Kiskove vyznamenania viacerých nahnevajú – to je v poriadku

Prezident Andrej Kiska po štvrtýkrát udeľoval pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky štátne vyznamenania. Tak ako vždy, nájdeme medzi ocenenými významných umelcov či vedcov, ktorí prispeli k šíreniu dobrého mena krajiny. Alebo zahraničné osobnosti, ktoré sa niečím dôležitým zapísali aj do slovenských dejín. A tak ako vždy boli ocenení aj ľudia, ktorí sa signifikantne angažovali či ešte angažujú aj v iných sférach verejného života, napríklad v politike.

Slovenskí prezidenti udeľujú a prepožičiavajú tie isté vyznamenania už štvrť storočia, no výber laureátov najmä v tej poslednej kategórii nutne odzrkadľuje aj názory a postoje tej-ktorej hlavy štátu. A to nutne vyvoláva reakciu tých, ktorí sa s ním v názoroch a postojoch rozchádzajú.

Ako sa ukázalo už minulý rok, reakcie môžu byť aj dosť tvrdé. Napríklad také, že premiér ignoruje recepciu a skritizuje prezidenta za to, že vyznamenáva ľudí, ktorí boli proti osamostatneniu SR. Alebo minister kultúry prezidenta verejne skritizuje za to, že neocenil ľudí, ktorých mu navrhla vláda a ktorých mená sa už predtým dostali na verejnosť. Alebo poslanci koalície odhlasujú zákon o štátnych cenách, aby premiér a predseda parlamentu, nespokojní s prezidentovým výberom, mohli oceniť tých svojich.

Prezident Kiska na rozdiel od Ivana Gašparoviča nastúpil do úradu nezaťažený nepeknou politickou minulosťou, čo dávalo nádej, že nebude v takej miere vyznamenávať politicky spriaznené osoby alebo osoby, ktoré svojou činnosťou popierali hodnoty slobody a demokracie. Naopak, ešte v prvom roku v úrade, v októbri 2014, splatil dlh, ktorý malo Slovensko voči statočným ľuďom, čo v roku 1968 protestovali na moskovskom Červenom námestí proti okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy.

A súčasný prezident tiež začal systematicky vyznamenávať ľudí, ktorí prispeli k tomu, že od roku 1989 žijeme v slobode. To občas urobil aj jeho predchodca, no ten to vzápätí znehodnotil ocenením nejakého udavača, podporovateľky fašistickej organizácie či nejakého spolustraníka, s ktorým sa v deväťdesiatych rokoch slobodu snažil obmedzovať.

Tohto roku zameral Andrej Kiska pozornosť na ľudí, ktorí sa pred rokom 1989 angažovali proti komunistickému režimu a svojim hodnotám sa nespreneverili ani neskôr. Prezident ocenil hneď štyroch ľudí, ktorí sa pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi stretali v Koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu – Juraja Flamíka, Fedora Gála, Martina M. Šimečku a Lászlóa Szigetiho. Vyznamenanie dostal aj aktivista podzemnej cirkvi Marián Čaučík, ekológ Mikuláš Huba a tiež chartisti Petr Pithart a Marta Kubišová.

Kto bude intenzívne hľadať, nájde proti tomuto výberu veľa argumentov. Trebárs ten, že prezident si z aktérov Novembra vybral Gála a Flamíka, ale už nie trebárs Milana Kňažka, ktorý je s nimi v dlhodobom spore a ktorý proti Kiskovi kandidoval v prezidentských voľbách. Alebo ten, že ocenil nášho kolegu Šimečku, ktorý je stále aktívny novinár a píše aj o prezidentovi. Alebo ten, že Čaučík v posledných parlamentných voľbách kandidoval za KDH. Prípadne že náboženský disent je zastúpený výrazne menej než občiansky. Alebo že Pithart o rozdelení ČSFR hovoril ako o legálnom, ale nelegitímnom rozhodnutí.

V najbližšom čase budeme niektoré z týchto viet zrejme počuť. Ale inak to asi ani nejde. Ide totiž o výrazné osobnosti, ktorých názory sa nedajú prepočuť. Tak ako ich jasne formulovali pred rokom 1989, tak to robia dodnes bez ohľadu na to, či ich za to oslavujú alebo zatracujú. Tak ako sa stavali za slobodu v Československej socialistickej republike, tak to robili aj v Českej a Slovenskej federatívnej republike i v oboch nástupníckych štátoch. A je jedno, či s ich vznikom súhlasili alebo nie. Pretože vedeli a vedia, že obsah je dôležitejší ako forma.