Česká cesta divokým Slovenskom

Bratislavský novinár, niekdajší disident a odporca rozpadu federácie Martin M. Šimečka patrí k najznámejším kritikom pomerov na nezávislom Slovensku. Keď ale zasadol pred Vianocami k verejnej debate v známom košickom kníhkupectve Artforum, musel poslucháčov prekvapiť. Nasadil totiž nezvyčajne pochvalný tón.

Počas predstavenia svojej novej knihy nazvanej Medzi Slovákmi začal rozprávať o Slovensku ako o úspešnej stredoeurópskej krajine. Zatiaľ čo predtým bolo tu u nás obvyklé vzhliadať s obdivom k Čechom, Poliakom aj Maďarom, dnes je mnohé inak, povedal Šimečka a pripomenul, že Slovensko sa mení na úspešnú sebavedomú spoločnosť, ktorá je bez ťažkostí súčasťou EÚ.

„Slováci by sa nemali báť si to priznať,“ vraví Šimečka a niekoľko desiatok ľudí natesnaných medzi regálmi s knihami, mnohými v češtine, ho pozorne počúva.

Až neskôr večer, keď sa úzka skupina Šimečkových priateľov presúva do jednej z košických krčiem, skĺzava debata k väčšej kritickosti. Pri nej v českom poslucháčovi ožívajú spomienky na povestný pragocentrizmus, na ktorý sa Slováci pred rozpadom federácie sťažovali. Teraz už je ale v Košiciach zvykom prepierať egocentrizmus Bratislavy a jej nepochopenie pre potreby odľahlého východu republiky. Aké vlastne dvadsaťpäť rokov od vyhlásenia nezávislosti tieto potreby sú? To napovedá šesť príbehov, na ktoré sme pri ceste po východe Slovenska narazili.

Obraz 1: Sabinov

Pre porozumenie životu na dnešnom Slovensku sa aj po štvrťstoročí od rozpadu spoločného štátu prekvapivo hodí pohľad na bývalú federálnu mapu. Z nej zistíme, že z Bratislavy do Košíc je to zhruba rovnako ďaleko ako z Bratislavy do Ústí nad Labem. Slovenské vlády naviac nezačali stavať novú diaľnicu na východ najkratším smerom, teda juhom krajiny. Na Slovensku je zvykom hovoriť, že dôvodom bola snaha nepomáhať maďarskej menšine, ktorá by z diaľnice ťažila. V horách na severe, kadiaľ sa do Košíc jazdí, postupuje stavba diaľnice pomaly a niektoré úseky na nej stále chýbajú.

To prekáža aj Petrovi Nedeliakovi. V osemdesiatych rokoch študoval v Brne, po revolúcii sa – ako hovorí – túlal nejaký čas po západnej Európe. Zvyčajne pracoval na farmách, kde sa staral o kone. Po návrate zbieral podnikateľské skúsenosti v Považskej Bystrici, už pred polovicou deväťdesiatych rokov sa ale vrátil domov na východné Slovensko a založil firmu UltraPlast. „Chcel som podnikať tam, kde mám korene,“ hovorí v Sabinove, kde má kúsok za mestom dom. V UltraPlast zamestnáva Nedeliak takmer päťdesiat ľudí a najväčší úspech má s výrobou úložných boxov na strechy áut.

Nedeliak je jedným z úspešných podnikateľov sabinovského okresu, v rámci Slovenska jedného z chudobnejších a odľahlých, pritom však zdôrazňuje, že je to napriek podmienkam, ktoré mu slovenský štát vytvára. Zlé spojenie doháňa internetom – takmer všetku produkciu ponúka a predáva cez e-shop do západnej Európy, na Slovensku zostáva sotva päť percent výroby UltraPlast.

To je pre neho ale zdrojom problémov. Ako sympatizant prezidenta Andreja Kisku a účastník jeho podnikateľských misií do zahraničia má Nedeliak pocit, že sa mu mstí strana Smer premiéra Roberta Fica, Kiskovho politického nepriateľa. „Zažil som divoké deväťdesiate roky, keď tu Ukrajinci vyberali výpalné. To už skončilo, sú ale iné veci,“ sťažuje sa Nedeliak. „Prídu za mnou nejakí ľudia a chcú úplatok. Pritom sa vyhrážajú, že keď nezaplatím, prídu úradníci a dajú mi pokutu za nejaký nedostatok. Proste si niečo vymyslia.“

Keď vlani takú vyhrážku odmietol, skutočne prišla podľa jeho slov kontrola z finančného úradu a vyčítala mu, že si neoprávnene započítal do nákladov firmy prevádzku e-shopov.

„Vyhlásili, že sme výrobný, nie predajný podnik,“ krčí ramenami Nedeliak s tým, že musel doplatiť dane za viac ako dvadsať-tisíc eur. „Pritom započítali len jeden mesiac, ďalšie neriešili. Ak však budem v podpore Kisku pokračovať, urobia to znova. Ak by som bol Ficov kamarát, tak bude všetko bez problémov,“ dodáva Nedeliak. Proti doplatku dane sa odvolal, súdom ale neverí a nečaká, že by sa ho zastali.

Obraz 2: Michalovce

V podobnom duchu hovorí aj ďalší podnikateľ – Marek Boka z Michaloviec. „Pragocentrizmus vystriedal bratislavocentrismus,“ sťažuje sa. Nad obedom v reštaurácii zdôrazňuje, že v profesijnom živote sa mu darí, jeho reklamná firma dobre zarába, má koňa, na ktorom rád jazdí po horách.

„Moji známi v Bratislave sa čudujú, čo mi stále prekáža, vôbec nechápu, že to môže byť prehliadaním potrieb východného Slovenska,“ dodáva Boka.

S priateľmi z Michaloviec sa rozhodol založiť občianske združenie Zemplín, ktorým to chcú zmeniť. Nejde len o nedostavanú diaľnicu alebo zahraničné investície, ktoré končia na západe Slovenska, hoci aj na to sa Boka sťažuje. Za jeho naštvaním je potrebné hľadať udalosť, ktorá sa v Michalovciach odohrala predvlani v lete.

Tamojšieho robotníka Stanislava Lapšanského už nebavilo počúvať sťažnosti kamarátov z hokejového prostredia, ako sa cestou kdesi od úradníkov radnice strácajú peniaze určené pre miestny klub, a požiadal o informáciu, kde končí bezmála tristo-tisíc eur, ktoré mesto do hokeja vložilo. Radnica jeho žiadosť odmietla, Lapšanský podal odvolanie. Informácie opäť nedostal, niekto ho ale v Michalovciach prepadol a zmlátil palicou. Ani tým sa nenechal odradiť a prišlo druhé varovanie: ktosi mu v noci pri dome zapálil auto.

Lapšanský a jeho kamaráti vrátane Marka Boku o prípade napísali do niekoľkých slovenských redakcií a kancelárií politických strán, nikto ale o prípade neinformoval, politici sa neozvali. Michalovskí rebeli sa naštvali a výsledkom bolo založenie iniciatívy Zemplín, ktorá začala skromnými prostriedkami robiť politiku.

„Povedali sme si, že zmeniť Slovensko z Bratislavy nie je možné a že musíme skúsiť ísť zdola nahor,“ vysvetľuje Patrik Magdoško. Obtelefonovali svojich známych vrátane podnikateľov, aby dali dokopy peniaze. V Bokových reklamných novinách začali zverejňovať komentáre, inú mediálnu podporu nemali. Napriek tomu sa rozhodli, že sa pokúsia získať pozíciu priamo voleného župana, ktorý by mohol narušiť doterajšie mocenské väzby. Dohodli sa s ďalšími politickými združeniami z Košického kraja a ako kandidáta podporili člena krajského zastupiteľstva Rastislava Trnku.

Magdoško vysvetľuje, že postupovali od nuly, ale premyslene. V Michalovciach a okolí, kde viedli kampaň, si vyrobili podrobnú mapu s výsledkami minulých volieb. Podľa toho sa potom rozhodovali, v ktorých obciach majú šancu s kampaňou proti vládnemu Smeru uspieť, a na ktoré miesta by sa mali sústrediť. Tam začali obchádzať domácnosti. „Je jedno, či predávam tovar, alebo človeka,“ usmieva sa Magdoško, v civile manažér v kozmetickej obchodnej firme, na otázku, ako čoby amatéri prenikali do zákutia politického marketingu.

Otvorili si kanál na YouTube, založili webovú stránku a mobilnú aplikáciu, kam občania mohli dávať podnety s tým, že ich aktivisti s mestom vybavia. Občiansky tlak kombinovali s menej politickými akciami, napríklad upratovaním na priehrade Šírava alebo akciou Vešiak pomoci, kam mohli ľudia priniesť nepotrebné oblečenie a ponúknuť ho iným. Magdoško, Lapšanský a Boka majú pocit, že aj vďaka ich viac ako ročnému úsiliu Rastislav Trnka porazil favorizovaného kandidáta Smeru a stal sa novým županom, hoci o tesných 875 hlasov. „Je to najväčšie politické prekvapenie za posledných desať rokov,“ hovorí Magdoško. „Teraz sa chceme sústrediť na voľby primátora Michaloviec.“

Obraz 3: Čierna nad Tisou

Na celom Slovensku dominantný Smer má na východe silné pozície a obsadili aj radnicu v Čiernej nad Tisou, v juhovýchodnom cípe krajiny. Mestečko s necelými piatimi tisíckami obyvateľov vzniklo po vojne okolo veľkej stanice, ktorá fungovala ako hlavné prekladisko tovaru putujúceho zo Sovietskeho zväzu do jeho východoeurópskych satelitov. Jeho najslávnejší moment prišiel v júli 1968, keď sa tu zišiel Alexander Dubček s vodcom Sovietskeho zväzu Leonidom Brežnevom, aby sa ho pokúsil odradiť od invázie do Československa.

V staničnej hale zostal z obdobia komunizmu oslavný obraz s vítaním vojakov Červenej armády na konci vojny v Prahe. Už ho však nemá veľmi kto obdivovať. Rýchliky sem nejazdia a na druhú stranu hranice do ukrajinského Čopu mieria dva osobné vlaky denne, ktoré pre hraničné formality potrebujú na desaťkilometrovú trasu trištvrte hodiny.

Kultúrny dom s kinosálou, kde sa pred päťdesiatimi rokmi slávna schôdzka odohrala, je prázdny, má rozbité okná a obitú omietku. Rovnako vyzerajú aj ďalšie domy pozdĺž hlavnej ulice naproti stanici, kde jedinú známku aktivity predstavuje dvojica mužov, ktorí autogénom rozrezávajú starý vagón. Stanica ďalej funguje ako prekladisko tovaru putujúceho medzi Slovenskom a Ukrajinou, ale tunajší železničný bod získal skôr povesť raja pašerákov cigariet a ďalšieho tovaru z Ukrajiny.

„Úpadok stanice je veľký problém, skoro v každej rodine tam niekto pracuje,“ povie Beata Horzová, učiteľka v materskej škole, ktorá s deťmi mieri do neďalekého parku. Hovorí na ne striedavo po slovensky a po maďarsky podľa toho, ako je to potrebné. Maďarská hranica je odtiaľ vzdušnou čiarou vzdialená rovnako ako ukrajinská sotva päť kilometrov, za prácou sa však ani do jednej z týchto krajín podľa miestnych pre nižšie platy nejazdí. „Skôr sa čím ďalej viac jazdí do Rakúska, vidím to na oblečení detí,“ vraví Horzová.

Okrem zdevastovaného kina podobne dopadla aj ďalšia pýcha Čiernej – kúpalisko, ktoré je zarastené krovím a pomaly sa rozpadá. To isté postretlo tribúny futbalového ihriska. Starostka Marta Vozáriková si však pochvaľuje, že v mestečku je veľa zelene a bezpečne.

Sama sa s manželom prisťahovala v deväťdesiatych rokoch, keď sa tu dal kúpiť veľký byt za 150-tisíc slovenských korún. Pred siedmimi rokmi bola zvolená za vládny Smer, jej radnica stihla opraviť miestnu školu, cesty a necháva opraviť zdevastované bytovky, v ktorých žijú miestne rómske rodiny. Mesto ponúka opravené sociálne byty s nájmom do päťdesiatich eur mesačne, stanovilo však novým nájomníkom niekoľko podmienok. „Nesmú kradnúť, deti musia chodiť do školy, rodičia si musia hľadať prácu a adaptovať sa do komunity,“ vymenováva starostka. Päť rodín z trojposchodového domu s rozbitými oknami, nápadne otlčenou omietkou a horou odpadkov priamo pod oknami ale podmienky radnice zatiaľ nelákajú. „Nechávame ich tam cez zimu, potom by sme mohli nechať dom vypratať políciou,“ hovorí Vozáriková.

Obraz 4: Medzilaborce

Ak je Čierna nad Tisou postupne upadajúcou minulosťou východného Slovenska, Medzilaborce píšu najnovšie dejiny, navyše v ich lepšej podobe.

Dva týždne pred Vianocami má Ľudmila Štecová jeden zo svojich pokojnejších dní. Sochy pred Múzeom Andyho Warhola, ktoré Štecová v Medzilaborciach vedie, sú pod snehom a nie je isté, či dnes príde nejaký návštevník. V bielom tichom priestore sa čnie farebne natretá betónová budova postavená koncom osemdesiatych rokov ako kultúrny dom. Napriek tomu riaditeľka nepochybuje, že otvoriť a prevádzkovať jedno z dvoch svetových múzeí kráľa pop-artu v možno najodľahlejšom kúte Slovenska, kde sa narodili Warholovi rodičia, bol dobrý nápad. (Druhé múzeum je v Pittsburghu – Andyho rodisku.)

„Jedným zo zmyslov múzea je zažiť tú cestu sem a potom aj atmosféru nášho kraja. Človek tu nemá cítiť New York alebo Pittsburgh, ale rusínsku podstatu Andyho rodiny,“ hovorí Štecová o takmer stokilometrovej trase, ktorá k jej výstavnej sieni pri poľských hraniciach vedie cez kopce z už tiež odľahlého Prešova.

Z niekoľkých obrazov v počiatkoch pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa expozícia postupne rozrástla na tri stovky exponátov; väčšinu originálnych výtlačkov má múzeum vzhľadom na ich obrovskú cenu požičanú zo zahraničia. V múzeu sa snažia, aby – ako zdôrazňuje riaditeľka Štecová – „zažil človek americké wow!“, teda určité oslnenie. To sa možno darí, nielen pri pohľade na vitrínu s Warholovými slnečnými okuliarmi, ale hlavne vďaka niekoľkým úctyhodným zbierkam jeho najznámejších diel, ktoré v takom množstve pohromade inde v Európe neuvidíte. Robiť závery na základe toho, aký je tam v zime pokoj, teda nie je dobrý nápad.

Odľahlý kraj priťahuje návštevníkov od jari do jesene a za celý rok narátalo múzeum dvadsaťtisíc návštevníkov. Od roku 2015 pritom evidujú takmer tretinový nárast a tento rok prvýkrát tvorili viac ako polovicu turisti zo Slovenska.

„Andy Warhol je najlukratívnejšia značka na Slovensku, preto snahy vziať ju Medzilaborciam sú a budú,“ poznamenáva riaditeľka, konkrétnejšia však byť nechce. „Nikto za mnou priamo nepríde, aby mi o tom povedal, viem ale, že takéto snahy existujú.“ Ľudia z múzea občas počúvajú, ako by v Prešove mali viac návštevníkov. Lenže aj Warholova americká rodina trvala na tom, aby múzeum vzniklo práve v Medzilaborciach, nie v Prešove alebo Bratislave, nie je teda čo riešiť.

V Medzilaborciach a okolí už zrejme nežijú ľudia, ktorí by rovnako ako Warholovi rodičia nevedeli po slovensky, po rusínsky sa tu ale stále bežne hovorí. Vedľa múzea je penzión Andy, inak sa mesto nelíši od bežného koloritu. Od múzea sa doširoka tiahnu bytovky, pôvodne postavené ako doplnok dnes už skrachovaných strojární a drevárskych závodov. Zaniknuté firmy zatiaľ nenahradilo nič iné. Ľudmila Štecová ale namieta, že zohnať prácu bol v Medzilaborciach vždy problém a kto sa chcel mať lepšie, odchádzal preč. To sa evidentne stále deje, pretože koncom osemdesiatych rokov mali Medzilaborce dvakrát viac obyvateľov než teraz.

V sídliskovej krčme kúsok od múzea sedí popoludní šesť mužov. Jeden pracuje v Nemecku a prišiel na dovolenku, zvyšok sú miestni policajti, momentálne po službe. Všetci si pochvaľujú, že múzeum mestu prináša úspech, ktorý si inak pre skrachované podniky v Medzilaborciach ináč veľmi neužijú. Od jedného z mužov prichádza aj vysvetlenie, že veľkým dôvodom k nespokojnosti sú Rómovia, v šesťtitisícových Medzilaborciach ich žije zhruba tisíc. Ostatní prikyvujú.

„Voľné byty v bytovkách by nikto z miestnych Cigánom nepredal ani neprenajal, to by si nikto nedovolil,“ hovorí jeden z policajtov. „Potom by sa sem nasťahovali ďalší a obsadili by to tu,“ pohne hlavou k okolitej sídliskovej zástavbe. Rómska komunita tak býva v Medzilaborciach v dvoch getách, hlavne to väčšie sa nedá prehliadnuť. Stojí na kraji mesta hneď za stanicou a je zhlukom chatrčí z plechu, dreva a obúchaných tehál.

Obraz 5: Hanušovce

Podobné rómske štvrte sú neodmysliteľnou súčasťou takmer všetkých východoslovenských miest či dedín a počas hovoru s miestnymi na túto tému cudzinec skôr či neskôr nevyhnutne narazí.

Spomínaný podnikateľ Peter Nedeliak zmieni svojich rómskych zamestnancov a zdôrazní, že nie je rasovo zaujatý. Tiež ale hovorí o tom, ako berie svojich hostí na prechádzku na koňoch a ukazuje im zo sedla život v rómskych osadách, kde nie je núdza o šokujúce scény chudoby a živorenie v biednych podmienkach bez elektriny, vody a kanalizácie. Hovorí o kultúre nedodržiavania pravidiel, o školách, kde sú separované nielen triedy, ale aj záchody alebo jedáleň, pretože bieli rodičia majú strach, aby ich deti pri kontakte s hygienicky zanedbanými rómskymi deťmi niečo nechytili. „Mám Rómov kamarátov, v škole s nimi ale moje dieťa nebude chodiť na jeden záchod, spravili by ste to isté,“ presviedča Peter Nedeliak.

Rómske osady na východe Slovenska sú témou, ktorá sa vymyká predstavivosti ľudí zvyknutých na pomery v Európskej únii. Zo zhruba 400-tisíc slovenských Rómov ich podľa prieskumov žije 170-tisíc v úplne alebo čiastočne segregovaných osadách mimo obce alebo na ich okrajoch. V Košickom a Prešovskom kraji zahŕňajú také osady výrazne viac než polovicu rómskych komunít. Táto skutočnosť sprevádza východné Slovensko ako dôkaz permanentného zlyhávania vládnych programov, tiež je to však výzva pre mnoho miestnych ľudí.

Jedným z nich je aj Štefan Straka z Hanušoviec nad Topľou, ktoré ležia asi dvadsať kilometrov východne od Prešova. Aj v tomto štvortisícovom mestečku žije približne tisíc rómskych obyvateľov v akomsi gete. Straka sa kedysi rozhodol ctiť východoslovenskú tradíciu a po štúdiách psychológie vyrazil preč, najprv na ďalšie štúdiá do Prahy a potom na prácu do Nemecka a Švajčiarska. Tam si našiel miesto na farmách spojených so sociálnou prácou a začal objavovať tajomný termín agroterapie, v rámci ktorej hľadajú ľudia únik zo svojich problémov prácou na poli a so zvieratami.

Po návrate do Hanušoviec mal síce Straka zázemie v rozvíjajúcej sa rodinnej stavebnej firme, svoju osobnú kariéru ale nasmeroval inam – do pomoci Rómom z osád. Vďaka tomu hovorí bez sentimentu o chudobe a segregácii, ktorá v jeho rodnom kraji zasahuje nielen školy, ale aj náboženské liturgie. O akomsi kastovom systéme vnútri rómskej komunity, ktorý komplikuje pomoc v rámci osád. O kožných chorobách, hororovej hygiene a o pochopení pre rodiny z väčšinovej komunity, ktoré sa snažia svoje deti pred deťmi z osád chrániť. Hovorí o neschopnosti Rómov spojiť sa a zvoliť si zástupcu do národného parlamentu.

Štefan Straka sa skúša inšpirovať tým, čo odpozeral vo Švajčiarsku. Vytvoril projekt záhradníčenia, ktorý robí už v troch desiatkach osád. Pomáha dať rodinám dohromady pôdu a pestovať na nej zeleninu.

„Zaistia si tak vlastné jedlo a posilňujú svoj vzťah k miestu, kde žijú,“ hovorí Straka. Prehrýzol sa aj zložitým a drahým úradným povoľovaním a postavil malú vodnú nádrž, ktorú prevádzkuje ako výchovné ekologické centrum. Svoje mimovládne aktivity platí z peňazí rodinnej firmy alebo od priateľov, navyše dostal trojročný grant tridsaťtisíc eur od nadácie Ashoka, ktorá si v rámci prísneho výberového konania vytipuje zaujímavých aktívnych jednotlivcov a potom platí ich činnosť.

Obraz 6: Spišský Hrhov

Podľa Straku sú ale hlavnou nádejou aktívni a schopní starostovia, ktorí si vedia vybudovať rešpekt Rómov aj bielych a pomáhajú sociálne vylúčeným ľuďom zohnať prácu. Jedným z nich je Vladimír Ledecký zo Spišského Hrhova.

Keď sa stal pred takmer dvadsiatimi rokmi starostom, Spišský Hrhov mal rovnakú rómsku osadu, aké možno dodnes pozorovať všade okolo – s chatrčami, bez vodovodu, s hygienickými podmienkami na úrovni ázijských slumov a so stopercentnou nezamestnanosťou. Dnes majú hrhovskí Rómovia prácu, ich deti študujú, rómske rodiny žijú rozptýlené medzi ostatným obyvateľstvom a aj na dvoch rómskych uliciach sú veľké tehlové domy a kontajnery na triedený odpad, čo je inde nevídaná vec.

Na začiatku úspechu stála Ledeckého úvaha, že rómski spoluobčania potrebujú na únik z geta prácu. A aby do nej mohli bez problémov chodiť, potrebujú mať možnosť normálne sa doma umyť. Obec teda všetkým zaviedla vodovod. Popri tom radnica založila firmu na všetky možné práce súvisiace s prevádzkou obce a zamestnala v nej miestnych.

„Musíte ale presvedčiť všetkých, že to je pre nich výhodné,“ vysvetľuje zásadu, že nový vodovod ani pracovné miesta neboli určené len pre Rómov, ale pre celý Spišský Hrhov. Avšak efekt sa najviac prejavil na rómskej komunite. „Keď máte doma teplú vodu a nezanedbávate hygienu, životná úroveň neskutočne poskočí, to zažili aj naši predkovia,“ hovorí Ledecký.

Obecná firma sa postupne rozrástla na sto zamestnancov a stala sa motorom rozvoja obce. Ponúka dobré ceny a vykazuje zisk, podľa starostu to ale nie je to najpodstatnejšie. „Cieľom je vytvárať pracovné miesta,“ ozrejmuje Ledecký. Tie potom firma ponúka tým, ktorí prácu potrebujú a chcú pracovať. Výsledky sa postupne dostavili.

Práca a lepšie životné podmienky dostali postupne hrhovských Rómov z najväčšej chudoby, postavili si domy, posielajú deti do školy, našli si ešte lepšiu prácu. Mnohí sa naučili murárske alebo inštalatérske práce, ktoré môžu ponúkať v okolitých rómskych osadách, kam bieli remeselníci často nechcú chodiť. Zásadne sa tiež zlepšili vzťahy s bielou väčšinou v obci a do Hrhova sa sťahujú zámožnejší ľudia z okolia.

Aj letmá návšteva v Hrhove zanechá dojem. Bývalú stajňu na hlavnej ulici prerobila radnica na sociálne byty, protiľahlú sýpku na galériu. Vedľa je klubovňa pre dôchodcov, obecné remeselné dielne, napríklad výrobňa hudobných nástrojov, kde sa práve učí skupina Poliakov vyrezávať píšťaly. Na ulici sú vystavené sochy, ktoré v dielňach vznikajú.

Ledecký má úspech aj politicky. Na radnicu prišiel po rokoch prác v zahraničí a neskôr aj podnikania. Motivovala ho nespokojnosť, ako je radnica v jeho rodnom Hrhove riadená. Dal dokopy mladých ľudí, spoločne získali najviac hlasov a popularitu si udržujú. Vo voľbách teraz dostáva osemdesiat percent hlasov a mimovládne organizácie ho spomínajú ako príklad, ktorý by mali ostatní nasledovať. To sa ale príliš nedarí. „Často sem príde starosta, a ako by hľadal dôvody, prečo niečo také u nich nemôže fungovať,“ poznamenáva Ledecký. „Pritom jeho východisko je, že s Rómami sa nedá nič robiť.“

Pri stretnutí s Ledeckým človek pochopí, že jeho úspech nezávisí len od dobrých nápadov a otvorenej mysle. Rolu hrá aj jeho osobné čaro a energia. Príchod novinárov z Prahy začína tým, že sa Ledecký dobre pobaví na ich účet, keď v predsálí svojej kancelárie hrá obyčajného návštevníka, ktorý tvrdí, že starosta musel nečakane odísť. Keď zbadá sklamané výrazy, uvedie Ledecký vec na pravú mieru, usadí návštevu na svojom gauči a spustí uragán informácií zostavených do strhujúceho príbehu celej obce.

Čoskoro je zrejmé, že Ledecký vyniká ako prirodzený talent v zručnostiach, ktoré sa zložito učia v manažérskych a personalistických kurzoch, napríklad v komunikácii. Razí napríklad heslo, že musí mať ako starosta neustále otvorené dvere. „Ľudí chodí málo, musia mať ale pocit, že môžu prísť s čímkoľvek,“ vysvetľuje Ledecký. Pre tých, ktorí nemajú guráž, usporadúva susedské slávnosti, vždy pre niekoľko ulíc, kde sa veľa pije, je a miestni zastupitelia sú v neformálnej atmosfére pripravení čokoľvek vysvetliť. Zaviedli systém dôležitých upozornení cez SMS alebo mobilnú aplikáciu Náš názor, šíria informácie cez Facebook. Nedávno radnica urobila medzi deťmi anketu, čo by si v obci želali. Vyhralo kúpalisko, a aj keď dovtedy taká vec nikoho nenapadla, kúpalisko obecná firma postavila a k spokojnosti všetkých funguje.

Návštevník z Česka by nechcel byť preskúšaný z toho, čo všetko sa v Hrhove postavilo, opravilo alebo zateplilo, pretože vzhľadom na dĺžku zoznamu neudržal pozornosť. Zato nie je ťažké si pamätať Ledeckého názor, že sa snaží všímať si veci okolo seba, a pokiaľ to ide, tak ich riešiť. Tým sa riadil aj nedávno, keď na úrad prišla jedna z miestnych obyvateliek s tým, že by chcela záujemcom z obce pravidelne v piatok večer čítať rozprávky. Chcela od starostu vykúrenú miestnosť a do jej stredu postaviť veľkú sviečku. Radnica to spravila, akcia mala vďaka vysokej návštevnosti úspech. Tak ako to teraz – povedané slovami Šimečku – „Medzi Slovákmi“ čím ďalej častejšie chodí.

Text vyšiel v Respekte.