettovej smrti, v čase, keď na mnohých miestach nie sú partnerstvá žien stále akceptované ani spoločnosťou a ani štátnymi orgánmi, sa bostonské manželstvá vrátili. Tentoraz v doslovnom zmysle. Štát Massachusetts sa stal v roku 2004 prvým americkým štátom, čo povolil svadby osobám rovnakého pohlavia.