Šťastný koniec našich prorokov
Už len mená ako Gál či Šimečka zneli kedysi ako zaklínadlá, ktorými sme vstupovali do úplne iných myšlienkových svetov.
Boli sme generáciou politiky. Mnohí nechcene. Mal som deväť, keď v studenom Novembri praskal ľad pod nomenklatúrnymi kádrami, ktoré duchovne vykastrovali spoločnosť. Z Winetoua sme prepínali na televízne diskusie bradatých chlapov, ktorí sa prvýkrát zamýšľali nad slovom štát aj inak ako len z mocenských pohnútok.
V dvanástich som sa prizeral besneniu hejslovákov, ktorí si mysleli, že vlastná vlajka vyrieši všetky ich problémy. V šestnástich sme ako gymnazisti dychtivo hltali Markoviča, chodili protestne na mítingy štátostrany a namiesto povinnej literatúry čítali SME.
Na starej VHSke zo stužkovej ho držíme v rukách a budovateľsky sa pozeráme kamsi do budúcnosti. S nádejou. Ten bezobsažný balast mečiarovskej demagógie bol neznesiteľný. Rovnako ako pohľad na elektorát, ktorý zase dychtivo hltal tupotu a primitivizmus svojho bezduchého vodcu.
Ale nad tým všetkým kraľovali naši titani. Všetky debaty v krčme sa začínali rovnako. HZDS sem, HZDS tam. Ale nebolo ani jednej, ktorá by sa nekončila: Fedor ale vraví… Šimečka si myslí…
Už len tie mená zneli ako zaklínadlá, ktorými sme vstupovali do myšlienkových svetov úplne iných hodnotových kategórií, než na akých stál celý vtedajší politický diskurz. Ich mentálne horizonty zaváňali masarykovským odkazom, boli meradlom našich trápno-smiešnych kaviarenských debát o povahe štátu, v akom by sme raz chceli žiť.
Možno ani sami netušia, v koľkých krčmách boli mantrou debát mladých z „politickej generácie“. Koľkí sa kvôli nim rozhodli, že chcú byť novinármi, spisovateľmi, politológmi. Cez tie tony popísaného papiera nás učili zodpovednosti k vlastnej krajine, láske k slobode, túžbe po pravde a úcte k inému názoru.
Je len príznačné, že prezident krajiny ich vyznamenáva v čase, keď politika opäť vyvalila dvere na gymnáziách a v kaviarňach začínajú debaty šestnásťročných Smer sem, Smer tam. Ak totiž existuje nejaká Ariadnina niť v tomto bludisku marketingových fráz a politických floskúl, ktorá dokáže človeka previesť až k východu s nápisom uvedomelý občan, je to práve ich stopa. Šťastná je krajina, ktorá už po 25-tich rokoch dospela do štádia, keď vie, komu je za čo naozaj vďačná.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
