Denník N

Deti nie sú „vznešení divosi“, ich morálka má limity

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Dieťa potrebuje hranice, vraví psychologička. „Vyzerá to, ako keby bola slušnosť prežitkom a deti sa snažíme vychovávať hlavne tak, aby mali široké lakte.“

Sú deti v predškolskom veku akýmisi „vznešenými divochmi“, ktorých ešte nepokazila spoločnosť, takže sa plnými dúškami oddávajú láskavému správaniu a spolupráci, alebo sa také deti podobajú skôr na neotesané sochy, ktoré musí kultúra a rozum vytvarovať do požadovanej formy milého správania?

Takouto otázkou sa v novom článku, ktorý vyšiel koncom minulého roku v časopise Current Directions in Psychological Science, zaoberali psychológovia Karen Wynnová z Yalovej univerzity a jej tím.

Vedci uvádzajú, že máme mnoho dokladov o tom, že deti v predškolskom veku majú vyvinutý zmysel pre morálku.

Zmysel pre morálku

Ak deťom rozprávate príbeh, v ktorom vystupuje bábka, ktorá inej postavičke pomáha splniť zadanú úlohu – napríklad otvoriť škatuľu alebo vyliezť na kopec – alebo jej, naopak, zavadzia, deti siahnu rukou po bábke, ktorá je láskavá a nápomocná.

„Dokonca aj trojmesačné deti, ktoré ešte nedokážu dobre naťahovať ruky, sa dlhšie pozerajú smerom k pomocníkovi.“ Takýmto spôsobom dávajú najavo, že si viacej cenia láskavé správanie ako to nevľúdne, píšu v štúdii vedci.

Deti uprednostňujú milých ľudí pred tými zlými a „dobrovoľne na seba uvalia materiálne náklady, aby boli v kontakte s dobrými postavičkami a nie s tými zlými. Deti radšej prijmú malý dar od milých postáv ako väčší dar od zlých“, uvádzajú autori, no dodávajú, že to celkom neplatí v prípadoch, keď je rozdiel vo veľkosti darov veľký.

Zdá sa teda, že deti majú vyvinutý (vrodený) zmysel pre morálku, ktorý im diktuje, aby sa k tým, ktorí sa správajú milo, správali rovnako a ich láskavosť im oplatili.

Limity altruizmu

Lenže altruizmus detí – milé správanie,  ktoré je spojené s osobnými nákladmi – má svoje limity, píšu vedci v novej štúdii. Svoj článok príznačne nazvali: „Napokon to vznešení divosi nie sú: limity raného altruizmu“.

Ako dospeláci oceňujeme, ak sa správame pekne k ľuďom, ktorí sú cudzí. Príkladom je, keď sa v električke postavíme, aby sme uvoľnili sedadlo staršej dáme, alebo v obchode vrátime peniaze, ak nám vydali viac.

Deti, ktoré majú menej ako štyri roky, sa však k cudzím ľuďom príliš milo nesprávajú. „To môže prekvapovať, lebo v niektorých experimentoch deti cudzincom pomáhali, no treba si uvedomiť, že dospeláci v týchto štúdiách neboli celkom cudzí.“

Autori novej štúdie vysvetľujú, že uvedené experimenty prebiehajú tak, že sa dieťa s vedcom najprv zoznámi a nejaký čas sa s ním hrá. „Avšak v prípadoch, keď takýto druh kontaktu chýbal a dospelák dieťa len privítal a poďakoval mu za účasť na experimente, pomoc detí klesla až o polovicu.“

Foto – Fotolia

Keď deti diskriminujú

Ľudia sú sociálne tvory a po celý život si vytvárajú identitu podľa toho, s akou skupinou sa identifikujú, či je to dolný koniec dediny, škola, náboženstvo, alebo futbalový klub.

A hoci náš sused fandí nášmu úhlavnému futbalovému rivalovi, radi naše rozdiely prekonáme a pozbierame mu napríklad popadané jablká, ak je na dovolenke, lebo vieme, že sa nám za láskavé správanie odmení tým, že sa nám postará o deti, keď budeme chcieť ísť do kina.

Hoci permanentne delíme ľudí na „my“ a „oni“ a skupina, s ktorou sa identifikujeme, je dôležitou súčasťou našej identity, správanie, keď hranice prekonáme a správame sa milo aj k tým, s ktorými sa nestotožňujeme, považujeme za vzor morálky.

Lenže deti, píšu psychológovia v štúdii, sa hlásia hlavne k ľuďom, ktorí sa na ne nejako podobajú a patria k ich skupine. „Deti uprednostňujú jedincov, ktorí hovoria ich jazykom, pred tými, ktorí hovoria cudzím jazykom alebo majú akcent.“

Psychológovia vysvetľujú, že deti tiež uprednostňujú tých ľudí, ktorí majú na veci rovnaký vkus (napríklad na obľúbené a neobľúbené jedlá) ako ony, a v hre si vyberú skôr bábku, ktorá ubližuje postave s iným vkusom, ako tú, čo pomáha.

„Ďalšie zistenia ukazujú, že deti vedie túžba, aby videli trpieť postavy, ktoré sa im nepodobajú. Nevedie ich to, aby sa s postavami, ktoré sa na ne podobajú, zaobchádzalo dobre.“

Deti chápu, že ak dajú kamarátovi hračku, bude šťastný, „no len veľmi málo detí to spraví s hračkou, ktorá sa im páči“.

Psychológovia v novej štúdii píšu, že v ranom detstve sú deti veľmi sebecké. „Malé deti nemajú žiadne teologické alebo filozofické argumenty, ktoré by ich zaväzovali k starostlivosti o blaho druhých.“

Reputácia a kultúrne vzorce

Dospeláci si veľmi strážia reputáciu. Ak sa o nás rozšíri fáma, že sme niekoho sexuálne obťažovali, môže to ukončiť našu kariéru, lebo sa nás ľudia začnú strániť.

Malé deti však na reputáciu toľko nedajú. „V predškolskom veku dieťa vezme inému dieťaťu hračku a nemyslí na to, že čo si o ňom iní pomyslia. Sebaobraz nemá ešte vyvinutý: vytvára sa až v školskom veku, keď sa dieťa vyrovnáva so známkovaním a hodnotením a hovorí si, čo si iní pomyslia, keď sa budem zle učiť alebo prepadnem,“ vraví pre Denník N školská psychologička Gabriela Herényiová z Katedry psychológie UK v Bratislave.

Podľa autorov novej štúdie sa morálka detí cibrí s tým, ako sú vystavené kultúre a rozumovým argumentom o milom správaní.

Psychologička Herényiová k tomu dodala, že dieťa si osvojuje kultúrne vzorce ešte predtým, než nastúpi do školy. „Už vtedy vie dieťa odpozorovať správanie z prostredia, v ktorom žije. Pozrite sa na školopovinné deti, ak z domova nemajú hygienické či stravovacie návyky. Úplne inak k nim pristupujú deti, ktoré z domova také návyky majú.“

Herényiová vraví, že deti kopírujú správanie rodičov. „Ak deti vidia, že rodičia pomáhajú iným a nemajú kritické poznámky na ľudí inej farby pleti alebo ich sociálny status, deti si to osvoja.“

Deti potrebujú hranice

Slovenská psychologička považuje súčasný trend v liberalizácii výchovy detí za problém. „Dieťa napríklad hádže druhým deťom do očí piesok a mamička len sedí na lavičke a vraví: ‚Nechajte ju, má ADHD.‘ Radšej povie, že dieťa má poruchu, ako by mala zmeniť svoj výchovný štýl, lebo ani nevie, ako dieťaťu určiť hranice.“

Liberalizácia výchovy znamená, že dieťa prichádza o hranice, ktoré však potrebuje, vysvetľuje slovenská psychologička. „Rodičom je často jedno, či dieťa pôjde spať o siedmej alebo o polnoci a kedy bude jesť. Keď potom dieťa príde do kolektívu, či už materskej školy, alebo základnej školy, nevie si na pravidlá, ktoré tam panujú, zvyknúť. Deti vychovávame voľne a myslíme si, že sa raz nájdu.“

Podľa Herényiovej niektorí rodičia zabúdajú na to, aby deťom vštepovali zmysel pre láskavé správanie. „Na vlastnej koži som zažila, ako matka v materskej škole povedala, že jej dieťa nemusí poďakovať, keď za kurz angličtiny zaplatili. Vyzerá to, ako keby bola slušnosť prežitkom a deti sa snažíme vychovávať hlavne tak, aby mali široké lakte.“

Aj vysokoškolská učiteľka Eva Poliaková z Katedry psychológie a patopsychológie Pedagogickej fakulty UK v Bratislave nám v rozhovore v minulosti povedala, že deti potrebujú hranice: „Vychovávať treba predovšetkým s láskou. Ale aj s istou prísnosťou. Proste nie je všetko dovolené. Dieťa musí mať pocit zarámovania, musí poznať svoje hranice, čo si môže dovoliť. Aj to sa dá robiť s láskou, hovorím tomu láskavá prísnosť. Ide o to, vysvetľovať dieťaťu, prečo toto môže, ale iné už nie.“

Dostupné z: https://doi.org/10.1177/0963721417734875

[Objednajte si bestseller z knižnej edície Denníka N Ľudskosť. Optimistická história človeka, ktorá ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín.]

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie