Denník N

Vitaj, Slovensko: ľudia v roku 1993 zarábali 150 eur a báli sa, ako to v Mečiarovom štáte prežijú

Oslavy vzniku Slovenska na Námestí SNP v Bratislave. Foto – TASR

Rozdelenie Českej a Slovenskej federatívnej republiky prišlo v čase, keď ľudí trápili oveľa prozaickejšie veci ako slovenská štátnosť. Vyjsť od výplaty do výplaty bolo na sklonku roku 1992 oveľa ťažšie ako je to dnes.

Technici Slovenských telekomunikácií ráno 12. januára 1993 naposledy skontrolovali nové telefónne automaty v hlavnom meste a Bratislavčania si už v ten deň mohli vyskúšať technologickú novinku – telefónnu kartu, ktorá sa dala použiť namiesto kovových mincí, vtedy ešte stále československých. Automatov bolo sto a rýchlo sa potom uchytili aj inde na Slovensku.

V dvanásty deň samostatného Slovenska sa však ľudia zaoberali dôležitejšími vecami, ako sú telefónne karty. V televízii sledovali, v rozhlase počuli a v novinách čítali, ako premiér Vladimír Mečiar rozpráva, že prežívame historický moment zavŕšenia tisícročného úsilia o vlastnú cestu a naplnenia slovenskej štátnosti.

Ľudia však vtedy na frázy o vznešenej téme štátnosti až tak veľmi nedali. Prieskumy z tohto obdobia zachytili, že skôr pochybovali, čo im nový štát prinesie. Už od 1. januára sa ukazovalo, že Slovensko s Mečiarom na čele je na „vládnime si sami“ nie veľmi pripravené a sľubovaná prosperita bez vplyvu cudzích elít je v nedohľadne.

Hranica

Pozrime sa najprv na štátnu hranicu, ktorá 1. januára vznikla medzi Slovenskom a Českom. Česi sa na túto situáciu pripravovali niekoľko mesiacov. V decembri na budúce hraničné priechody priviezli unimobunky ako provizórne stanoviská pre policajtov a colníkov a zaviedli k nim elektrinu.

Slovenské úrady reagovali, ako keby ich rozdelenie Československa prekvapilo. „Nemali sme ani búdky, chalani, čo slúžili na ceste, mali dve stoličky a pečiatkovali na nich papiere. Bolo to absolútne nepripravené, chaotické a vznikali tam aj najväčšie podvody,“ spomína dlhoročný colník a neskorší námestník šéfa colnej správy Peter Cvik.

Námestie SNP v Bratislave – bombery, zástavy a šampanské. Foto – TASR

V tom čase sa zaviedla daň z pridanej hodnoty (DPH) a s tovarom sa začalo rôzne vekslovať a uplatňovali sa napríklad aj odpočty, z čoho si organizovaný zločin veľmi rýchlo spravil výnosný biznis a štát sa tomu len prizeral. Trvalo mesiace až roky, kým sme na našej strane štátnej hranice začali fungovať aspoň štandardne.

„Nedostali sme žiadne špeciálne pokyny. Vypukol chaos. Česi na to pripravení boli, tu ako keby tomu nikto neveril,“ spomína na posledné týždne pred rozdelením Cvik. Na novú hranicu sme poslali neskúsených zamestnancov, nie však nastálo, bola to skôr taká predĺžená služobná cesta. „Nič nebolo pripravené, ani ubytovanie. Spávalo sa v rôznych hostincoch, kde mali voľné postele, často aj na českej strane hranice.“

Pravda v dobovom texte pod titulkom Byrokraciu na hraniciach oziaba v januári 1993 opisuje, ako slovenských colníkov na priechode Brodské – Lanžhot môže hriať „iba horúce srdce a láska k vlasti“. SME zasa zverejnilo fotku dvoch drevených latrín, ktoré mali colníkom slúžiť ako toalety. Fotku prvého prístreška pre našich colníkov – nevykurovanú unimobunku – zverejnila Pravda 20. januára s textom „Sedím na colnici a je mi zima“.

Hranica bola v prvých mesiacoch prakticky bez kontroly. „Nič cez ňu neprepašoval zrejme len ten, čo sa prihlásil, že pašuje,“ vraví Cvik. Pašeráci väčšinou chodili cez takmer vôbec nestráženú zelenú hranicu a prevážali cez ňu najmä alkohol a cigarety z východu smerom na západ.

Na cestách pred hraničnými miestami stáli kolóny kamiónov a čakali aj šesť a viac hodín na preclenie. V prvých týždňoch po rozdelení sa preto zo slovenských predajní vytratili české jogurty a iné mliečne výrobky. České firmy sa snažili okamžite preorientovať na iné trhy. Niektoré sa už na Slovensko nevrátili a našim mliekarom trvalo mesiace, kým dokázali dostatočne zásobovať obchody domácimi výrobkami.

Rok 1993

1. januára  – rozdelením Českej a Slovenskej federatívnej republiky vznikla samostatná Slovenská republika. Počas prvých hodín Slovensko diplomaticky uznalo viac ako 62 štátov sveta.

16. januára – Slovensko prijali za člena Svetovej banky.

19. januára – Slovenská republika sa stala členom Organizácie Spojených národov.

8. februára – Začala platiť nová mena – slovenská koruna.        

15. februára – Poslanci Národnej rady zvolili za prezidenta Michala Kováča, inaugurácia sa konala 2. marca.

7. apríla – Slovensko a Maďarsko podpísali v Bruseli dohodu o predložení sporu o Sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu.

30. júna – Do Rady Európy prijali Slovenskú republiku ako jej 31. člena.

3. októbra – Slovensko prijali za člena Interpolu.

27. októbra – Európsky parlament v Štrasburgu ratifikoval Európsku dohodu o pridružení medzi Európskymi  spoločenstvami a Slovenskou republikou.

5. decembra – Poslanci parlamentu odsúhlasili dohodu o pridružení Slovenska k EÚ.

8.december – Do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO zaradili liptovskú horskú osadu Vlkolínec, Banskú Štiavnicu a Spišský hrad.

Výnimočný Volkswagen

Problémy na hraniciach sa vyhli nemeckému Volkswagenu. V Bratislave sa už od roku 1992 sériovo vyrábal ich model Passat. Globálna automobilka bola pre Mečiarovu vládu mimoriadne cenná, zabezpečovala jej devízy a išlo o jedného z prvých veľkých zahraničných investorov v krajine.

Vtedajší ekonomický riaditeľ bratislavského Volkswagenu Jozef Uhrík vraví, že si s novým režimom na hraniciach poradili. „Našli sme nové formy – jednou z nich bolo zorganizovanie špeciálnych vlakov z Nemecka, kde sa v Braunschweigu organizovali vagóny z takmer celej Európy, teda od subdodávateľov,“ spomína, ako na Slovensko vozili materiál aj napriek problémom na hraniciach.

A ako si premiant slovenského priemyslu Volkswagen Bratislava zariadil, aby sa už hotové autá dostali bez zdržania z krajiny? Uhrík spomína, že export išiel len cez dva hraničné priechody, na ktorých mali svojich ľudí a osobitný režim. A tak nemali problémy ani s exportom.

Volkswagen Passat bol prvý model, ktorý v Bratislave začala nemecká automobilka vyrábať. Prvé kusy vyšli z linky v decembri 1991, naplno výrobu rozbehli v nasledujúcom roku.  Foto – TASR

Bolenie hláv

Vráťme sa však ešte k polnoci z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993, keď po 74 rokoch, dvoch mesiacoch a troch dňoch zaniklo Československo. Oslavy vzniku samostatného štátu sa udiali veľkolepo – provinčne. Príhovory politikov vedených predsedom vlády Vladimírom Mečiarom na Námestí Slovenského národného povstania sprevádzal ohňostroj a delové salvy. V priamom prenose Slovenskej televízie to pôsobilo ako veľký zmätok.

Otváralo sa šampanské a oslava na námestí sa skončila tak, ako je zvykom ešte aj dnes – zamýšľaná „ľudová veselica“ pokračovala rozbíjaním fliaš a pohárov. V centre hlavného mesta bolo najviac vidieť a počuť opitých nacionalistov a mladíkov v zelených bomberách.

Nasledovali „štátnické akty“ z 1. januára, ktorý pripadol na piatok. Mečiar s predsedom Slovenskej národnej rady Ivanom Gašparovičom sa napríklad zúčastnili na slávnostnej bohoslužbe, na ktorej arcibiskup Ján Sokol prečítal list od pápeža. 

Slávnostná omša pri príležitosti vzniku Slovenskej republiky sa 1. januára 1993 konala v Dóme svätého Martina v Bratislave. Zľava predseda parlamentu Ivan Gašparovič s manželkou a premiér Mečiar s manželkou. Foto – TASR

„Ten spôsob oslavy bol úplne neprimeraný. Bol taký, akým sa Slovensko stalo – mečiarovský, chrapúnsky,“ spomína na deň vzniku Slovenskej republiky jeden zo zakladajúcich členov Verejnosti proti násiliu (VPN) Peter Zajac. „Oni boli trocha zaskočení sami sebou. Zrazu akoby im niekto otvoril dvere a oni nimi prepadli a nevedeli celkom kam.“

O atmosfére prvých dní samostatnosti veľa vypovedá ešte jedna príhoda spojená so silvestrovskou nocou. Spomína si na ňu Peter Malec, v tom čase riaditeľ Slovenskej televízie (STV). Na stretnutie si ho zavolal minister kultúry Dušan Slobodník. Bolo to 3. januára a riaditeľ televízie predpokladal, že minister ocení, ako STV zvládla aj v provizórnych podmienkach odvysielanie priameho prenosu osláv samostatnosti.

Mýlil sa, Slobodník si ho zavolal pre úplne inú vec. „Predložil mi zoznam nežiaducich ľudí v STV,“ spomína Malec na ministra kultúry, ktorý patril k nacionalistickému krídlu Mečiarovho HZDS. Vraví, že nikoho zo Slobodníkovho zoznamu nevyhodil. Riaditeľom však zostal len do konca októbra 1993.

Slobodník sa už predtým „preslávil“ tým, že sám seba identifikoval v básni Ľubomíra Feldeka ako esesáka, za čo ho zažaloval a požadoval finančnú náhradu. Básnik a prekladateľ sa  v čase vrcholného mečiarizmu presťahoval do Prahy. Spor sa vliekol,  umelec napokon vyhral, skončilo sa to až v roku 2001 v Štrasburgu.

Spánok v Mlynskej doline

Malec dnes hovorí, že v Slovenskej televízii sa jeho predchodcovia a vedúci pracovníci správali tak, akoby ani nevedeli, že ich čaká odstrihnutie od federálnej matky sídliacej v Prahe na Kavčích horách. Slovenská televízia v roku 1992 vysielala na „dvojke“, a zabezpečovala aj tretinu vysielacieho času na federálnom kanáli, čo bola vtedy „jednotka“.

Riaditeľom STV sa stal Malec začiatkom októbra 1992 a zistil, že nik v Mlynskej doline ani len nepracuje na pláne úplného osamostatnenia sa televízie. Mali teda dva mesiace na to, aby zabezpečili vysielanie na dvoch kanáloch.

„Nebolo pripravené nič z hľadiska programovej štruktúry a hlavne dohôd s medzinárodnými organizáciami,“ spomína. Hneď v októbri išli nakupovať filmy do francúzskeho Cannes a začali zaisťovať zmluvy s dodávateľmi obrazového materiálu pre spravodajstvo.

Pri delení archívnych materiálov väčšina zostala v Prahe, no Malec aj dnes oceňuje korektnosť vtedajšieho šéfa Českej televízie Iva Mathého. Ten Slovákom umožnil neobmedzený prístup do ich archívu a kopírovanie pre slovenský archív. Trvalo to rok a pol. Celodenné vysielanie televízie vtedy zachraňoval najmä archív a filmy, ktoré boli do roku 1989 v trezoroch, pretože boli nepohodlné komunistickému režimu.

O nezávislosti spravodajstva sa však vtedy nedalo hovoriť, rovnako ani o tom, že by bola možnosť viesť túto inštitúciu efektívne, politici sa vtedy ani netajili, že do riadenia televízie chcú zasahovať. Ako sa teda žilo šéfovi vznikajúcej STV za Mečiara? Najprv musel na príkaz zhora vymeniť šéfa spravodajstva. Malec tiež hovorí, že dostali zadanie nepripustiť vo vysielaní STV diskusiu o referende k rozdeleniu štátu. „Bola to strategická vec vedení obidvoch štátov.“

Roman Kováč, Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič počas osláv na Námestí SNP. Foto – TASR

Rozpaky verejnosti

Prečo také obavy pred témou referenda? Všetky vtedajšie prieskumy verejnej mienky ukazovali, že odporcov delenia federácie bola polovica, ba ešte viac. Medzi vládnou mocou (dominantným HZDS a Slovenskou národnou stranou) a opozíciou (KDH, SDĽ a koalícia maďarských strán) vtedy vládla veľmi nepriateľská atmosféra. Peter Zajac, ktorý tiež patril k zástancom federácie, ju prirovnáva k tej súčasnej.

Ešte v októbri, ale aj začiatkom novembra 1992 politici HZDS ľudí presviedčali, že sa rozhodne po referende, ktoré Mečiar s Klausom nakoniec nevypísali, a o osude 15 miliónov ľudí rozhodli bez ohľadu na ich názory. To, že sa krajina skutočne rozdelí, Federálne zhromaždenie, teda československý parlament, definitívne potvrdilo až v polovici novembra.

Až 68 percent ľudí si myslelo, že pred rozdelením ČSFR malo prebehnúť referendum a pokiaľ by sa urobilo, väčšina obyvateľov Slovenska by bola proti zániku spoločného štátu. Najmä títo ľudia sa obávali hlavne Mečiarovej politiky.

Prieskum Centra pre sociálnu analýzu (neskôr z neho vznikla agentúra Focus) z marca 1993 ukazuje, že až 79 percent ľudí si myslelo, že delenie štátu bolo pripravené rýchlo a nekvalitne, a až 84 percent respondentov odpovedalo, že koniec spoločného štátu Čechov a Slovákov sťažil ekonomickú a sociálnu situáciu obyvateľov.

Ľudia mali strach z budúcnosti a prejavovali rozpaky zo súčasnosti. Pocit nových možností malo len 40 percent ľudí a radosť mala len tretina. To, že Slovensko nebolo zrelé na samostatnosť, si v marci 1993 myslelo 61 percent respondentov.

„Oficiálna ideológia vtedy rozmýšľala takým smerom, že sa uvoľní veľká budovateľská energia, že ľudia budú s nadšením prijímať vlastný štát. Čo však vysoko prevažovalo, bola akási opica po rozdelení, aj veľké obavy z toho, čo bude. Ľudia hlavne neverili, že to dokážeme ekonomicky utiahnuť, a mali pocit, že nie sme dostatočne vyspelí na to, aby sme ten štát dostali,“ opisuje vtedajšie nálady ľudí sociologička z Inštitútu pre verejné otázky Zora Bútorová.

Prosperitou a výhodnosťou rozdelenia si napriek siláckym rečiam nebol istý ani Mečiar. Ukazuje to už časť jeho príhovoru k vzniku republiky, v ktorom si akoby robil vopred alibi, že všetko nebude ideálne, a zároveň dáva najavo, že ak niečo nefunguje, on za to ako premiér nenesie zodpovednosť.

Citujme: „Zánik ČSFR je súhrnom geopolitických zmien vo svete, historického vývoja štátu Čechov a Slovákov, rozdielneho ekonomického, sociálneho a politického vývoja v oboch republikách, ako aj dôsledok chýb, ktoré sa prehĺbili po novembri 1989. Je chybou pripisovať zodpovednosť za tento stav iba tomu, kto vykonal posledný krok. Najčastejšie to robia tí, čo vykonali predchádzajúcich deväť z desiatich krokov smerujúcich k zániku štátu. Federácia je minulosťou, z chýb v spolužití sa poučme a to pozitívne rozvíjajme.“

Priemerná mzda z roku 1993: 180 eur

Späť k tomu, ako sa žilo v predvečer rozdelenia a krátko po ňom. Bežný človek sa v roku 1992 či 1993 nemal dobre a mnohí mali pocit, že bez vlastného pričinenia strácajú životné istoty a dostávajú sa na hranicu chudoby.

Priemerný plat bol v roku 1992 po prepočte z vtedajších československých korún zhruba 150 eur, v ten nasledujúci stúpol na takmer 180 eur. Stúpol, no domácnosti už mali z predchádzajúcich rokov skúsenosť, že stúpať budú aj ceny tovarov.

V roku 1990 stál liter benzínu 24 centov, v roku 1993 to už bolo v prepočte 60 centov. Zdražoval všetok tovar okrem niekoľkých, ešte stále regulovaných komodít, ako nájomné, energie či cestovné.

Chlieb stál v roku 1992 v priemere 35 centov. Dnes pri priemernom plate 944 eur stojí v priemere 77 centov, zarábame však o asi osemsto eur viac. Kilo bravčového stehna stálo na prelome rokov 1992 a 1993 v priemere tri eurá. Dnes pri šesťnásobných platoch stojí bežne pod päť eur. Aj preto vláda na nepretržite rastúce ceny mäsa zareagovala reguláciou cien mäsa, platila však len niekoľko mesiacov.

Kúpa nového osobného auta bola pre vodičov veľkou udalosťou až luxusom. Škoda Favorit stála v prepočte zhruba 6700 eur, teda 44 mesačných platov. Teraz si priemerný Slovák kúpi Škodu Fabia v základnej výbave za ani nie desať platov.

Napriek zdanlivo rozbehnutému trhu sa ešte stále prejavovali prvky nedostatkovej komunistickej ekonomiky. Promečiarovský denník Koridor napríklad v polovici roka 1992 na titulnej strane uverejnil dnes až absurdne pôsobiaci text o tom, že v Tatrasvite Svit majú problém s odbytom ponožiek.

„Ale trh zrejme nebol a zrejme stále nie je nasýtený, čo dokazuje nielen malý sortiment v predajniach, najmä väčších čísel, ale aj rad priekupníkov, zarábajúcich na tomto spotrebnom druhu výrobku,“ píše sa v článku. V mnohých predajniach aj niekoľko týždňov nemali soľ, problém bol aj so zásobovaním cukrom.

Gabčíkovské ohne

Od 1. septembra 1992 navyše stúpli dane z benzínu, tabakových výrobkov aj alkoholu. Slovenská republika riadená Mečiarom mala málo peňazí a začala predávať aj väčšie podniky. Zahraničnému investorovi napríklad práve v tom čase predali známu čokoládovňu Figaro. Napriek snahe o reguláciu stúpalo sociálne napätie. Na jeseň 1992 hrozili štrajkom baníci, ktorí chceli zvýšiť platy o 22 percent. Štrajk hrozil dokonca aj v bratislavskom obchodnom dome Prior, vtedy najväčšom obchodnom priestore v hlavnom meste. 

Výber titulkov slovenských denníkov. Koridor ešte pred rozdelením nadšene informoval o budovaní vodného diela v Gabčíkove, SME aj Pravda v januári písali o bežných strastiach obyvateľov. reprofoto – Denník N

V uliciach sa začali objavovať prví porevoluční mafiáni, vo väčších mestách obchodovali s valutami veksláci, začalo sa vyberať výpalné. Drobnú ekonomiku ešte neovládali privatizéri, ale skôr stálice z komunistickej éry – mäsiari, vedúci obchodov, šéfovia socialistických podnikov.

V roku 1992 pribudol aj ďalší fenomén – rasovo motivované útoky. Po útokoch skinhedov na to v polovici decembra v Bratislave upozornili protestom pred parlamentom zahraniční študenti.

Mečiar sa snažil narastajúce napätie a neistotu nového obdobia prekryť budovateľskými a nacionalistickými témami. Jeho vláda tlačila na čo najrýchlejšiu dostavbu Vodného diela Gabčíkovo. Na jeseň 1992 to bola okrem konca federácie jeho dominantná agenda. Denník Koridor, ktorý bol prakticky tlačovým orgánom HZDS, napríklad na titulnej strane krátko pred prehradením rieky na našej strane hranice napísal palcovým titulkom, že „Dunaj horí nedočkavosťou“. Verejnosť však samostatné Slovensko a vodné dielo na Dunaji až tak veľmi nezaujímali.

Prieskumy z tohto obdobia ukazujú, že ich oveľa viac zaujímali existenčné problémy. Sondáž Centra pre sociálnu analýzu, ktoré je predchodcom agentúry Focus, z januára 1992 a z marca 1993 ukázala, že ľudí trápili obavy z narastania kriminality a z chaosu, z výrazného zhoršenia spolupráce a kontaktov s Českom, z pôsobenia cudzích mafií, z neschopnosti politickej reprezentácie rešpektovať záujmy Slovenska a z hospodárskeho úpadku a biedy.

Tým najväčším problémom pre viac ako polovicu ľudí bola životná úroveň a po ňom nasledovalo zdravotníctvo, kriminalita a pracovné príležitosti. Občania si zároveň mysleli, že Mečiarova vláda ich problémy nedokáže riešiť. V marci 1993 takmer 80 percent ľudí na otázku, ako sa zmenila finančná situácia v porovnaní s minulým rokom, odpovedalo, že sa zhoršila.

Slováci tak do prvého roka samostatnosti vstupovali s obrovskou neistotou, ktorú zvyšovala živelnosť rozdelenia spoločného štátu a chaos a amatérizmus na strane elít, ktoré rozdelenie chceli.

Ťažký štart s prázdnou kasou

Kým Česi mali ako centrum federácie mnohé inštitúcie vybudované a zabehnuté, Slovensko malo len niekoľko ministerstiev a pobočky federálnych úradov. Nemali sme ani prezidenta – dovtedajší politik HZDS Michal Kováč sa ním stal po zvolení v Slovenskej národnej rade až 15. februára 1993, teda tri týždne po tom, čo v Česku v parlamente zvolili za hlavu štátu dovtedajšieho česko-slovenského prezidenta Václava Havla.

„Mali sme pomerne veľké problémy s financiami – s dostatkom peňazí,“ spomína vtedajší vicepremiér Roman Kováč. „Peniaze sa kolkovali presným počtom kolkov a to bol aj test krajiny, koľko peňazí v nej je. Ukázalo sa však, že obyvatelia majú menej peňazí, než vláda predpokladala,“ spomína Kováč.

Okolkované československé koruny na jeseň 1993 začali sťahovať a nahradili ich postupne slovenskými bankovkami. foto – TASR

Už o niekoľko mesiacov nám veľmi rýchlo začali klesať devízové rezervy. „Dokonca sa preto zvolala aj mimoriadna vláda, pretože to už ohrozovalo chod štátu.“ Nedostatok peňazí Mečiarova vláda riešila urgentným predajom lukratívneho štátneho majetku – napríklad tabačku v Spišskej Belej predala za zhruba dva milióny eur firme Philip Morris.

Roman Kováč spomína aj na to, ako vo veľkom zhone pripravili nový zákon o zdravotnom poistení a zriadili národnú poisťovňu, ktorá zodpovedala súčasne za zdravotné i sociálne poistenie.

Vraví, že práve nedostatok peňazí v štátnej kase spôsobil zdravotníctvu ranu, z ktorej sa doteraz nespamätalo, dá sa hovoriť o systémovej chybe – ministerstvo financií pred 25 rokmi určilo príliš nízke platby za poistencov štátu, ktorých bola vtedy takmer polovica. Príliš nízke platby do poisťovne spôsobili, že v zdravotníctve je od vzniku Slovenska málo peňazí.

A prečo sa Československo rozdelilo tak rýchlo? Roman Kováč hovorí, že Mečiar aj Klaus si mysleli, že naťahovanie rozchodu povedie k stále väčšej destabilizácii, a pred očami mali začínajúcu vojnu v Juhoslávii. Mečiar sa podľa vtedajšieho vicepremiéra obával situácie, keby si Slováci odhlasovali samostatnosť a Česi zotrvanie federácie, a preto ani neprebehlo referendum. „Pamätám sa, že toto premiér Mečiar často spomínal.“

Nedostatok liekov a poplašné správy

Ešte pred koncom januára Slovensko zažívalo ďalšie krízové situácie. V lekárňach bol akútny nedostatok liekov. Niektoré mali zrazu len tretinu bežného sortimentu. Nedostatok inzulínu pre 30-tisíc diabetikov vyvolal paniku. Chýbal aj Sunar – vtedy jediná náhrada materského mlieka na trhu.

Išlo najmä o dodávky liekov z Česka, no nedostatok nevznikol preto, že by dodávky farmaceutov ostali visieť na málo priepustných hraniciach. V tom čase obrovská farmaceutická firma Léčiva Praha na Slovensko dodávala menej liekov, pretože jej slovenskí distribútori platili neskoro, alebo neplatili vôbec.

Z trhu zmizol aj ďalší český tovar – v novinách sa písalo hlavne o obľúbených cigaretách Sparta a o Becherovke. Aj v tomto prípade to spôsobila neschopnosť slovenských distribútorov platiť za výrobky. Vzájomný zahraničný obchod vtedy veľmi výrazne klesol – za prvý mesiac po rozdelení až o 60 percent a čísla spred rozdelenia už nikdy nedosiahol. 

Na lieky sa stálo v rade. ilustračné foto – TASR

V januári sa objavili aj prvé falošné správy, ktoré sa dostali aj do médií. Prvá bola, že Česi chcú na Slovensko vrátiť všetkých Rómov pôvodom od nás. Český minister obrany Antonín Baudyš potom prekvapil výrokom, že pokiaľ by sa zo Slovenska smerom k nim rozbehli masívne presuny ľudí, česká armáda je pripravená poskytnúť im humanitárnu pomoc, hranice však vojsko neuzavrie.

Špeciálnym problémom bola zmena daňových zákonov. Tá by na Slovensko dorazila aj bez rozdelenia federácie. Patálie boli aj s registráciou podnikateľov. Od 1. januára 1993 sa začala platiť nová daň – DPH. Zvýšenie cien bolo často drastické a podnikatelia a živnostníci hrozili celoštátnym štrajkom. V niekoľkých okresoch protestovali na námestiach proti novej registrácii na úradoch a po desiatkach vracali živnosti.

Koruna slovenská, koruna česká

Popri tom všetkom sa zrútila neformálna dohoda medzi Českom a Slovenskom o menovej únii, teda o tom, že ešte pol roka budeme mať spoločnú korunu a potom obidve krajiny zavedú vlastnú menu. Zvesti o tajne dohodnutej menovej odluke sa objavovali od polovice januára. Nakoniec sa tak stalo už začiatkom februára, keď Česi aj Slováci začali federálne bankovky kolkovať každý vlastnými nálepkami.

Okolo 10. januára vypukla prvá naozaj rozsiahlejšia panika po rozdelení. Vyvolal ju Mečiar, keď vyhlásil, že kto bude mať peniaze v banke, nemusí sa o ne obávať a meniť ich budú v pomere 1:1. Pred bankami vzápätí začali vznikať rady dlhé desiatky metrov. Ľudia  sa báli, že prídu o úspory, ktoré mali v hotovosti. Médiá ich konanie nazvali „pančuchovou panikou“. 

Zamestnankyne Národnej banky Slovenska pri kolkovaní stokorunáčok. Foto – TASR

Banky povolávali pracovníkov z dovoleniek a predlžovali úradné hodiny. Z paniky profitovali veksláci. Ľudia pred ukladaním korún do bánk uprednostnili výmenu za marky, šilingy, alebo doláre.

Ako bola na samostatnosť a odluku meny pripravená novovznikajúca Národná banka Slovenska? Zakladal ju neskorší šéf Matice slovenskej Marián Tkáč, za úlohu to dostal až 22. októbra 1992. Aj on uznáva, že Česi boli lepšie pripravení.

„Nemali sme ministerstvá ani banku. V Česku stačilo vymeniť ceduľu,“ porovnáva východiskovú pozíciu. Na Slovensku mala vznikajúca NBS na začiatku len 60 či 70 zamestnancov a aj z nich bola polovica manuálne sily. Menovej politike nerozumel takmer nikto. Z Prahy prišiel do vtedajšej pobočky federálnej banky v Bratislave pracovať len jeden odborník – súčasný člen bankovej rady NBS Karol Mrva. Odborníkov na menovú politiku tak zháňali hlavne na vysokých školách.

„Ešte 8. januára sme nemali kolky, ale už boli objednané v Kanade. Bankovky sme začali kolkovať, myslím, už 13. januára. Kolkovali pošty, naši pracovníci, komerčné banky. Lepili ich ručne,“ vraví Tkáč. Pridáva svoju obľúbenú sťažnosť, že zatiaľ čo slovenské kolky sme si platili sami, Česi ich stihli objednať a zaplatiť ešte z federálnych peňazí. Tkáč bol poverený vedením NBS len do leta 1993, o funkciu prišiel po podozrivých transakciách s obskúrnymi bankami v Spojených štátoch.

O nových slovenských bankovkách sa narýchlo rozhodovalo v septembri 1992. Zákazku na ne dostal bez súťaže návrhov akademický maliar Jozef Bubák a podarilo sa mu vytvoriť sériu s jednotným štýlom. Použil pritom originálny prvok – lomený svetelný pruh prechádzajúci cez tlačový obrazec.

Kým však neboli pripravené nové peniaze, kolkovali sa federálne. Prvá slovenská bankovka v obehu bola 50-koruna a na verejnosť sa dostala 30. augusta 1993. S mincami to išlo rýchlejšie, prvú desaťkorunu si mohli Slováci pozrieť už v deň menovej odluky 8. februára.

Problémy boli skôr s delením financií. Išlo o účty firiem so sídlom na Slovensku, ktoré boli vedené v Česku. Nezhody boli aj pri zlate z depozitov Štátnej banky československej. Kým prvý problém sa podarilo vyriešiť, celá slovenská časť zlata prišla na Slovensko až v roku 2000. Išlo o štyri tony zlata, ktoré Praha uvoľnila výmenou za to, že Dzurindova vláda súhlasila s výmenou akcií českej Komerčnej banky, čo bola podmienka jej privatizácie.

2:1 a pochybnosti

Dohoda o delení majetku stanovila základný princíp tak, že nehnuteľný majetok na území štátu zostáva jeho majetkom a zvyšok sa delí v pomere 2:1 v prospech Česka.

Bez väčších problémov aj emócií sa podarilo rozdeliť len niektoré podniky. Príkladom hladkého rozdelenia boli železnice. Z bývalých Československých dráh vznikli k 1. januáru České dráhy a Železnice Slovenskej republiky (ŽSR). 

Začiatok roka 1993 a články Pravdy, Koridoru a SME – ľudia sa báli o peniaze, lekárom aj domácnostiam chýbali lieky. reprofoto – Denník N

Vtedajší člen vedenia ŽSR Miloš Čikovský spomína, že si na delenie nehnuteľného majetku – teda hlavne rušňov a vozňov – zvolili jednoduchú a spravodlivú metódu. Vagóny aj rušne delili v klasickom pomere 2:1. Išli podľa za sebou nasledujúcich registračných čísel, čo zabraňovalo tomu, aby si niekto mohol vybrať novšie či zachovanejšie rušne a vozne.

Zásadné problémy nenastali ani v armáde. Už v decembri na slovenské letiská Sliač a Kuchyňa prileteli lietadlá, ktoré nám pripadli pri delení majetku. Kým Česi si nechali obstarožné modely MiG-21, u nás pristáli novšie stroje MiG-29. To, čo vyzeralo spočiatku ako naša výhoda, nás dnes skôr dobieha – Česko už 12 rokov využíva švédske gripeny, zatiaľ čo slovenská armáda ešte aj dnes lieta na ruských strojoch.

Delenie federálneho majetku vyvolávalo v roku 1993 na Slovensku emócie a podozrenia, že s nami Česi vybabrali. Kým v prípade niektorých firiem došlo k spravodlivej dohode, napríklad dominantná cestovná kancelária Čedok zostala aj s názvom Čechom a slovenské pobočky Čedoku sa zmenili na Satur – sprivatizoval ich potom súčasný poslanec Smeru Dušan Muňko.

Čechom zostali aj aerolinky ČSA. Rovnako štátna vlajka, čo bolo vnímané ako porušenie dohody.

Aké dôležité je nájsť diplomata

Špeciálna záležitosť bola diplomacia a medzinárodné vzťahy. Hneď v prvý deň samostatnosti médiá obsiahlo informovali, že svet nás diplomaticky uznal. Počas prvých hodín existencie nezávislej Slovenskej republiky ju diplomaticky uznalo viac ako 62 štátov sveta.

Budovanie slovenskej diplomacie bolo už náročnejšia záležitosť. Ešte predtým bolo potrebné rozdeliť si s Čechmi budovy veľvyslanectiev po celom svete. 

Slovensko bolo 19. januára 1993 prijaté v New Yorku za riadneho člena OSN. Eduard Kukan bol stálym predstaviteľom Slovenskej republiky pri OSN, Milan Kňažko ministrom zahraničných vecí. Foto – TASR/AP

Aj v tomto prípade sa delilo systémom 2:1. Išlo o viac ako sto veľvyslanectiev a Slovensku sa podarilo mať k 1. januáru 1993 až 53 funkčných veľvyslanectiev a štyri stále misie. Otvárať úplne nové zastúpenie sme však museli vo viacerých krajinách, ktoré boli pre nás dôležité.

Prvým slovenským ministrom zahraničných vecí bol Milan Kňažko, v tom čase bol aj podpredsedom HZDS. Spomína, že niektoré prvé prípravné kroky spravil už v lete 1992, no na vybudovanie niektorých častí ministerstva mal len šesť týždňov – teda len obdobie od prijatia zákona o konci federácie.

Slovensko malo vlastné ministerstvo medzinárodných vzťahov už od roku 1990, no až rozbehnutie diplomacie suverénneho štátu bola skutočne veľká výzva.

Väčší problém bol proces vyhľadávania diplomatov. Veľa Slovákov z federálneho ministerstva zostalo v Česku. „Doškolili sa ďalší ľudia, či už z akademickej obce, z technickej aj umeleckej brandže, ktorí spĺňali jazykové predpoklady a mali istú mentálnu, civilizačnú úroveň, aby mohli vykonávať túto, predsa len špecifickú profesiu,“ vraví Kňažko.

Ten spomína aj na to, že presadzoval dátum vzniku samostatnej Slovenskej republiky na iný deň než na 1. január. „Niektorí poslanci, najmä z SDĽ, vraveli, že aj Kuba to tak má. A ja som im vravel, že to je dosť dobrý dôvod, aby sme to tak nemali my.“ Nechcel ani, aby sa oslavy vzniku štátu miešali s oslavami Silvestra a Nového roka. Neuspel, 25. výročie vzniku Slovenska tak oslavujeme opäť 1. januára, zrejme v najospalejší deň v roku.

Teraz najčítanejšie