Denník N

Miznutie pravdy na internete

Foto – TASR
Foto – TASR

Nikdy predtým som nezažil taký pocit márnosti zo zápasu o pravdu, ktorá je viditeľná voľným okom a napriek tomu ju toľko ľudí nevidí.

Nespomínam si vo svojom živote na taký pocit márnosti z únavného zápasu o obyčajnú, voľným okom viditeľnú pravdu, aký prežívam v poslednom roku. Ale nie som v tom sám a je tiež úľava vedieť, že v dejinách už také situácie nastali, hoci ich dôsledky boli dosť tragické.

Britský spisovateľ ruského pôvodu Peter Pomerancev napísal pre denník The Guardian strhujúci text o ruskej informačnej vojne, ktorej zmyslom nie je víťazstvo „pravdy“ v podaní Kremľa, ale zničenie citu pre pravdu ako takú. Začína sa príbehom kyjevskej novinárky Margo Gontar, ktorá s ďalšími kolegami založila webovú stránku StopFake, aby vyvracala lživé správy ruských médií z vojny na Donbase.

Lenže časom sa ukázalo, že Kremeľ je silnejší: bezostyšných klamstiev, ktoré prenikali dokonca aj do veľkých západných médií ako BBC, ktoré považovali za potrebné kvôli vyváženosti informovať aj o lživých verziách udalostí dodávaných Moskvou, pribúdalo takou rýchlosťou, že Margo sa pýtala sama seba: Keď sa pravda pred mojimi očami neustále kamsi posúva, pretože ku každej verzii príbehu sa okamžite priradí iná verzia, „zostalo vôbec ešte niečo, čoho by sa dalo držať“?

To je presne to, čo chce Kremeľ dosiahnuť: zmazať hranicu medzi pravdou a lžou, zničiť dôveru západnej civilizácie v spôsob myslenia, ktoré od čias Galilea počíta s našou schopnosťou spoznať a overiť pravdu.

Lenže táto vláda rozumu, ako ju v Európe poznáme za posledné stáročia (a treba priznať, že jej výsledky boli občas veľmi žalostné), bola postavená na autorite elít, ktoré mali zvláštnu výsadu poznávať a šíriť pravdu o svete. Zvyšok spoločnosti – bez prístupu k médiám a k moci – ju potom prijímal, alebo sa proti nej búril.

Táto asymetria poznania, šírenia informácií a názorov sa v našom storočí rúca príchodom internetu, ale raz už podobný proces prebehol a jeho dôsledky boli veľmi dramatické. Ako píše americký antropológ a zakladateľ evolučnej psychológie John Tooby, nástup internetu veľmi pripomína obdobie po objave kníhtlače. Pred Gutenbergom boli knihy – a teda poznanie a informácie – dostupné len hŕstke vyvolených.

Potom však prišla informačná revolúcia, Európu zaplavili milióny relatívne lacných kníh a výsada pôvodnej hŕstky „majiteľov pravdy“, teda cirkvi a šľachty, sa počas pár desiatok rokov vytratila ako para nad hrncom. Technológia tlače vniesla do spoločnosti „celý nový ekosystém poznania – rozmanitý, rýchlo sa meniaci, prudko rastúci – ktorý sa úplne vymkol spod kontroly jednotlivej mysle či vlády,“ píše Tooby.

Dôsledkom tejto revolúcie však nebolo len oslobodenie ľudskej mysle a skokové zrýchlenie vývoja vo vede a technológiách, ale aj úplný hodnotový zmätok. Biblia, ktorá bola do tej doby výhradným majetkom cirkvi, bola zrazu voľne dostupná a jej noví čitatelia si ju začali vykladať po svojom. A vzápätí sa najväčšími „bestsellermi“ stali – na zdesenie cirkvi – heretické knihy.

„Ľudia, akí už sú,“ píše Tooby, „začali bojovať v snahe nastoliť novú doktrínu (a elitu).“ Vyvrcholilo to tridsaťročnou vojnou, ktorá pripravila o život zhruba desať miliónov ľudí.

Trvalo zhruba dvesto rokov, kým sa Európa ako-tak zžila s novou érou a vznikli nové elity, vznikli médiá, ktoré sa stali novou autoritou s právom na výklad – a skúmanie – pravdy. Táto éra sa rýchlo končí, pretože prostredníctvom internetu dnes migrujú poznanie aj dezinformácie naprieč ľudstvom nepretržite, online. Naše mozgy však podľa Toobyho nie sú na takú prietrž pripravené.

Prežil som svoj život v relatívne usporiadanom svete ideí i hodnôt. Za komunizmu, ktorý bol postavený na totálnej lži, bolo ľahké mať pravdu – ťažšie s ňou bolo žiť. Lenže zisky z vedomia, že som „majiteľom pravdy“ a preto ju môžem slobodne a kriticky skúmať, boli podstatne vyššie ako strata fyzickej slobody. Po roku 1989 som bol svojím spôsobom tiež „majiteľom pravdy“ – ako šéfredaktor niekoľkých periodík. Aj vtedy som si veľmi dobre uvedomoval, že táto výsada má zmysel len vtedy, ak bude „moja pravda“ neustále podrobovaná analýzam kritického rozumu.

Tak či onak, bez ohľadu na to, či som bol v pozícii „bezmocného“ disidenta alebo príslušníka mocenskej elity (o tom, že médiá disponujú istým druhom moci, niet pochýb), žil som v relatívne prehľadnom svete, v ktorom lož síce dokázala víťaziť nad pravdou, ale len s použitím násilia. Moja životná skúsenosť mi napovedala, že slobodná spoločnosť sa v podstate správa rozumne a skôr či neskôr dokáže pravdu od lži rozoznať. Lenže nutnou podmienkou, aby sa to mohlo diať, boli slobodné médiá s dostatočnou autoritou a zodpovednosťou voči pravde.

Internet túto autoritu obrovskou rýchlosťou ničí a to, čo sa vynára v uvoľnenom priestore, je mohutná vlna klamstiev, ktorým podliehajú aj ľudia, o ktorých schopnosti kriticky myslieť som bol ešte nedávno hlboko presvedčený. Ešte nedávno som veril, že ľudia majú prirodzený cit pre pravdu a že demokratizáciu verejného priestoru, ktorá nastala vďaka internetu, treba vítať.

Ruská informačná vojna odhalila, že som sa mýlil prinajmenšom vo svojej viere v silu ľudského rozumu. Nikdy predtým som nezažil taký pocit márnosti zo zápasu o pravdu, ktorá je viditeľná voľným okom a napriek tomu ju toľko ľudí nevidí. A nemám na mysli pravdu ideologickú, ale tú obyčajnú, ktorá sa dá overiť práve použitím rozumu.

Neľutujem, že tradičné médiá prišli o svoju výsadu. Ale priznávam, že pohľad na ten šíry priestor internetu, v ktorom sa lož tak rýchlo udomácňuje a drví ľudskú myseľ na kašu, vo mne vyvoláva nevoľnosť. A myslím na Gutenbergov vynález.

Teraz najčítanejšie