Furt je nejaké počasie, šľak aby to trafil

Mamina, množina, družina, občina, otčina, taká je cesta drvivej väčšiny moderných štátov k samostatnosti. V skratke. Veľmi strmej a ničnehovoriacej. Lebo práve o tie zákruty, výkruty, slepé uličky a nedosiahnuté vrcholy ide. O tie predovšetkým. Dôležitými ostávajú aj po dosiahnutí štátopravnej suverenity, alebo ak chceme samostatnosti, svojbytnosti, či inej svojstojnosti. Slovenská republika má dvadsaťpäť, mala by byť mentálne dospelá. Je?

V uplynulom roku stredoškolskí (sic!) študenti dokázali dostať do ulíc tisíce ľudí, ktorí majú plné zuby korupcie, prezident SR vystúpil na Valnom zhromaždení OSN s prejavom, ktorý mal hlavu aj pätu a dokonca aj nebanálne posolstvo, ktoré nielenže zreteľne a jasne hovorilo o tom, kde je naša (a nielen naša bieda). Samé dobré body. Župné voľby dopadli radostnejšie, než sme sa opovážili dúfať, máme trojnásobného majstra sveta v cyklistike a čerstvého otca Petra Sagana, Vlhová to opäť natrela Shifrinovej a Nasťa Kuzminová, keďže opäť vyhráva, je opäť raz naša, milí vlastenci. Veronika Velez-Zuzulová už opäť trénuje, Matej Tóth podozrenie z nedovolenej podpory môže férovo, ako je to jeho zvykom – rozchodiť. Ale kto by sa tešil z evidentných úspechov, keď dávno dospelej kritickej mysli oveľa viacej užitočnej a zdravej zábavy poskytuje výpočet trápností a obludností tých, od ktorých očakáva rozvahu, pokoj a odvahu hľadieť pravde do očí?

Máme tu kandidáta číslo jeden – dramatickú pauzu uplatňovania poslaneckého mandátu v podaní Igora Matoviča. O účinnosti tohto výrazového prostriedku na javisku niet pochýb. Lenže ani v reálnom živote nesmie byť tá pauza melodramatická. No a keď sa tragéd nakoniec predsa len odhodlá prehovoriť, nie je dobré, keď nastane to, čomu sa hovorí miss world efekt. Aj tie bývajú zaujímavé len do chvíle, kým neotvoria ústa. Zrátané a podčiarknuté – jasná slepá ulička.

Povestná augustová tlačovka spoteného ministra školstva Petra Plavčana. Niekoľko hodín predtým, než mu bolo veľkoryso dovolené odstúpiť z funkcie, vyhlásil: No neodstúpim! Čo dodať? Že vrchol tu bol dosiahnutý už v základnom tábore? Vtedy, v auguste, to tak mohlo vyzerať. Lenže nástupkyňa na poste ministerky školstva, potrojná doktorka Martina Lubyová, pôvodným povolaním uznávaná vedkyňa, v prístupe ku všetkým zdedeným a verejne komunikovaným problémom dokázala, že ani urputne sa učiace Slovensko by nemalo podceňovať ľudové múdrosti; lebo sú materiály, z ktorých ani zbor starostlivo vyberaných expertov bič neupletie.

Leto sa nám preklopilo do jesene a my sme sa tešili, že vládna kríza trvajúca podstatnú časť leta prinesie svoje ovocie. Stalo sa, o to pokoj. Po tom, čo predseda koaličnej SNS odišiel, aby ako každý, kto nie je doma prorokom, rozjímať, či ho nie je pre reálnu politiku škoda, do dubajskej púšte, dočkali sme sa prvého ústupku koaličných partnerov. Podpora kúpeľnej starostlivosti sa tento draho vykúpený benefit s národniarskym podtónom volá. Kto hľadal nejaké informácie o sebarevizionistických pohnútkach Andreja Danka, nepodarilo sa mu vyhnúť dvom informáciám. Jednou z nich je skutočnosť, že dubajským ťavám šejkovia otvorili nemocnicu, a tou druhou, že svojim policajtom zakúpili vznášadlá. Vo svetle týchto skutočností človeku nevdojak napadne, že dovolenka nášho drahého predsedu zaviedla na územia, po ktorých sa pohyboval bez akýchkoľvek myšlienkových máp. Zostáva nám len dúfať, že to s tou podporou kúpeľnej starostlivosti u nás nedopadne tak, že SNS v neverejnom tendri nakúpi bezmenné vznášadlá určené na bezbariérovú prepravu kúpeľných hostí medzi perličkovým kúpeľom a parafínovým zábalom.

Prezident nám na cestách za rodinou prelietal všetky sociálne balíčky, zaznelo už v marci. Len čo presadol do limuzíny, došlo k autonehode, pri ktorej, vďaka Pánu Bohu, nikto neumrel ani sa vážne nezranil. Keby sa tak stalo, už by sme na účet tej zlomyseľnej náhody/nehody nemohli voľne dýchať a žartovať odrazu. A hlavne predseda vlády by nemohol túto obohratú platňu vyťahovať zakaždým, keď sa mu to hodí. Keď s tým opäť prišiel koncom roka, nič iné, než krivý úškrn, to nevyvolalo. Dokonca ani medzi jeho priaznivcami nie. Aký úmysel, taký úškrn, povieme si a mávneme rukou. Lenže za takýmto konaním premiéra sa skrýva problém už taký vážny, že sa ani do židovského, nieto ešte do silvestrovského, vtipu nezmestí. A tie majú v sebe veľa smútku. A hlbokého.

Principiálny oportunizmus a duchovná bieda, to je to, čo nemo kričí z každého slova a skutku Roberta Fica. Hľadanie nepriateľa za každú cenu, prezentovanie seba samého ako bojovníka tam, kde sú všetky dvere aj okná pootvárané dokorán, znevažovanie či ignorovanie každého a všetkých, ktorí by na mu obraz posledného spravodlivého pri rannom holení dýchli. To je chlebom a soľou, ohňom a mečom jeho politiky. Už ani nehovoriac o tom, že to zrkadlo, ktoré mu deň čo deň hovorí, kto je najsociálnejší na tomto svete, je pekelne krivé. Predstierať, že budovanie sociálnych istôt je nejaká extra pozoruhodná agenda vyžadujúca hrdinské výkony na poli obrany vlasti, je pri šesťpercentnej nezamestnanosti, ktorú Slovensko utrpelo napriek rozpočtovej politike tejto vlády, jednoducho trápne. Ak to, čo vláda v narábaní s verejnými financiami robí, má dostať nejaké salonfähig meno, inak než sociálnym dumpingom to nazvať nemožno. A stonásobne nechutné je to v kontexte stámiliónových protekcionárskych káuz, korupčných škandálov a dvojakého metra pre seba či svojich voličov a pre tých ostatných.

Robert Fico sa už nepekne vyjadroval o slniečkaroch, bratislavskej kaviarni, učiteľoch. Najnovšie si nenašiel čas ani chuť prijať študentov, organizátorov protikorupčných pochodov. Jasné, šlo len o gesto. Prečo ho teda neurobil? Lebo by v sebe musel mať aspoň za máčny máčik veľkorysosti. Napríklad by mohol zablahoželať k volebnému víťazstvu novému banskobystrickému županovi. Ale vlastne prečo? Načo? Veď kto by už vyjadroval uznanie volebnému víťazovi nad vrecom zemiakov? Najmä v situácii, keď z ťarbavého periférneho fašistu svojho času práve predseda vlády, omámený predstavou o vlastnej neporaziteľnosti, spoluvytvoril vplyvného regionálneho politika? Áno, stále hovoríme o Robertovi Ficovi a vybraných míľnikoch jeho hanebných politických skutkov.

Dosť bolo žartov. Spoločenstvo ľudí žijúcich medzi Dunajom a Tatrami, Kráľovským Chlmcom a Žilinou, respektíve Stakčínom a Moravským Lieskovým, sa do štádia otčina, či vlasť, dopracovalo pred štvrťstoročím. Na Nový rok budú opäť ohňostroje. Svojstojné, nech nezabúdame ani na Augustína Mariána Húsku, najbľabotavejšieho z otcov našej modernej republiky. Ozaj, viete, že bol aj vášnivým insitným maliarom? Ja som tie obrazy videl. Poviem vám… no svojstojné boli.

Generácie význačných mužov a žien na Slovensku i v emigrácii snívali práve o tomto. Nie o práve maľovať vatry na pltiach. O práve slobodne vyznávať svoju vieru v materinskej reči. V jazyku otcov, nech sme konečne chvíľu korektní. Mať vlastný snem, vládu, panovníka/hlavu štátu. Dnes toto všetko máme a považujeme to za samozrejmosť. Kto tvrdí, že nie, mal sa vážne zamyslieť nad vlastným mentálnym zdravím.

Na čo teda môžeme byť, milí spoluobčania, v uplynulom roku hrdí? Na spomínané protikorupčné pochody, napríklad. Sympatické na nich bolo práve to, že dali do pohybu mladých ľudí. Naozaj mladých. Bol to hon na líšku korupcie, ako sa patrí. Hlučný, veselý, roztatárený. A že je tá šelma ryšavá, falošná a nenažratá, zabývaná v naozaj nejednej luxusnej nore, o tom by neurológ členov aktuálneho vládneho kabinetu mohol rozprávať celé hodiny. Keby mu dovolili urobiť kolektívny záznam mozgovej činnosti členov slovenskej vlády pri vyslovení slova korupcia, výsledný encefalogram by svojou dekoratívnosťou hravo prekonal aj tie najvynaliezavejšie čipkárky.

A to je všetko? … žeby ešte župné voľby? Zrejme áno. Možno práve toto je obraz našej občianskej dospelosti. Až keď je naozaj o minútu dvanásť, ľudia sa zobudia. Na chvíľu precitnú z mátožného sna o samočinne fungujúcom slnečnom štáte a idú do ulíc. Alebo aspoň voliť. Ak práve nie je príliš pekne. Škaredo, zima, horúco. Šľak aby to trafil, furt je nejaké počasie.

Vstupujeme do roka, v ktorom oslávime storočnicu vzniku štátneho útvaru, ktorý mal ako prvý v názve Slovensko. Dnes sa bývalé Česko-Slovensko zdá byť takou podenkovou samozrejmosťou, hlavne na Slovensku, že sa ani do kalendára štátnych sviatkov nezmestilo. Pred sto rokmi sme tu však skoro mali kantonálne usporiadanú Spišskú republiku. Kvačala a Dürich, ale aj iní proruskí zapredanci, motivovaní podobne ako náš predseda parlamentu, ohúrený veľkolepým prijatím v Kremli a Ruskej dume, chceli mať zo Slovenska cársku guberniu. Chvíľu bolo aktuálne aj Pomorie siahajúce od Baltu k Čiernemu moru, a našimi spoluobčanmi mali podľa niektorých konceptov byť aj Lužickí Srbi, či obyvatelia Haliče… Zvrtlo sa to na maličkostiach. Na pevnom postoji a obetavosti jednotlivcov.

„Nemám Slováky rád. Byl bych špatným Čechem, kdybych měl. Zachránili jsme Slováky před Maďary. Vybudovali jsme na Slovensku průmysl a školy, investovali své vydělané peníze. Slováci přešli k Hitlerovi, přesto jsme je k sobě opět vzali a cpali tam další peníze. Za to se nám odvděčili jenom zradou. A teď sem jezdí pracovat,“ počul som neraz v českých krčmách, keď som tam po vypredaných hosťujúcich divadelných predstaveniach, odmenených dlhotrvajúcim skandovaným potleskom, popíjal pivo. Ako vidno, hlúposť nepozná hranice. A nemierne pitie piva ju tiež nespraví akceptovateľnejšou.

„Malý medzi veľkými naveky zohráva úlohu dieťaťa, blázna alebo sluhu,“ napísal Matúš Jankola v decembri 1914, teda v dobe, keď Slovensko bolo v štádiu sebauvedomenia, keď si samo hovorilo Okolie, do časopisu Jednota. Nebol presvedčený čechoslovakista. Ale vznik spoločného štátu podporil nakoniec aj on. Nakoniec, bolo to, čo Slováci v spoločnom štáte s Čechmi dosiahli, aj so všetkými kompromismi, oveľa viac, než sa propagátori prvých národnouvedomovacích snáh odvážili od osudu pre malý národ uprostred Európy požadovať.

Nie, nehovorí zo mňa sentiment. Nie som zástanca obnovenia Česko-Slovenska. Nakoniec, moji priatelia, najmä tí českí a moravskí, vedia, že ani ja ich nemám rád. Veď ani netreba. Zato si mnohých z nich vážim. Počas nasledujúceho roka bude príležitostí na to, aby sme si pripomenuli, za čo všetko spoločnému Československu vďačíme, neúrekom. Nie Čechom, nie Slovákom. Spoločnému štátu, ktorý mal to šťastie, že ho zakladali ľudia, ktorí boli a ostali prakticky úplným opakom tých, ktorí ho nakoniec za slnečného popoludnia, s vyhrnutými rukávmi, sediac na záhradných stoličkách, rozmontovali. Neodvážim sa ani len pomyslieť na to, ako by sa Robert Fico, Andrej Danko, ale trebárs aj taký Igor Matovič, či Richard Sulík, zachovali v naozaj búrlivých časoch. Lebo skúsenosť ukazuje, že sú to politici ledva tak do pekného počasia, šľak aby to trafil.

Autor je spisovateľ