Denník N

Sólo pre všetky druhy smiechu

Charakteristickým obrázkom rozpoloženia vnútorného uškŕňania sa, postoja a pohybu myšlienok Daniela Majlinga je aj „antologická“ knižka Ruzká klazika z vydavateľstva Brak.

Večnou otázkou je, kedy sa vlastne človek začal smiať? Francúzsky režisér Jean-Jacques Annaud ukazuje vo filme Ohnivá vojna, ako pred 80-tisíc rokmi zistil chlpatý dvojnožec, že smiechom dokáže odplašiť nepriateľa a súčasne informovať členov svojej tlupy o tom, že nebezpečenstvo už pominulo. Ale to je iba „kino“ a odhad, pretože vlastne nikto nevie, kedy smiech vznikol. Zakladateľ starovekej medicíny Hippokrates zdôrazňoval „veselé rozpoloženie duše tvárou v tvár ťažkostiam života“. Charles Darwin tvrdil, že človek sa začal smiať v okamihu, keď sa prestal báť. Presnejšie povedané – ľudský organizmus sa smiechom oslobodzuje od prebytku sily, ktorou čelil strachu.

Táto myšlienka viedla Sigmunda Freuda k vytvoreniu teórie o smiechu ako „kontrolórovi psychickej spotreby“. Podľa jeho tvrdenia nás smiech zbavuje agresívnych úmyslov a poskytuje nášmu duchu odpočinok tým, že ho na okamih odďaľuje od životných problémov. Okrem tohto oslobodzujúceho smiechu existuje aj smiech, ktorý „spája ľudí“. Ten spomína filozof života Henri Bergson, podľa ktorého aj keď sa smejeme úplne sami, náš smiech sa predsa len vzťahuje na iných ľudí, a tým nás s nimi spája. O niečom podobnom píše aj Jean-Paul Sartre v knihe Rodinný idiot, kde uvádza, že smiech je kolektívnym dielom, a ten, kto sa smeje, už samotným smiechom aj v prípade odlúčenia od svojho prostredia ukazuje, že k  nemu patrí.

Renesančný Majling

Dramaturg Slovenského národného divadla, komiksový autor, dramatik a spisovateľ Daniel Majling (1980) je človek renesančného rozmeru. Po absolvovaní VŠMU pôsobil v Divadle Andreja Bagara v Nitre a hoci si vravel, že odtiaľ prestúpi jedine do Manchestru United, je od septembra 2014 v Činohre SND. Tam, ale aj v iných divadlách získal za krátky čas viacero významných cien.

Úsmev rozličného typu je Majlingovi blízky. Smeje sa „potuteľne“, láskavo aj smutne, ale sem-tam tak trocha kruto a rozmarne, sarkasticky aj trpko ironicky.

Charakteristickým obrázkom rozpoloženia jeho vnútorného uškŕňania sa, postoja a pohybu myšlienok je „antologická“ knižka Ruzká klazika (OZ Brak).

Plná hlava nánosov charakterov postáv zo stoviek preštudovaných literárnych predlôh, dramatizácií a divadelných hier spôsobí pretlak v mozgu, ktorý je vhodné kultivovane uvoľniť. Tak vznikol priestor pre jeho dramaturgické alter ego v úspešnej komiksovej postavičke Rudo (Labyrint 2014) a teraz aj v kolekcii jedenástich bizarne absurdných poviedok s pikantným predhovorom a finálnym, rozšafne „filozoficky mudrujúcim rozhovorom“.

Gejzír viacvrstvových nápadov

Dramaturgia predstavuje schopnosť analyzovať, písať aj upravovať texty a zároveň je solídnou profesiou pre mierne spoločenského introverta, ktorý stojí trochu v pozadí a je akousi „sivou“ eminenciou divadelného diania. A čo k tomu dodáva Majling? „Baví ma parazitovať na materiáli, ktorý je kvalitný už ako beletria. Veľmi rád mám napríklad ruskú klasiku, je to niečo, k čomu sa pracovne i súkromne stále vraciam.“ Tak asi vznikla spomínaná „antológia poviedok“, kde exploduje gejzír viacvrstvových nápadov.

Písanie humorných kníh je aspoň také ťažké, ako komponovanie originálnych pomalých melódií, ale kultivovaná hravosť a osobité cizelovanie písmenkových vymyslenín je výsadou Majlingovho rozsiahleho inteligenčného portfólia, takže jemu to naozaj ide – doslova a do písmena ľahkým perom. Pri prvej poviedke Láska je veľká čarodejka so smrteľne klincujúcou pointou v duchu Charlesa Bukowského (podobne „onkologicky“ aj v Koľko dobra znesie človek v zdraví), kde si hrdinka necháva písať erotizujúcim spôsobom román na vlastné telo, spomenieme si aj na postavy a situácie z Tolstého a Dostojevského románov, ako ich „prepísal“ Woody Allen do filmu Láska a smrť.

Krylov nám zasa v iných súvislostiach až bolestne vyskočí „hydinovou témou“ v poviedke Umenie milovať. Spomenúť si na problematických hrdinov oslobodzujúcich nezmyslov drobností Daniila Charmsa nám dávajú črty Niekoľko skíc k vlastnej samovražde alebo Znovuzrodenie pravoslávia v našom meste. Majling našiel odvahu pozrieť sa až na dno tých temných studní, ktorými sme obklopení.

Rozdiel medzi vulgárnym a amorálnym

Príjemný je prirodzený jazyk, hoci aj s „vulgarizmami“, čo je prínosom príbehu väzňa, ktorý objaví zmysel života v tvorivej práci s exkrementmi (Pritakal životu). K tomu pred časom povedal autor: „Treba rozlišovať medzi vulgárnym a amorálnym. Vulgárne znamená spoločné, ľudové, nie amorálne. Mnohé biblické príbehy sú vulgárne, ale nie sú amorálne. Mieša sa v nich vznešené s nízkym. Napríklad v príbehu o Noachovi, Lótovi, kráľovi Saulovi… Vo všetkých je veľa brutality, telesných potrieb a niekedy až šokujúcich obscénností. Práve pre túto nevyžehlenosť je však Biblia taká silná kniha. Erich Auerbach to označil ako kreaturalizmus – zobrazenie človeka vo všetkej jeho biede, nejednoznačnosti a rozporuplnosti, omyloch a brutalite.“

A inokedy zasa podotkol: „Filmy, knihy aj divadlo majú význam vtedy, ak vďaka nim začnete vnímať svet inak. Po niektorých prednáškach na vysokej škole som okamžite utekal do knižnice a požičal som si všetky knihy, o ktorých profesori hovorili, pretože som o všetkých tých nových veciach chcel vedieť čo najviac. To boli pre mňa najkrajšie chvíle.“

Po prečítaní jeho knižky, utretí sĺz smiechu a rozohnaní kŕčov možno tiež objavíte ďalšie rozmery, prípadne neprečítané kúsky diel Krylova, Čechova, Tolstého, Dostojevského, Zozuľu, Cholina, Zoščenka, ale aj Bukowského a Woodyho Allena. A to je, aj bude fajn.

Teraz najčítanejšie