Denník N

Fedor Gál: Od iného doterajšieho prezidenta ako Kisku by som vyznamenanie neprevzal

Fedor Gál si preberá vyznamenanie od prezidenta. Foto N – Tomáš Benedikovič
Fedor Gál si preberá vyznamenanie od prezidenta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Líder VPN rozpráva, aké to je dostať vyznamenanie pre niekoho, kto musel zo Slovenska odísť.

FEDOR GÁL sa narodil v roku 1945 v koncentračnom tábore Terezín. Počas revolúcie v novembri 1989 sa stal jedným z jej lídrov a neskôr aj predsedom Verejnosti proti násiliu. Po odchode z politiky sa presťahoval do Prahy, kde učil na univerzite a podnikal. Spoluzakladal televíziu Nova, vlastnil knižné vydavateľstvo G plus G a literárnu kaviareň, založil viaceré nadácie. Je autorom množstva kníh a stoviek článkov. Nakrútil niekoľko dokumentárnych filmov a stál pri zrode Vrba–Wetzler Memorialu. Prvého januára 2018 mu prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie.

Prezident Andrej Kiska vám pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky udelil štátne vyznamenanie. Čo prežíva človek, ktorý bol federalistom, rozdelenie Československa vnímal kriticky a zo Slovenska musel utiecť pre nenávisť „hejslovákov“?

Keď mi telefonovali z prezidentskej kancelárie, moja prvá reakcia bola, či si pán prezident uvedomuje, aké obrovské množstvo ľudí bude prevracať očami. Vtipne odpovedal, či nepoznám prezidenta. Pre mňa je to fakt mimoriadna konštelácia.

V čom?

Neviem si predstaviť žiadneho doterajšieho prezidenta Slovenska s výnimkou Kisku, a okrem Václava Havla ani žiadneho doterajšieho prezidenta Česka, že by mu také niečo vôbec napadlo a že by som to nebodaj ešte aj prijal. Z Kiskových rúk je to pre mňa česť. Ten človek je priam závan sviežeho vetra v strednej Európe, stačí sa pozrieť do Česka, Maďarska alebo Poľska.

Keby vám chcel vyznamenanie dať jeho predchodca Ivan Gašparovič, odmietli by ste?

Áno, o tom niet pochýb. Je to však teória nezmyselne postavená na hlavu, lebo Gašparovič by nikdy nič také nenavrhol. On je úplne iná krvná skupina ako ja.

V januári 2017 Kiska udelil vyznamenania aj ľuďom ako Michael Kocáb či Michal Kaščák. Výsledkom bola prvá roztržka medzi premiérom a prezidentom v tom roku. Na zozname totiž neboli Boris Filan a Juraj Kukura, ktorých navrhla vláda; Robertovi Ficovi osobne tam chýbali aj ľudia, ktorí sa zaslúžili o naše predsedníctvo v Rade EÚ. Akciu len pretrpel, neprišiel ani na recepciu.

Nepochybujem o tom, že nielen Ficovi, ale aj Andrejovi Dankovi tam chýbali iné mená. Ak sa však na zozname objaví akýkoľvek človek, ktorý nevonia súčasnej mocenskej garnitúre, hoci svojím životným príbehom ukázal veľké veci, je to problém tej garnitúry.

Za seba úprimne hovorím dôležitú vec – ak sa prezident rozhodol oceniť aj mňa, reálne tým oceňuje množstvo ďalších ľudí, ktorí sa okolo mňa priebežne pohybovali. Bez nich by som nedokázal nič – ani v Bratislave/nahlas, ani v novembri 1989, ani v kauze popálenej Natálky, ani inde. Ocenenie preto vnímam ako veľkú poctu všetkým pracovným aj súkromným partiám, v ktorých som sa pohyboval.

Fico sa v Hospodárskych novinách vyhrážal, že ak Kiska znovu vyznamená niekoho typu Michala Kaščáka, on ani predseda parlamentu Danko nabudúce nemusia prísť. Ani tohtoročný zoznam ho nemohol potešiť; na druhej strane ohlásil, že príde. 

Veď ja si dobre pamätám, ako sa tí dvaja chytali za hlavu, keď dostal vyznamenanie nielen Kaščák, ale aj Kocáb. Môj postoj je jasný – či prídu alebo neprídu Fico s Dankom, je len ich problém. Ja tam budem, ostatní ocenení tiež.

Ak sa nedostavia ľudia, ktorí tam podľa protokolu nemajú chýbať, je to výhradne ich vizitka. To, ako sa správajú, je tiež ich, nie moje alebo Kiskovo zrkadlo. Ak sa Fico zachová nepatrične, vystaví vysvedčenie sebe, nie nám.

Kiska pritom už minuloročným zoznamom vyslal neuveriteľný signál. Má dve podoby. Prvá je, že necíti potrebu negatívne sa vymedzovať ani štvať ľudí proti sebe. Radšej ich spája. A toto spájanie nikdy nesmie mať národnú, etnickú či akúkoľvek nálepku. Je jedno, či ocení Čecha, Slováka, Žida, Róma, moslima, kohokoľvek.

Kiska zároveň nadviazal na príbeh novembra 1989. Kým jeho predchodcovia mali plné ústa nezmyselných národniarskych kecov, Kiska chápe podstatu.

Vaše ocenenie však v sebe nesie aj jeden paradox – vyznamenal vás prezident krajiny, z ktorej ste kedysi pre nenávisť odišli. Ľudia vás napádali verbálne aj fyzicky, pľuli vám do tváre aj do piva. Stačilo na to pár mesiacov po tom, čo vás predtým zbožňovali. Do Prahy ste definitívne odišli práve v roku 1993, teda v čase vzniku samostatného Slovenska.

Už som povedal, že vyznamenanie dostávam v mene množstva ďalších ľudí, bez ktorých by som nič neznamenal. Tí, čo na mňa pľuli, nenávideli ma, ohovárali a napádali, nie sú predstaviteľmi Slovenska, ktoré ma ocenilo. Tí, čo sa tak správali, dokonca nemajú žiadnu zásluhu na tom, kde dnes Slovensko je. Nevytvorili žiadne hodnoty, nie je za nimi nič okrem nenávisti.

A dnes sa budú pýtať, prečo štátne vyznamenanie dostáva človek, ktorý bol proti samostatnému Slovensku.

To je predsa ich problém. Áno, bol som proti rozpadu Československa a svoj názor som dodnes nezmenil. Platí však aj to, že Slovensko mám veľmi rád, rád sa tam vraciam, že v ňom žijú mnohí ľudia, ktorí sú na tej istej vlne ako ja.

Sú to ľudia, ktorí žijú slušný život, nie sú nenávistní, deštruktívni, rypáci, hajzli, grázli alebo udavači. Tí, čo poctivo pracujú, zabezpečujú svoje rodiny, nekradnú, jednoducho hrajú fér hru. Práve oni robia zo Slovenska krajinu, kde sa dá žiť. Nie tí táraji, ktorí majú plnú hubu národa a ktorí si z nacionalizmu spravili biznis.

Žiaľ, hejslováctvu nikdy neporozumiem – akým spôsobom niekto môže za to, kde sa narodil, že má nejakú materinskú reč? V čom spočíva jeho zásluha na tom, že niekde rástol, dospieval, absolvoval prvé lásky, miloval nejaký kus zeme či mesto? Toto všetko sú len fakty života, ktoré akceptujeme, lebo nám boli nadelené.

V čom ste pre Slovensko videli riziká pri rozpade spoločného štátu?

Na svoj nesúhlas s rozdelením krajiny som mal objektívne aj subjektívne dôvody. Tie objektívne boli, že som mal k dispozícii relevantné prieskumy verejnej mienky. A napriek nacionalistickej masáži verejnosti boli čísla pred rozpadom štátu aj tesne po ňom jasné – väčšina ľudí si to neželala.

Konkrétne?

Za rozdelenie Československa bolo približne 25 až 27 percent ľudí, ostatní si mysleli, že to bolo urobené zle a narýchlo. To bol pre mňa objektívny faktor číslo jeden. Druhým bolo to, že ak o niečom má rozhodovať verejnosť referendom, tak o čom inom, ak nie práve o rozpade či ďalšej existencii svojho štátu?

Prezident Michal Kováč mi kedysi povedal, že vôľa občanov nie je svätá. Citujem ho: „Požiadavky národa vždy vychádzajú z inteligencie, nie od radového občana.“ Dodal, že len ten, čo si myslí, že Slováci si nie sú schopní vládnuť, môže mať otázky ako ja.

Áno, pre tento typ politikov je vôľa občanov raz svätá, raz nie. Vždy podľa toho, ako im to vyhovuje.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo vaše subjektívne dôvody, ktoré hovorili v neprospech rozdelenia?

Myslel som si, že ak má Československo ambíciu stať sa súčasťou EÚ, teda západného civilizačného priestoru, jeho rozpad nikdy nemôže byť obrazom integrujúcej sa Európy. Zdalo sa mi to nelogické – chceme sa kamsi integrovať a nemôžeme byť spolu s Čechmi, čo sú naši nielen kultúrne najbližší susedia? Jednoducho, do budúcnosti som tomu kroku neveril.

Okrem toho, subjektívne som mal aj pocit, že prichádzam o kus seba. Veď Praha, Smetana, Hašek, Švejk či Kafka patrili aj nám. Veď aj to sme boli my. A naraz z toho „my“ odkrojili čosi podstatné. Pre mňa to bola nepríjemná amputácia.

Dnes to vnímate inak?

Vnímam to tak, že rizikám a nebezpečenstvám sa radšej treba pozrieť do očí. Poviem to na príklade kotlebovcov v slovenskom a okamurovcov v českom parlamente. Keby tí ľudia žili v ilegalite, ani nevieme, že existujú. Keď ich však vidíme, keď čítame, čo píšu, vieme, s čím sa konfrontujeme.

Rozpadom Československa z politickej scény rozhodne nezmizli fašisti, náckovia, komunisti ani nacionalisti, ochotní bozkávať výložky. A to napriek tomu, že majú, čo chceli – samostatný slovenský štát. Pri ich sledovaní však vieme, čo tu nechceme.

Na druhej strane – rozdelením krajiny Slovensko konečne dostalo šancu dospieť a zistiť, na čo má. Dovtedy sa len vyhováralo, že dopláca na iných. A Slovensko naozaj zistilo, že má na to, aby fungovalo samostatne. Netreba to zbožšťovať, ale treba to uznať.

Dajú sa dnes Česko a Slovensko porovnávať?

Je mi cudzie hovoriť o krajinách ako o celkoch. Slovensko je pestrá krajina ako Česko, tu i tam sú ľudia všetkých chutí, vôní, farieb, politických názorov, čohokoľvek. A medzi nimi je obrovská masa takých, s ktorými si skvele rozumiem. Hádzať ich do jedného vreca mi však príde nezmyselné.

Obe naše krajiny sú objektívne oázami prosperity a demokracie; štyri pätiny sveta nám, Európanom, môžu závidieť. Aj závidia, veď to vidieť už len na tom, ako mnohí volia nohami. Prežívame dobré obdobie, nemáme tu vojny.

Peripetie, ktorými prechádzajú Slováci aj Česi, sú si podobné, akurát do Česka prichádzajú s fázovým oneskorením. Česi sa neraz trochu škodoradostne vyjadrovali o ére mečiarizmu. Prešlo pár rokov a majú ju oni. Keď dnes Slovák vidí, ako si funkcie v parlamente delia okamurovci s komunistami, krajinu vedie Babiš so všetkými tými konfliktmi záujmov, pričom prezidentom je Zeman, musí sa dobre baviť. Zrejme naozaj platí, že postkomunistické krajiny tieto šlamastiky jednoducho skôr či neskôr musia zažiť.

V každom prípade, Slovensko aj Česko sú dnes demokratické krajiny s relatívne vysokým hmotným životným štandardom a kvalitou života. Podľa výskumov verejnej mienky je vysoko nadpolovičná časť obyvateľov v oboch krajinách spokojná so svojimi životmi, hoci mediálna aréna cez politikov ukazuje skôr opak. Tam vidieť najmä boj jedného proti druhému, korupciu či snahy o vlastný profit.

Bude rok 2018 pre oba štáty mimoriadne dôležitý?

To rozhodne. Vzhľadom na obrovské lokálne aj globálne výzvy, ktoré stoja pred oboma krajinami, totiž vôbec nie je jedno, či v Česku opäť bude prezidentom Zeman alebo ktokoľvek z jeho súperov. Lepší oproti Zemanovi bude každý. A z hľadiska pozitívneho vývoja Slovenska tiež nie je jedno, či Kiska skončí, lebo už nebude kandidovať, alebo to potiahne ďalej.

Hovorím o tom aj s mnohými kamarátmi v Česku. Iba s úžasom konštatujú, ako jeden jediný človek bez významných rozhodovacích právomocí dokázal pozitívne ovplyvniť klímu a náladu v celej krajine. A ten Kiska to vážne urobil.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Vyznamenania od prezidenta

Teraz najčítanejšie