Čo môže Únia robiť s Poľskom? 

Pre Američanov, ale aj pre mnohých Európanov nebolo nikdy ľahké porozumieť Európskej únii. Tak to skúsim s analógiou: Predstavte si USA medzi revolúciou a ratifikovaním ústavy, teda v rokoch, keď Konfederačné články umožňovali Kongresu prijímať zákony, ale v krajine neexistovala žiadna exekutívna moc či súdny systém, ktoré by tieto zákony vynucovali. V takejto situácii je dnešná EÚ. Jej členovia súhlasia s pravidlami, ktorými sa skupina riadi. Ale keď nejaký členský štát pravidlá skupiny poruší, skupina nemá žiadny jasný spôsob, ako ho zastaviť.

Čo teraz?

Tento chybný systém bol jednou z príčin gréckej krízy, ktorá v poslednom desaťročí priniesla toľko hnevu. Ten istý chybný systém je dnes príčinou toho, že EÚ nevie, čo s iným a v istom zmysle aj bolestivejším problémom Poľska. Pred dvomi rokmi začala demokraticky zvolená poľská vláda vedená stranou Právo a spravodlivosť demontovať svoju vlastnú ústavu. Proces začal nelegálnymi nomináciami na ústavný súd a pokračoval (podľa vyšetrovania Európskej komisie) prijatím trinástich zákonov vytvorených za účelom podkopania nezávislosti justície. Pred pár dňami poľská vláda prijala zákon o veľkej justičnej „reforme“, ktorá okrem iného vyžaduje, aby rezignovala asi polovica starších sudcov, a dala súčasnému ministrovi spravodlivosti, ktorý je zároveň aj generálnym prokurátorom, bezprecedentnú osobnú moc menovať nových sudcov.

Vládnuca strana tak môže využiť „svojich“ sudcov napríklad na to, aby upravili volebné zákony a dokonca aj výsledky volieb; na to, aby stíhala politických oponentov; na to, aby vytvorila finančný tlak na nezávislé médiá. Ako by to vyzeralo, sa ukázalo len nedávno, keď jedna televízna stanica dostala veľkú pokutu za to, že si trúfla vysielať protivládne demonštrácie.

Lenže Poľsko, podobne ako Grécko, tiež podpísalo v rámci vstupu do EÚ sériu zmlúv, z ktorých niektoré vyžadujú rešpekt k vláde práva, slobode tlače a nezávislosti justície. Teraz Európska komisia stojí pred podobným zásadným rozhodnutím. Dokáže vynucovať pravidlá svojho vlastného klubu? Minulý týždeň oznámila, že sa o to pokúsi. Komisia vôbec po prvýkrát aktivovala článok 7 Lisabonskej zmluvy, čo môže skončiť odobratím hlasovacích práv.

Bod obratu

Je to irónia. Lisabonskú zmluvu v roku 2007 podpísal bývalý poľský prezident Lech Kaczyński, dvojča súčasného lídra Práva a spravodlivosti Jarosława Kaczyńského. V čase podpisu bolo Poľsko vo všeobecnosti vnímané ako modelová demokracia. Ešte pred dvomi rokmi dávali Ukrajincom mnohí za príklad práve Poľsko. (Tu by som mala spomenúť svoj konflikt záujmov, ktorý ukazuje, ako veľmi sa súčasná vládnuca strana zmenila: Môj manžel Radosław Sikorski bol medzi rokmi 2005 a 2007 ministrom obrany v predchádzajúcej vláde vedenej PiS. Medzi rokmi 2007 a 2014 bol ministrom zahraničia vo vládach Občianskej platformy.)

Cynické tvrdenie vládnucej strany, že nové zákony zbavia Poľsko pozostatkov súdnictva z komunistickej éry, spochybňuje štatistika (veľká väčšina sudcov bola vymenovaná po roku 1989) ako aj jej vlastné zvláštne personálne rozhodnutia. Patrí k nim aj hlavná hybná sila zmien v justícii Stanisław Piotrowicz, politik PiS, ktorý je bývalým komunistickým prokurátorom, čo v osemdesiatych rokoch pomáhal zatvárať disidentov.

Hoci je poľská časť tejto drámy čudná a tragická, dôležitejšia debata sa dnes neodohráva vo Varšave, ale v Bruseli, ako aj v iných európskych hlavných mestách. Pre zvyšok európskych vlád ide v skutočnosti o bod zlomu. Sú členské štáty EÚ skutočne oddané jazyku svojich zmlúv? Skutočne veria v spoločné politické hodnoty? Majú politickú energiu vynucovať ich? Rozhodnutie, ktoré nakoniec prijmú, bude mať politické i finančné dôsledky nielen pre Poľsko, ale aj pre ostatné krajiny.

Vláda Maďarska využíva na podkopávanie svojej justície, médií a regulačných inštitúcií subtílnejšiu taktiku. „Krajne pravicové“ či „populistické“ strany, teda v skutočnosti antipluralistické strany zaznamenávajú úspech aj v iných krajinách. Všetky budú sledovať, čo sa stane v Poľsku a podľa toho budú všetky aj konať. Tak ako dnes Američania sledujú, či dokáže vláda zákona vydržať vládu prezidenta, ktorý ju nerešpektuje, tak sa aj Európania učia, či ich systém môže prežiť s členským štátom, ktorý ho nerešpektuje.

© Washington Post