Denník N

Príliš krátkych 25 rokov

Slávnostný koncert na počesť vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa konal 1. januára večer v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Na archívnej snímke z 3. januára 1993 Jozef Tuchyňa a Vladimír Mečiar s manželkou po koncerte. Foto TASR - Peter Brenkus
Slávnostný koncert na počesť vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa konal 1. januára večer v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie. Na archívnej snímke z 3. januára 1993 Jozef Tuchyňa a Vladimír Mečiar s manželkou po koncerte. Foto TASR – Peter Brenkus

Rozdelenie Československa vyzerá spätne ako správny krok, ale potvrdí to až ďalšie štvrťstoročie.

Upozornenie na pominuteľnost štátu majú Česi pred očami každý deň. Je ním zástava s modrým klinom, ktorý v spoločnom súžití symbolizoval jeho slovenskú časť. Spoločný štát už 25 rokov neexistuje, ale modrý klin zostal. Vraj teraz zastupuje Moravu. Tento výklad sa tak nevdojak stáva ďalším upozornením na pominuteľnosť ideí, o ktorých T. G. Masaryk hovoril, že štáty sa nimi udržiavajú od svojho vzniku.

Neboli to idey, ktoré stáli za vznikom dvoch nových štátov zrodených prvého januára roku 1993 – bola to iba nechuť k udržaniu toho jedného, pôvodného. A napriek tomu tieto časti rozpadnutého celku prežili, ich obyvatelia si na ne zvykli, pre väčšinu sa stali prirodzeným, niekedy až posvätným vyjadrením ich identity.

Z toho vyplýva, že štáty môžu prežiť aj bez počiatočných ideí a dokonca posilňovať vnútornú súdržnosť obyčajným udržiavaním svojej existencie, ktorá sa časom zmení v samozrejmosť. Nikto dnes nespochybňuje Slovensko a Česko vo forme samostatných štátov: majú také byť, lebo také sú.

Korene odlišností

Spočiatku to však žiadna samozrejmosť – najmä pre Slovákov – nebola. Ich štát vznikol proti vôli väčšiny a aj jasot tých, ktorí na Silvestra o polnoci spievali slovenskú hymnu, bol poznačený obavou zo zlyhania a náhlou osamelosťou uprostred chladne sa prizerajúcej Európy.

Nasledovali roky, keď sa štát za vlády Vladimíra Mečiara správal ku svojim občanom nepriateľsky a uťahoval obruče autoritárskeho režimu. Slováci museli chtiac-nechtiac hľadať odpoveď na otázku, aký charakter štátu – ak už ho raz majú – si vlastne želajú. Z tohto hľadania vzišla idea, že to má byť demokratický a európsky štát. Vzhľadom na slovenskú minulosť to vôbec nie je taká banálna odpoveď, ako by sa mohlo zdať.

Česi si túto otázku klásť nemuseli. S pôvodnou zástavou vrátane modrého klinu im zostal aj pocit, že ich štát hladko pokračuje vo svojej existencii. Pokračovali v budovaní kapitalizmu na čele s Václavom Klausom a demokracie na čele s Václavom Havlom. Keď prišiel v roku 1998 prvý otras demokratických inštitúcií (tzv. opozičná zmluva), rany na nich neboli dosť hlboké, aby si vynútili otázku o charaktere štátu a ideách, na ktorých má stavať.

Zhodou okolností o dva mesiace neskôr v tom istom roku sa Slováci vo voľbách zbavili Mečiara a začali dobiehať demokratické oneskorenie. Od tých čias sa oba štáty paralelne vyvíjajú v akomsi voľnom spojení, pozorujú navzájom svoje politické cykly, ktoré sa často míňajú. Na ich vývoji je však tiež možné vidieť, ako sa štáty, ktoré kedysi stáli prakticky na jednej štartovacej čiare, môžu o štvrťstoročie neskôr v niečom celkom výrazne líšiť vďaka udalostiam, ktoré neboli nijako zákonité.

Takouto, vôbec nie formálnou odlišnosťou, je mena, keď Slováci platia eurom a Česi zostali pri korune. Vstup Slovenska do eurozóny bol v roku 2009 dôsledkom paniky z Mečiara a jeho takmer úspešnej snahy vytrhnúť krajinu z Európy a otočiť ju na východ – a obranou proti možnému návratu mečiarizmu v inom prevleku. Každodenná fyzická skúsenosť s eurom tak už takmer celú dekádu buduje puto k Európskej únii, aj keď často len podvedomé.

A na vzťahu k euru je tiež vidieť, ako sa dve spoločnosti, ktoré mali k sebe veľmi blízko, môžu od seba niektorými postojmi rýchlo vzďaľovať. Podľa posledných dát z Eurobarometra je 80 percent Slovákov s eurom spokojných, v Česku by si ho však želalo len 22 percent, vôbec najmenej z celej Únie.

Na týchto postojoch je potom možné ďalej ilustrovať, ako sa obe spoločnosti rôzne vyrovnali so samotným rozdelením federácie. Je holým faktom, že pod spoločnou firmou „Československo“ bola geopolitická váha oboch národov oveľa väčšia, než bol len pätnásťmiliónový počet ich obyvateľstva. Dnes by vtedajšia republika pôsobila ako dôležitý člen EÚ v strednej Európe (a jej svorník), čo by možno politikov nútilo k strategickej rozvážnosti – aj s ohľadom na Masarykovo dedičstvo.

Lenže rozdelením pôvodnej federácie európska váha oboch nových štátov dramaticky klesla, aj keď v očiach Slovákov paradoxne stúpla, pretože ako národ boli povýšení do kategórie síce malého, ale vlastného štátu. Česi naopak do tejto kategórie spadli bez toho, aby si to poriadne uvedomili. V deväťdesiatych rokoch živil ich ilúziu o pretrvávajúcom význame stredne veľkého štátu nevdojak Václav Havel vďaka svojej medzinárodnej autorite. Po jeho odchode sa naplno prejavila malosť Českej republiky, zdá sa však, že tento fakt vidia všetci okrem samotných Čechov.

Ich zaslepenosť sa prejavuje postojom voči EÚ, keď sa českí politici správajú tak, ako keby sa mala Európa usilovať o pozornosť českej strany a nie naopak. Tento zvláštny kŕč sa nedá vysvetliť inak, než neschopnosťou premýšľať o Česku ako o malom štáte primerane malého významu, ktorým sa stal po tom, čo prišiel o slovenskú časť.

Stratégiu malého štátu, teda lojálnu ústretovosť voči veľkým demokratickým spojencom, sa naopak museli Slováci rýchlo naučiť a mali tú výhodu, že ilúzii o svojej veľkosti nemohli nikdy podľahnúť. To je dôvod, prečo je vzťah k EÚ kľúčovou témou slovenskej politiky a ako ukazuje aj zloženie súčasnej vlády, proeurópska orientácia dokáže pod Tatrami stmeliť aj niekdajších úhlavných nepriateľov.

Skúška budúcnosťou

Táto úvaha sa môže javiť ako myšlienkové cvičenie bez praktického významu. Napokon, toto štvrťstoročie bolo pre oba národy tým najlepším v celých ich dejinách. Nikdy sa Česi a Slováci nemali tak dobre a tiež sa nikdy nemali tak radi ako dnes.

V Európe a možno ani na celom svete neexistujú dva susedné národy s takým vrúcnym vzájomným vzťahom, ktorý sa rozdelením spoločného štátu ešte viac upevnil. To je naozaj zvláštny jav, ktorý by mal spätne potvrdzovať správnosť vtedajšieho rozchodu.

Lenže nemali by sme zabúdať na to, že v ére, ktorá práve uplynula, k nám boli dejiny veľmi milosrdné. Československo sa rozpadlo v čase, keď sa Európa pozerala do budúcnosti s nádejou a sebavedomím, ktorým nemohli otriasť ani postkomunistické kŕče strednej a východnej Európy. Preto prijala dva nové malé štáty ústretovo (v prípade Slovenska povedzme, že prinajmenšom zhovievavo).

Nálada dnešnej Európy je úplne iná, ústretovosť a ústupčivosť začína byť považovaná za slabosť, ktorú si EÚ nemôže dovoliť, pretože jej budúcnosť je príliš neistá. Odtiaľ pevnosť a striktnosť voči Británii, Katalánsku a najnovšie aj voči autoritárskym vrtochom poľskej vlády.

Také časy príliš neprajú malým a vrtošivým štátom usadeným navyše v regióne, po ktorom opäť poškuľuje nevyspytateľná východná veľmoc považujúca ho za svoje ihrisko. Kdekomu môže preto v prichádzajúcich časoch a turbulenciách prísť na um, či by nebolo výhodnejšie žiť v spoločnom štáte, ktorý by obom národom poskytol väčšiu odolnosť voči hrozbám, ale tiež silnejší pocit zodpovednosti za osud Európy.

Uplynulých 25 rokov prežitých v bezpečnom závetrí veľkých dejín ponúka dosť dôvodov pre tvrdenie, že rozpad Československa bol správny krok. Ale až nasledujúce štvrťstoročie, ktoré môže byť oveľa drsnejšie, správnosť tohto kroku historicky potvrdí.

Faktom však je, že pre Čechov aj Slovákov bola uplynulá éra najdlhším obdobím kontinuity – štátu aj vývoja – v ich moderných dejinách. Je samozrejme sprevádzané spoločenskými a politickými krízami a napríklad dnes sa Slováci pozerajú na Čechov s údivom, ako môže mať národ, ktorý vždy považovali za politicky vyspelejší, na čele štátu politikov takej nízkej úrovne. To všetko sa však môže kedykoľvek zmeniť, ako keď prevrátite presýpacie hodiny – súčasná slovenská stabilita je v skutočnosti veľmi krehká.

A tak napokon najzaujímavejšie zistenie po 25 rokoch oddeleného vývoja je to, že štáty a ich idey sú síce pominuteľné, ale tiež môžu prežiť v inej forme. Masarykova idea československého národa sa neujala, ale prežila v inej forme vďaka výnimočne silnému vzťahu Čechov a Slovákov. A Masarykova idea liberálnej demokracie západného typu tiež v oboch štátoch prežíva, hoci niekedy vinou populistov v pokrivenej forme. Snáď sa ukáže, že je dostatočne silná aj pre ďalšie štvrťstoročie.

Komentáre

Teraz najčítanejšie