Denník N

Matej Tóth: Za tie peniaze sme deťom mohli kúpiť byt, ale nikoho nebudem žalovať

Foto – AP/Kin Cheung
Foto – AP/Kin Cheung

Bol to môj najťažší rok, po osobnej aj profesionálnej stránke, tvrdí v otvorenom rozhovore Matej Tóth.

Tri dni pred Vianocami bolo definitívne jasné, že Matej Tóth vyhral boj o očistenie svojho mena v súvislosti s dopingovými podozreniami. Vliekol sa od začiatku leta, keď ho upozornili na odchýlku v biologickom pase.

Ako priznáva, prešiel rôznymi fázami. Najskôr podľahol pocitu, že ide o konšpiráciu proti slovenským športovcom. Neskôr názor zmenil a fanúšikov upokojoval. Prekvapilo ho, do akej miery sa slovenská verejnosť postavila na jeho stranu.

V rozhovore rozpráva aj o tom

  • kto mu najviac pomohol v kritických situáciách
  • akú úlohu zohrala viera v Boha
  • ako sa upravil jeho názor na Rusov
  • a ako ho sleduje päť miliónov očí.

Deň po tom, ako vás definitívne očistili, ste na Športovcovi roka boli odovzdávať cenu za celoživotný prínos Jozefovi Pribilincovi. Keď ste vyšli na pódium, ľudia vám tlieskali v stoji. Aké to bolo?

Veľmi silné. Dlho som zvažoval, či tam vôbec ísť. Keď som dostal pozvánku, ešte som nevedel, ako to so mnou dopadne. Mal som však odovzdávať cenu Jozefovi Pribilincovi (olympijský víťaz v chôdzi zo Soulu 1988, pozn. redakcie), tak som si povedal, že to bude pre mňa česť bez ohľadu na to, či už budem očistený. Deň pred galavečerom som však vedel, že to dopadlo dobre. Cítil som sa teda lepšie a túto udalosť som bral aj ako možnosť poďakovať sa športovej komunite za podporu.

Dúfal som, že mi zatlieskajú, ale niečo také výnimočné som nečakal. Ťažko sa mi hľadali slová, bolo to pre mňa silné. Prebleslo mi hlavou, ako to všetko prežívalo celé Slovensko. Cítil som zadosťučinenie.

Prebehol vám hlavou celý posledný rok?

Asi nie. Už sa ma na to pýtalo veľa ľudí, ale nie je to ako z amerického filmu. Prebleslo mi však minimálne to, že ešte pred pár mesiacmi som pochyboval sám o sebe, či mi vôbec niekto bude dôverovať a ako to ľudia budú vnímať. Podpora bola nakoniec obrovská.

Matej Tóth počas slávnostného vyhlásenia ankety Športovec roka 2017 v Bratislave 22. decembra 2017. FOTO TASR – Marko Erd

Bol to najťažší rok vášho života?

Myslím si, že áno. Doteraz som žil spokojný a šťastný život a ani teraz ho nevnímam trpiteľsky, ľudia majú oveľa vážnejšie problémy. Toto však bol prvý rok, v ktorom to bolo naozaj náročné. Lámalo sa, či ma šport ešte niekedy bude baviť. Bolo to náročné po profesionálnej aj osobnej stránke.

Dosť ľudí by sa v takejto situácii zrejme zrútilo. Kto vám najviac pomáhal, aby sa to nestalo? Vyhľadali ste aj psychológa?

Psychológa som, našťastie, nepotreboval, jeho úlohu plnili hlavne moji blízki. Nejdem sa hrať na hrdinu, ktorý to zvládal ľavou-zadnou, mal som aj veľmi ťažké obdobia, hlavne zo začiatku. Vtedy som cítil obrovskú podporu rodiny, ktorá sa zomkla. Ukázalo sa, že je so mnou v dobrom aj v zlom.

Po olympiáde som hovoril, že mám doma s manželkou a deťmi ostrovček normálnosti. Vtedy mi všetci gratulovali a možno som začal trochu lietať. Ostrovček som mal doma aj teraz, chodil som po vonku sklesnutý a z vrcholu som spadol na dno. Doma však všetko fungovalo. Deti nepotrebovali mať olympijského šampióna, nevadilo im, že som obvinený z dopingu. Bol som otec.

Veľmi mi pomohli aj ľudia, ktorí sa za mňa postavili, zavolali, napísali, verejne vystúpili na moju obhajobu. To mi vracalo psychiku späť do normálu. Veľmi pomohli aj rodičia, ktorí od začiatku tvrdili, že nemám mať prečo sklonenú hlavu. Že som nič zlé neurobil a nemám sa za čo hanbiť. Mám bojovať a dokázať svoju pravdu všetkým.

Aký typ podpory to bol? Taká, že to bude v poriadku, aj keď vás neočistia, alebo vás skôr burcovali, že treba bojovať a dokázať svoju čistotu?

To, že to musí dobre dopadnúť a pravda zvíťazí, mi písalo veľa ľudí, ktorí nie sú z môjho najbližšieho okruhu. Najbližší, samozrejme, chceli, aby to dobre dopadlo. No od začiatku mi hovorili, že nech to dopadne akokoľvek, stoja za mnou a vedia, kde je pravda. Uvedomovali si, aký je systém a že pravda nemusí zvíťaziť. Aj Štefan Hríb povedal, že som ho presvedčil, nech príde z IAAF čokoľvek.

Neprišla vám podpora verejnosti niekedy až slepá? Veď predsa ľudia nemohli poznať všetky detaily vašej obhajoby.

Ľudí som za to obdivoval a som veľmi šťastný, že sú takí, ktorí dokážu takto veriť na základe pocitov. Aj keď vieme, že šport nie je úplne čistý a ako sa časom prichádza na všelijaké kauzy. Bolo to silné. Nevnímal som to však tak, že sú naivní. Myslel by som si to vtedy, keby som vedel, že robím niečo zlé a oni mi aj tak veria. Sú situácie, keď sa dá takáto naivita zneužiť. Som však rád, že ja som nič také nemusel spraviť a naozaj išlo o správnu dôveru.

Tvrdíte, že ľudia vám dokázali veriť. Na tom bola postavená aj reklama Slovenskej sporiteľne, v ktorej ste sa objavili. Nebola to teda asi náhoda.

Reklama nebola môj nápad, nechcel som ju silou-mocou pretlačiť, ako ma niektorí obviňujú. Ide o marketing môjho partnera, ktorý chce ísť líniou, aby si ľudia verili. Môj príbeh im prišiel vhod, tak sme to spojili. Keď ma oslovili, že takto chcú robiť marketing, našli sme prienik. Vnímal som to ako obrovskú podporu. Vedel som sa stotožniť s líniou mojej banky, že nešla do produktového marketingu, ale môj príbeh chcela využiť, aby v národe povzniesla silné emócie. Veriť ľuďom, veriť vo svoje schopnosti. Myslím si, že toto bol len začiatok, a budem rád, ak to bude pokračovať ďalej. Chcel by som ľuďom mojím príbehom dokazovať, aké dôležité je nevzdať sa a veriť si.

Sami ste sa ich pýtali, či sú si niečím takým istí.

Natáčali sme na prelome októbra a novembra. Narovinu som im povedal, že idú do rizika. V čase vysielania reklamy som sa mohol chystať na arbitráž a nikto by nevedel, ako to dopadne. Tiež som im hovoril, že nie som najmladší a aj keď ma očistia, moje telo nemusí zvládnuť ďalšiu prípravu a nemusia prísť ďalšie úspechy. Napriek tomu do toho išli. Nevnímali to však cez samotný rezultát antidopingovky, ale cez emóciu, ktorú môj prípad vyvolal.

Niektorí ľudia sa v internetových diskusiách sťažujú, že reklama chodí až príliš často.

Ľudia mi písali, že už by aj stačilo. Tiež si myslím, že nič netreba preháňať. Myšlienka reklamy je jednoduchá, ale hlboká a v ľuďoch rezonuje a netreba ju až tak opakovať. Drvivá väčšina ľudí, ktorí mi písali, však tvrdí, že sa im veľmi páči a nedokáže sa im zunovať. Je to vec vkusu. Ako aj napísal jeden z internetových diskutérov – existuje vec, ktorá sa volá diaľkový ovládač, ktorým veľmi ľahko prepnete program.

V reklame sa hovorí, že vám ľudia verili. Vy sa netajíte, že ste veriaci. Akú úlohu vo vašom živote tento rok zohrala práve viera?

Veľmi silnú, hlavne ku koncu to bolo vymodlené. Keď sme odovzdali všetky materiály a už sme len čakali, nevedel som, ako si pomôcť, len sa obrátiť tam hore. Posielal som osvietenie do Monaka. Aj keď mi niekto z rodiny či pred kostolom hovoril, ako sa za mňa modlí, tak som mu povedal, že sa už nemusí modliť za mňa, ale do Monaka, kde sa o tom rozhoduje.

Hlavne vo fáze čakania to bolo pre mňa veľmi podstatné. Stále tvrdím, že moja viera nie je naivná a slepá, že sa všetko vyrieši, keď pôjdem do kostola. Vnímam to tak, že vďaka nej verím, že sú ľudia, ktorí mi pomohli, a všetko sa dalo dokopy. Ani na olympiáde vám nestačí mať len natrénované, ale musí zapadnúť ďalších x vecí. Ani tu nestačilo, že som čistý. Pán Boh mi poslal ľudí, ktorí to všetko dali dokopy.

Matej Tóth (34)

narodil sa v Nitre, žije a trénuje v Banskej Bystrici. V roku 2015 sa stal majstrom sveta v chôdzi na 50 km, o rok neskôr vyhral olympiádu. V roku 2017 ho Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) podozrievala z dopingu. Tóth sa úspešne ubránil. V roku 2017 vynechal pre dočasný dištanc majstrovstvá sveta, v roku 2018 sú vrcholom jeho sezóny majstrovstvá Európy.

 

Cítim zodpovednosť, som milý aj nasilu

V májovom rozhovore ste mi povedali, že keď vás ľudia spoznali, chceli sa hlavne odfotiť so známou osobnosťou.

Prístup ľudí sa trochu zmenil. Po olympiáde sa so mnou delili skôr o úspech, teraz väčšina z nich o podporu. Prvé verejné vystúpenie som mal na Agrokomplexe v Nitre, išlo o autogramiádu, bolo to dva dni po prvom vypočutí na disciplinárke. Išiel som tam s malou dušičkou, už tam som však zistil, že ma ľudia podporujú. Potom sme začali otvárať v rámci mojej akadémie tréningové skupiny a definitívne som pocítil, že nech to dopadne akokoľvek, mám za sebou obrovskú silu ľudí.

Do tridsiatky vás poznali prevažne športoví fajnšmekri. Ako prichádzali vaše úspechy, postupne sa zväčšovala aj vaša popularita. Čo sa s ňou stalo teraz?

Dostala sa ešte vyššie. Ľudia si ju už nespájajú s mojím konkrétnym úspechom, ale s hodnotami, ktoré sa snažím ukazovať a podľa ktorých sa snažím žiť. Je to pre mňa možno cennejšie ako priniesť medailu a tešiť sa z nej. Ukázalo sa, že ľudia ma vnímajú pozitívne nielen pre úspechy, ale aj pre to, ako sa snažím žiť, čo je ešte väčšie víťazstvo.

Skúste ľuďom, ktorých na ulici nespoznávajú, vysvetliť, aké to je.

Musím počítať s tým, že ma pozná každý. Niektorí sa obzrú, iní si ma zas vôbec nevšimnú. Veľa ľudí si medzi sebou pošepne. Snažím sa od toho odbremeniť, nie je jednoduché mať pocit, že vás všade niekto sleduje. Vnímam to tak, že sa ľudia potešia, keď ma zbadajú. Najmenej, čo môžem spraviť, je, že sa na nich usmejem alebo ich pozdravím. Snažím sa byť milý ku všetkým, aj keď nie vždy mám dobrú náladu alebo som zamyslený. Často nespoznám ani známeho, musí ma potľapkať po pleci.

Snažím sa byť ústretový, lebo ľudia ma vnímajú cez hodnoty, snažím sa byť prirodzený aj v bežných situáciách a prehodiť pár slov. Už som sa podpisoval aj pri kase pokladníčke. Celá rodina sme sa s tým už naučili žiť, vnímame, že to patrí k tomu.

Keď som bol mladší a išiel som napríklad na diskotéku, rodičia mi povedali, nech sa správam tak, akoby ma sledovali nejakou kamerou. Splnilo sa im to. Celý život sa snažím žiť tak, ako ma vychovávali. Nemusia mať ani kamery, na Slovensku je ich nejakých päť miliónov. Nemusím sa však pretvarovať, počítam však s tým, že všetko, čo spravím, je viditeľné.

Cítite vyššiu zodpovednosť za svoje činy?

Asi áno. Aj keď nemám dobrú náladu alebo som zamyslený, snažím sa byť milý možno aj nasilu, aby ľudia nemali pocit, že ten Tóth je namyslený a arogantný. Snažím sa, aby to, čo prezentujem navonok, aj sedelo s tým, ako sa správam v živote, bez ohľadu na to, či ma točí kamera. Nechcem naštrbiť dôveru ľudí, ktorí ma vnímajú ako vzor.

Nemôžem si dovoliť prísť do baru, opiť sa a roztrieskať to tam. Hneď by to všetci vedeli a pomysleli by si, že som pokrytec, keď verejne rozprávam o slušnosti. Pritom sa mi to môže stať, tiež som len človek, ktorý si sem-tam potrebuje povyraziť. Zatiaľ sa mi to však nestalo, pritom som bol na mnohých akciách, ale všetko v rámci slušnosti. Dokonca aj na diskotéke som si spravil dvadsať fotiek a barman poslal fľašku pre náš stôl.

Hovoríte, že dcéry vás nevnímajú ako olympijského víťaza, ale len ako otca. Jednej z nich to však nie vždy bolo jasné.

Dcéry mali po olympiáde deväť a sedem rokov, mladšia nastúpila do prvej triedy týždeň po tom, ako som sa vrátil z olympiády. Mala nejakú hlášku v zmysle, že má ocka olympijského víťaza. Veľmi rýchlo sme jej vysvetlili, že to neznamená, že sa teraz nemusí učiť alebo sa snažiť niečo dokázať v živote.

Veľmi to vnímala staršia dcéra, oslovovali ju novinári, chceli ju fotiť, musela na to byť pripravená. Myslím si, že sa to veľmi rýchlo utriaslo a dcéry zistili, že ma sláva nezmenila. No pri prvých záchvevoch veľkej popularity sme si s manželkou museli dať pozor, aby to dcéry ani neriešili.

Tóth po prílete z olympiády v Riu s manželkou Lenkou (vľavo) a dcérami Emmou (vľavo dole) a Ninou (vpravo dole). Foto – tasr

Nebolo to žiadne sprisahanie

Mnoho ľudí tvrdilo, že za vaším obvinením z dopingu je nejaké sprisahanie. Vy ste však, aspoň navonok, pôsobili, že si to nemyslíte. Bolo to náročné?

Spočiatku bolo nereálne pozerať sa na to racionálne. Veľa ľudí to vnímalo konšpiračne, presviedčali ma, ako sa voči mne spikli niektoré krajiny. Že si mám pozrieť, kto bol druhý na olympiáde (Jared Tallent z Austrálie, pozn. redakcie) a mám si to zrátať. Tiež tvrdili, že to mohla byť pomsta Rusov za moje vyjadrenia.

Keď som si to dával dokopy, vyšlo mi, že nie som výrazná osobnosť ako Usain Bolt či Chris Froome. Na druhej strane, bol som ideálny prípad pre WADU a IAAF: olympijský víťaz, ale pritom nie taký komerčne zaujímavý. Keby dopoval Bolt, ublížilo by to atletike, čo by sa pri mne nestalo, aj keď som pre nich veľká ryba.

Ako ste rozmýšľali?

Snažil som sa do toho ísť vecne. Vedel som, že tam bola odchýlka a na všetko, čo robia, majú nárok a je len na mne, aby som to vysvetlil tak, aby neboli žiadne pochybnosti. Ľuďom som hovoril, že nech ma obvinili z akéhokoľvek dôvodu, ťah je na mne, a treba ho spraviť analyticky a nie cez konšpirácie.

Dokonca bol nápad robiť veľkú kampaň, aj vo svetových médiách práve cez konšpiračnú linku, ale to by mi vôbec nepomohlo. Bol by to klinec do rakvy. Začali by sme hry, na ktoré sme nemali páky.

Aké percento ľudí si myslelo, že ide o konšpiráciu proti vám?

Keď to vyšlo von, bolo to pár dní po tom, ako Petra Sagana diskvalifikovali z Tour de France. V tom momente si možno 90 percent ľudí myslelo, že ide o konšpiráciu proti Slovensku a niekto nás chce trestať za úspech. Priznám sa, že vtedy som si to myslel aj ja. Zrejme aj tento faktor mi pomohol získať si na svoju stranu verejnú mienku.

Časom to však ľudia začali vnímať ako ja, že je skrátka systém zle nastavený. Možno pomohlo to, že som to tak prezentoval v médiách. Áno, je tu nejaký problém, ktorý treba vysvetliť na základe pravidiel.

Doteraz sú však ľudia, ktorí si myslia, že ide o konšpiráciu. Keď sa môj prípad naťahoval, tvrdili, že IAAF už nevie, ako sa z toho vyvliecť, tak aspoň naťahuje čas. Ja však chápem, že keď niekoho zahltíte stovkami strán dokumentov, asi chvíľu trvá, kým to prelúska. Je to lepšie, ako by hneď povedali, že s tým nesúhlasia.

Boli ste vďačný aj v deň, keď mal prísť výsledok a zrazu prišla správa, že predĺžili lehotu na verdikt? Stalo sa to dvakrát.

Psychicky to bolo veľmi náročné. Je to, ako keď sa chystáte na veľký deň a zrazu niekto povie, že teraz ešte nie. Na jednej strane to bola úľava, že neprišla žiadna zlá správa. Následne som si uvedomil, že ten stres ma čaká ešte raz. No vždy, keď prišla správa o predĺžení, vnímal som to tak, že mohla prísť horšia správa, a tým pádom som nebol až taký vytočený. Nečakal som na oslobodzujúci rozsudok, ale na to, či sa odvolajú alebo nie.

Keď to prvýkrát predĺžili, vnímal som to pozitívne. Keď to predĺžili druhýkrát, už to vyznievalo, že majú posudky a len chystajú odvolanie. Bolo to frustrujúce.

Prežíval som rôzne vlny pocitov. Raz to bolo pozitívne, potom zas prišla negatívna informácia a zrazu som mal iné pocity. Stalo sa to napríklad vtedy, keď Nový Čas písal, že sa šušká o tom, ako ma dištancujú.

Napokon nemali pravdu, no mali ju vtedy, keď verejnosť ešte ani nevedela, že vás podozrievajú z dopingu.

V júli mali kompletný spis, kvôli nim sme s tým išli von tak skoro. Plánovali sme to zverejniť pred augustovými majstrovstvami sveta. No chcel som mať pokoj, aby som mohol zháňať argumenty. Oni nám však poslali, že majú takéto informácie, pýtali sa, či je to pravda a že s tým idú von.

Preto som si myslel, že majú pravdu aj teraz, ak majú nejakého informátora v IAAF.

To nebol informátor z IAAF, bol to Slovák. Máme na to dvoch favoritov, no nejdeme to teraz vyťahovať. Nový Čas však neobviňujem, je to jeho robota, žije z toho. No vnímam to, že ma naoko podporujú, potľapkávajú po pleci a potom idú von s niečím takýmto. Je to nespravodlivé.

Nebolo to však až také negatívne, skôr mi odľahlo. Keď už som bol dištancovaný, musel som ľuďom klamať, prečo sa nezúčastňujem na niektorých akciách, keď sa to dostalo na verejnosť, už som nemusel.

Tvrdíte, že na svoju obhajobu ste minuli okolo 60-tisíc eur. Budete žalovať IAAF a požadovať náhradu?

Nemienim to robiť. IAAF ani raz neporušila svoje pravidlá. Mohol by som sa obrátiť možno na ľudské práva alebo napadnúť samotné pravidlá, nie postup IAAF.

Skôr budem robiť to, že sa budem snažiť zmeniť pravidlá. Som členom Komisie športovcov SOV a Komisie športovcov IAAF. Hrany treba obrúsiť, aby športovci mali väčšie práva, ako je to aj v bežnom právnom systéme. Obvinený vrah má oveľa väčšie práva ako ja.

On má prezumpciu neviny, vy prezumpciu viny.

Presne. Musí sa to zmeniť. Ja som mal šťastie, že som mal peniaze a kontakty na odborníkov, čo nie je pravidlom u každého športovca. Keby som ich nemal, pravdepodobne prídem o medailu a dostanem štvorročný dištanc. Každý športovec, či je z Azerbajdžanu alebo USA, by mal mať rovnaké práva na obhajobu. Ak nemá na zástupcu, možno by mu ho mohli prideliť z WADA.

Mala by sa zlepšiť aj komunikácia medzi expertmi a športovcami. U mňa spravili záver na základe jedného mailu, na ktorý mi dali dva týždne. Mali by pristupovať proaktívne, predvolať si športovca alebo ustanoviť komisiu. Ani ja som nevedel, ako mám reagovať, len som im vysvetlil, čo sa dialo v období, keď som mal inkriminované vzorky. Nevedel som však, že môže zavážiť napríklad výskum môjho tela z roku 2011.

Toto vnímam ako najväčšie negatívum, nie to, že som prišiel o peniaze, aj keď to bolo viac, ako som dostal za olympiádu. S manželkou sme si povedali, že peniaze máme a nemusíme nič predávať. Máme, čo potrebujeme, žijeme si normálny život. Áno, mohli sme za to kúpiť byt deťom, s tým už nič neurobíme.

Matej Tóth na tlačovke po vypočúvaní na Disciplinárnej komisii Slovenského atletického zväzu 15. augusta 2017. Foto – tasr

Na Rusov sa pozerám inak

Pred dvomi rokmi, keď ste sa stali majstrom sveta, ste Denníku N v rozhovore povedali: Je fajn, že nadopovaní Rusi nebudú súťažiť. Povedali by ste to teraz rovnako?

Áno. Už x-týkrát však chcem všetkým rusofilom odkázať, že som ich neobžaloval ani neobvinil ani som sa o plošný zákaz nepričinil. Riešili sme to v Komisii športovcov IAAF a bol som jediný, kto sa zastal Jeleny Isinbajevovej (ruská zástupkyňa, slávna skokanka o žrdi, pozn. redakcie), bol som proti plošnému zákazu. Väčšina však zaň bola a ja som išiel líniou IAAF.

Na druhej strane, vedel som, aké špinavosti sa robili v ruskej chôdzi. Mali tridsať potrestaných športovcov, z ktorých väčšina nebola na biologické pasy, ktoré sa dajú spochybniť, im našli v krvi zakázané látky. Preto som povedal, aby na šampionát nešli nadopovaní športovci. Keby som mohol vrátiť čas, asi by som sa vyjadroval opatrnejšie k plošnému zákazu.

Ako vnímate dištanc pre Rusov na zimnú olympiádu v Pjongčangu?

Neteším sa z toho. Na druhej strane, dôkazy sú silné a hovoria, že sa niečo dalo. Nemôžeme zatvárať oči. Myslím si, že kompromis, ktorý sa spravil, je fajn. Je dobré, že je umožnené Rusom štartovať. Je otázne, koľkí budú môcť, snáď sa nestane, že pôjdu dvaja.

Ruskí športovci sú pod kontrolou, hlavne na Svetových pohároch, keď sú každý týždeň k dispozícii antidopingovým komisárom. Takíto by automaticky mali štartovať.

Nech potrestajú inštitúciu, v ktorej sa robili zlé veci, ale nech v tom nie sú zahrnutí čistí športovci. Keby sa dialo niečo na Slovenskom olympijskom výbore a niekto za to chce potrestať mňa, tiež to vnímam nespravodlivo.

Asi práve tu kolektívnu vinu ste si teraz dokázali na základe vlastnej skúsenosti viac uvedomiť.

Určite. Som skeptickejší voči všetkým dôkazom a obvineniam. To, že niekto niekoho obviní a predloží dôkazy, ešte automaticky neznamená, že má pravdu. Ľudí netreba škatuľkovať, z tohto som vytriezvel, asi by som sa inak vyjadroval aj vtedy. Aj keď stále si stojím za tým, že nadopovaní športovci by nemali štartovať. Myslím si, že v Rusku sa dialo veľa zlého.

Ako čerstvý olympijský víťaz. Foto – tasr

Trénujem podľa plánu

Počas dočasného dištancu ste oficiálne nemohli trénovať. Čo to znamenalo?

Bolo to, akoby som bol riadne potrestaný za doping. Nechcel som spraviť nejaký prešľap, ak ma neskôr očistia. Nemôžu vám však zakázať športovať, nemôžete to však robiť oficiálne. Nemal by som chodiť na sústredenia, využívať národné centrá alebo trénovať niekde na štadióne pred ľuďmi. Napríklad ani na maratón do Košíc som nemohol ísť ako oficiálny hosť. IAAF mala problém s tým, že som sa objavil na webe maratónu. Tam som však bol cez reklamného partnera. Oni si to spojili s tým, že som súčasťou maratónu, museli sme to odtiaľ stiahnuť. Nemohol som napríklad ani gratulovať niekomu na stupni víťazov.

Ako ste teda trénovali?

Prvé tri mesiace som v podstate netrénoval, nevedel som sa na to koncentrovať. Chodil som športovať, ale len keď ma niekto vytiahol von. V septembri som si povedal, že ak ma oslobodia, už teraz musím začať trénovať. Stále som bol v zákaze, no začal som systematickejšie trénovať, ale stále v rámci pravidiel. Nechodil som ani do rehabky. Keď prišlo rozhodnutie, už som začal serióznejšie všetko robiť a využívať podmienky, ktoré mám k dispozícii.

V akej ste forme?

Ťažko povedať. Mám štandardnú formu vzhľadom na to, že do najbližších pretekov mám tri mesiace. Som v plných obrátkach, trénujem podľa plánu, pôjdem na sústredenia. Verím, že v marci v Dudinciach budem schopný podať dobrý výkon, ešte asi však nie v super forme. Potom by ma už nemalo nič obmedzovať, aby som sa do augusta dostal do top formy. Všetko záleží od zdravia. Vrchol sezóny je na majstrovstvách Európy.

Idem do prípravy s pokorou, nie s tým, že ma oslobodili a teraz všetkých rozbijem. Päťdesiatka chce dlhú prípravu, pokoru a pokoj. Nejdem sa hecovať a dávať veľké vyhlásenia. Idem krok za krokom. Ak všetko dobre pôjde, verím, že sa dokážem vrátiť.

Matej Tóth

Teraz najčítanejšie