Denník N

Písal Lajčákovi prejavy, potrestali ho za to, že spochybnil Banáša a lajkol kritiku Kaliňáka

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Rastislav Mojto pracoval v diplomacii 14 rokov. Keď lajkol status proti Robertovi Kaliňákovi či stránku Transparency International a verejne kritizoval, že náš kultúrny inštitút pozval Jozefa Banáša, stiahli ho do Bratislavy. S diplomaciou sa už rozlúčil.

Rastislav Mojto (38) vyštudoval medzinárodné vzťahy a ekonómiu v Bratislave. Na ministerstve zahraničných vecí pracoval od roku 2003. Najprv pracoval na tlačovom oddelení, od roku 2008 do roku 2012 bol na veľvyslanectve v Moskve. Od roku 2012 bol v kancelárii ministra Miroslava Lajčáka a dva roky pripravoval jeho verejné výstupy a vyhlásenia. Od roku 2015 pracoval na slovenskom veľvyslanectve v Maďarsku ako zástupca veľvyslanca Rastislava Káčera. Hovorí po anglicky, nemecky, rusky a španielsky. Po viac ako 14 rokoch práce na ministerstve odchádza po tom, ako ho potrestali za vyjadrenia na Facebooku. V rozhovore sa dočítate:

  • Ako sa píšu prejavy pre ministra zahraničných vecí
  • O workoholizme Lajčáka a jeho ľudskom rozmere
  • Či sa šéf našej diplomacie hodí na funkciu prezidenta
  • Ako sa na ľuďoch v diplomacii prejavuje, ak vyštudovali moskovskú školu diplomacie pred rokom 1989
  • Ako fungujú dôverné diplomatické správy
  • Ako dobre poznal Lajčák facebookový profil svojho podriadeného
  • Ako si Andrej Danko rozumie s maďarskými politikmi
  • V čom sa Hlávková a Szalai pri kritike tendrov počas slovenského predsedníctva nemýlili
  • V čom je ministerstvo zahraničných vecí skostnatené a čo by bolo dobré zmeniť

Prečo ste išli pracovať na ministerstvo zahraničia?

Študoval som ekonómiu a medzinárodné vzťahy, a keď som sa rozhodoval, čo budem robiť, mal som dve možnosti. Reklamný kreatívny priemysel a ministerstvo zahraničných vecí, ktoré v tom čase bralo relatívne veľký počet mladých ľudí.

Bolo to v období pred vstupom do EÚ a NATO.

Áno, v roku 2003. V tom čase som bol presvedčený, že je to niečo, čo chcem robiť, takže to pre mňa nebolo ťažké rozhodovanie. A dodnes to neľutujem.

Po niekoľkých rokoch ste začali pracovať priamo v kancelárii Miroslava Lajčáka a písali mu prejavy. Aké to bolo? 

V kabinete ministra som pracoval od roku 2012 do roku 2015. V roku 2012 som sa vrátil z vyslania v zahraničí skôr ako bolo plánované, pretože ma požiadali, aby som nastúpil k ministrovi. Posledné dva roky z tohto obdobia som bol aj jeho „speechwriterom“, čo znamená, že cez moje ruky prešli všetky verejné vystúpenia ministra – kratšie i tie dlhšie. Väčšinou som to konzultoval s kolegami a s ním a na základe toho vznikali písomné aj ústne výstupy ministra.

Ako často si Lajčák povedal, že si prejav spraví sám a vy ho s ním len odkonzultujete?

Sú témy, ktoré minister často komunikuje, takže má už základný súbor téz a tie sa samozrejme pred vystúpením aktualizujú. Tých prejavov a verejných vystúpení je tak veľa, že minister má len minimum času, aby sa im venoval sám. Jednou z pridaných hodnôt „speechwritingu“ (písania prejavov – pozn. red.) je, že sa človek do toho snaží dať kus seba, ale tak, aby to človek, ktorý to prednáša, zobral za vlastné.

Povedal vám niekedy minister, že je niečo, čo ste mu pripravili, úplne celé zlé?

Nie týmto štýlom, ale je to skôr tak, že keď sa človek vyberie myšlienkovou cestou, ktorá mu v danom okamihu nevyhovovala, veci sa prerábali. Aj minister sa často vydá cestou, ktorú časom zmení. Je súčasťou práce a kumštu vedieť odhadnúť, akou cestou sa vydať.

S ministrom Lajčákom ste boli tri roky takmer denne. Aký je? Do človeka ako on sa zrejme ťažko zvonka preniká.

Áno. Súvisí to aj s tým, že minister je veľa času v zahraničí, kde strávi možno aj viac ako 60 percent pracovného času. Minister Lajčák je, objektívne povedané, absolútny workoholik. Absolútne žije zahraničnou politikou a zahraničnou agendou. Zmysel jeho života sa vzťahuje k tomuto jedinému bodu. Sám o sebe hovorí, že chcel byť diplomatom, odkedy si pamätá, čím chcel byť a celý život na tej ceste pracuje. Z hľadiska daňového poplatníka to má svoje plusy. Tie peniaze investované do neho sú relatívne bonitné. Negatívne je, že keď si človek zo svojho života odstráni tie bežné, ľudské veci, tak sa to prejaví a premieta to na druhých ľudí.

Znamená to, že je už iba profesionál? Že nie je normálny človek, s ktorým by ste si išli len tak sadnúť na kávu?

Asi nie až v takomto extrémnom slova zmysle, ale ten profesionalizmus a absolútna oddanosť robote a tej téme z človeka vyháňa ľudský hrejivý element, ktorý vzniká práve z takýchto situácií.

Je tým poznačené aj jeho súkromie a bežný život?

Nevidím do jeho rodinnej kuchyne ani neviem, akým spôsobom majú doma nastavené vzťahy, ale objektívne sa dá povedať, že celý jeho program – pracovný aj súkromný – podlieha pracovnému elementu. Ten je dominantný a všetko ostatné sa mu prispôsobuje. Jeho pracovný kalendár je taký hustý, že aj privátne veci musia byť jeho súčasťou, aby sa zrealizovali.

Spýtal sa vás niekedy na rodinu, či ako sa máte doma?

Áno. Keď mi volal v neštandardné časy, čo zasa až tak často nebývalo. Ak volal v nedeľu na obed, slušne sa ma spýtal, čo robím a potom sme prešli k pracovným veciam. Napríklad, že treba niečo rýchlo napísať. Áno, bol tam z jeho strany záujem, minimálne vo verbálnej rovine, ale niektoré z tých vecí, myslím, nemá až tak do detailov odžité, a preto stráca kontakt s bežným, každodenným svetom, ktorý nás núti k inej spätnej väzbe a pokore.

Odkedy dokedy je minister Lajčák v práci?

Odkedy to bolo potrebné, dokedy to bolo potrebné. Pracovný deň sa u nás ako v jedinej krajine bývalého Rakúsko-Uhorska začína o ôsmej a nie o deviatej. Od ôsmej rána mal väčšinou až do večera plný pracovný program. Aj víkendový program mal často vyplnený rôznymi protokolárnymi stretnutiami.

Miroslav Lajčák a Robert Fico pri predstavení loga. Foto – TASR

Bol to štvrtý minister, pre ktorého ste pracovali – robili ste pre Kukana, Kubiša, Dzurindu aj Lajčáka. Ktorý z nich bol najväčší workoholik?

Jednoznačne Miroslav Lajčák.

V Smere sa špekuluje, či ho nepostavia do prezidentských volieb. Myslíte si, že sa hodí do domácej politiky?

Myslím, že to ani nie je jeho ambíciou. Nevidím, samozrejme, do jeho mysle a neviem, ako uvažuje v straníckopolitických veciach.

Poznáte jeho prácu a povahu a sám vravíte, že je ďaleko od bežných ľudských vecí. Politik by však mal mať dobre rozvinuté práve vnímanie bežných vecí a problémov ľudí.

Z tohto pohľadu si myslím, že je málo pravdepodobné, že by do toho sám išiel. Myslím, že jeho miera sebareflexie je dostatočne silná, aby vedel, že v sebe nemá ten element, že by bol schopný nadviazať rýchly a srdečný dialóg s kýmkoľvek.

Nevedel by si potriasť rukou s voličmi a vypočuť si ich problémy?

Nikdy to nebolo súčasťou jeho života. Väčšina vecí v zahraničnej politike prebieha na formálnejšej úrovni, hoci veľa je aj srdečných. Minister sa venuje aj veciam mimo svojho rámca, diskutuje napríklad so študentami. Jeho kontakt s bežným voličom nikdy nebude taký prirodzený, ako povedzme, pri prezidentovi Kiskovi, ktorý to má v sebe. Kariéra Miroslava Lajčáka by pravdepodobne nebola taká úspešná, keby sa týkala domácej politiky.

Diplomaciu študoval ešte za komunizmu v Moskve. Prejavuje sa to na ňom?

Každé štúdium na človeku zanechá nejaké následky. Áno, ale netýka sa to len jeho. Vo všeobecnosti: vzťah ľudí z generácie, ktorá veľkú časť produktívneho života prežila pred rokom 1989, k liberálnej demokracii nie je úplne prirodzený a organický. Naučili sa mať v tomto verejnú tvár, človek vie, k čomu sa vyjadrovať môže a k čomu nie. Zmeniť samého seba je tá najťažšia vec na svete. Vnútorné nastavenie ľudí, ktorí absolvovali niečo také, sa veľmi ťažko mení. Myslím, že jadro ministra Lajčáka sa stále svojím spôsobom nachádza niekde pred rokom 1989.

Čiže by Lajčák mohol byť ministrom zahraničia aj pred rokom 1989?

Je to veľmi hypotetická otázka. Jeho túžba zrealizovať diplomatickú kariéru je myslím silnejšia ako nejaké osobné červené čiary, za ktoré by už asi nevykročil. Myslím, že by dokázal slúžiť aj za úplne iných politických pomerov. Tento atribút nesie viac ľudí z jeho generácie. Nedávno som počul rozhovor s rakúskym spisovateľom Martinom Pollackom. Hovoril, že keby chodil na zlú školu, kam chodil Jörg Haider a z ktorej pred ním vyrástlo množstvo ľudí, čo sa angažovali v nacistických štruktúrach a boli z nich esesáci, nevedel by úprimne povedať, či by sa on v ich prostredí správal inak a či by sa z neho nestal rovnako zlý človek.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Minister vás potrestal za vaše statusy na Facebooku a pracovné vyjadrenia. O čo išlo?

Bol som zo strany ministerstva oficiálne písomne napomenutý za jednu komunikáciu prostredníctvom takzvaného flashového spravodajstva. Ide o e-mailovú komunikáciu z veľvyslanectva, ktorá neprebieha v utajenom režime. Dostáva ju určitý okruh adresátov – vedenie ministerstva aj ľudia, ktorých sa to týka, vrátane zamestnancov iných ministerstiev. Vychádzam z toho, čo mi minister povedal, keď ma k nemu zavolali na pohovor. Povedal, že rozdeľovník adresátov nebol adekvátny. V e-mailoch išlo o slovensko-maďarské vzťahy.

Vyčítal vám, že ste informácie poslali viacerým ľuďom, než to bolo vhodné?

Áno.

O čo išlo?

Tomu istému okruhu ako dovtedy som poslal informáciu. Minister vyhodnotil, že nebola vhodná pre všetkých adresátov. Išlo o správy o tom, aký je vzťah premiéra Orbána k nášmu predsedovi vlády a súčasťou rozdeľovníka boli, samozrejme, aj ľudia z úradu vlády, je predsa prirodzené aby tam boli. Minister toto vyhodnotil ako nevhodné.

Čo mu na tom prekážalo?

Že to nášho premiéra mohlo uraziť.

Mohol byť rád, že o tom vie.

Z úradu vlády som mal pozitívnu informáciu o tej správe. Veci sme opísali trochu čítavejším jazykom.

Čo Orbán o Ficovi povedal?

Išlo o opis toho, ako vyzerá ich partnerský vzťah, ktorý je v komunikačnej podobe veľmi srdečný a aj vzťahy medzi nimi sú časté. Pohľad Orbána na Fica v súkromí je trošku iný. Je to pohľad na junior partnera, a to bolo naším hlavným posolstvom. Veľa vecí inak funguje vo formálnej rovine než v neformálnej, ktorá má veľa odtieňov.

To bol hlavný problém medzi vami a ministrom?

Nie. Hlavným problémom bol zrejme jeden môj status na Facebooku, ktorý som medzičasom stiahol, ale v dohľadnom čase ho tam dám znova.

O čo išlo? 

Kritizoval som kolegov zo Slovenského inštitútu vo Varšave, ktorý je súčasťou siete zastupiteľstiev. Robili akciu, ktorej hosťom bol Jozef Banáš. Považoval som za úplne absurdné, že inštitúcia, akou je ministerstvo zahraničných vecí, ktorá je jedným z pilierov boja proti šíreniu dezinformácií a konšpiračných teórií na svojej pôde a za peniaze daňových poplatníkov hostí človeka, ktorý je úplne emblematickým nositeľom presne takýchto informácií. Ako „speechwriter“ som napísal pre ministra Lajčáka množstvo verejných vystúpení o boji proti dezinformáciám a hybridnej vojne. Nedokázal som pochopiť, ako je to možné a napísal som status, že sa za kolegov hanbím.

Čo sa dialo potom?

Kolegovia z ministerstva ma v priateľskom duchu požiadali, aby som to stiahol, čomu som vyhovel. Odkázal som im však, že by bolo vhodné, keby ministerstvo informovalo úrady, aby nepozývali ľudí, ktorí sú jednoznačne identifikovaní ako tí, čo šíria bludy a dezinformácie, a keď si nie sú niekým istí, aby to konzultovali s ústredím.

Minister vám to vyčítal?

Áno, konkrétne toto.

Mal potrebu brániť Banáša alebo svojich podriadených?

Vravel najprv, že keď niečo také nastane, mal by som sa v prvom rade obrátiť do vnútra ministerstva. Mne to prišlo také absurdné, že som na to reagoval aj vo verejnom priestore. Minister mi vravel, že ten človek tam iba hovoril o svojej knihe a nie o politických názoroch. Tie veci sa však od seba nedajú oddeliť. Reagoval som protiotázkou, či bude v poriadku, keď niektoré z našich veľvyslanectiev pozve na svoju pôdu Tibora Rostasa a bude hovoriť o hudbe, lebo mal svojho času kapelu.

Čo on na to?

Od toho momentu tá debata nemala konštruktívne rámce. Minister mi už potom len nadával. V tom emotívnom vypätí mi dokonca na mobile ukazoval príspevok, kde som lajkoval nejakú iniciatívu proti ministrovi Kaliňákovi, čo sa mi zdalo už úplne absurdné. Bolo mi to až smiešne. Vyčítal mi, prečo sa navážam do ministra Kaliňáka, ktorý je jeho kolega, je v zásade dobrý chalan a vykonal množstvo dobrého aj pre náš rezort. Tá konverzácia už vtedy nemala racionálne rámce.

Aké ponaučenie ste si z toho vzali?

Že sa niečo také nesmie stávať. A odvtedy som sa už nikdy nevzdal toho, že by som sa vyjadroval vo verejnom priestore. Osmelí to aj iných kolegov a zároveň považujem za neprípustné, že niekto sleduje, čo lajkujem. Môže si, samozrejme, pozrieť, čo chce, ale toto mi pripomenulo normalizačné časy, keď sa sledovalo, čo kto číta a píše.

Kedy sa to stalo a ako sa to skončilo?

Zhruba pred pol rokom. Vtedy mi na pol roka zobrali osobné ohodnotenie. Zároveň sa spustilo kolo vecí, ktoré boli absurdné. Kolegovia a hovorca mi napríklad volali, aby som nelajkoval stránky ako Transparency International.

Systematicky sledovali váš Facebook? A prečo Transparency? Pre kauzu Hlávková?

Áno. Po kauze, ktorá sa týkala Zuzky Hlávkovej a Paľa Szalaia, vznikol u ministra a v jeho okolí pocit, že teraz je najdôležitejšie bojovať proti tomu, aby vznikali nové Hlávkové. Túto rétoriku prijalo aj mnoho mojich kolegov. Ja si naopak myslím, že Hlávkovej a Szalaiovi ministerstvo skôr dlhuje ospravedlnenie. To bol aj moment, keď som začal o veciach hovoriť v otvorenejšej podobe.

Foto – TASR/AP

Keď ste sa vrátili na ambasádu do Budapešti, čakali vás tam problémy s predsedom parlamentu Andrejom Dankom.

Aj to malo svoj vývoj. Nemyslím si, že by sa predseda parlamentu aktívne zaoberal zástupcom veľvyslanca v Budapešti.

Dúhovou zástavou, ktorú vaša ambasáda vyvesila v lete 2016, sa Danko aj Fico zaoberali.

Áno. Keď sme vtedy podporili Dúhový pride v Budapešti, vyvolalo to oveľa väčší rozruch u nás ako v Maďarsku.

Ambasád, ktoré dúhovú vlajku v Budapešti vyvesili, bolo viac ako 30.

Bol to dobrý klub. Bola to väčšina našich spojencov z EÚ a NATO aj ďalšie krajiny. Boli sme však jediná stredoeurópska krajina. Text vyhlásenia k podpore pochodu bol výborne napísaný. Nevyzýval maďarskú vládu k ničomu, iba upozorňoval na medzinárodnoprávne záväzky, ktorých signatárom je dlhodobo aj Slovenská republika.

Pokiaľ viem, ani ste dúhovú zástavu nevyvesili na stožiar namiesto slovenskej, ale len na balkón.

Samozrejme. Na úrade nesmú byť oficiálne vyvesené iné vlajky ako slovenská a európska.

Lajčák vás vtedy podržal?

Áno. Doma odkomunikoval, že to nejako bude riešiť. Ale ako to bude riešiť? Bratislavský pride mimochodom v tom čase oficiálne podporilo slovenské predsedníctvo v EÚ a ministerstvo zahraničných vecí pravidelne podporuje aj filmový festival Inakosť. Ministrovi som písal k tomuto festivalu dokonca jednu zdravicu.

S Dankom to však malo pokračovanie.

Predpokladám, že práve dúhová zástava vyústila do toho, čo sa udialo. Ja som vtedy zastupoval veľvyslanca, ktorý bol pre chorobu svojho syna neprítomný. Na stretnutie V4 v Budapešti mal prísť predseda parlamentu, ozvali sa mi z jeho kancelárie. Týždne predtým sme na túto tému spolu korektne komunikovali. Volali mi až v ten deň, že si pán predseda neželá, aby som sa tam objavil. Predpokladám, že keby bol prítomný veľvyslanec Rastislav Káčer, nechceli by tam ani jeho. Danko ho vtedy obvinil z neexistujúceho lobingu vo veci nákupu obrnených transportérov. Nakoniec sme to vyriešili tak, že tam za ambasádu išiel kolega, ktorý sa držal v ústraní.

Andrej Danko má vo všeobecnosti zvláštny vzťah k maďarskej politike. Okrem toho, že má maďarských predkov, má pomerne blízky vzťah k predsedovi tamojšieho parlamentu Lászlóovi Kövérovi. Ten je považovaný za jedného z najradikálnejších presadzovateľov Orbánovej politiky. Je to tak, že Kövér je extrémom politiky Fideszu?

Je to jeden z najväčších „hardlineistov“ súčasnej maďarskej politiky. Orbán hlavne v minulosti využíval ľudí ako Kövér na komunikáciu v oblasti menšinových vzťahov či maďarských tráum z histórie, napríklad smerom k Rumunsku, s ktorým Maďarsko doteraz nemá štandardizované vzťahy. Ten vzťah ku Kövérovi je o to bizarnejší. A Danko presne vie, aký Köver je.

Radilo Dankovi ministerstvo, aby sa s Kövérom toľko nebratríčkoval?

Veľmi zjednodušene povedané, áno. Upozorňovali sme ho na niektoré veci – aby sa s ním napríklad nestretával v jeden špecifický dátum, ktorý pre nás nič neznamená, ale v maďarskej politike má svoj význam. Vždy niečo také odkomunikujeme, ale je na ústavnom činiteľovi, či radu využije alebo nie.

Andrej Danko sa minulý rok stretol s Kövérom v Ostrihome v deň výročia vysťahovania Maďarov zo Slovenska. O tomto dátume hovoríte?

Áno, myslím toto stretnutie. My sme neboli proti stretnutiu ako takému, ale Národnú radu sme upozornili, že ten dátum nesie špecifické posolstvo v maďarskej vnútornej politike. Preto nie je úplne vhodné, aby sa v tento deň stretli predsedovia parlamentov aj vzhľadom na to, že sa dalo uskutočniť vo viacerých alternatívnych termínoch. Prečo sa s Kövérom predseda parlamentu aj tak stretol v tento deň, neviem.

Foto N – Tomáš Benedikovič

O niekoľko mesiacov vás Lajčák predčasne stiahol z Budapešti. Prečo?

To je dobrá otázka, ktorú neviem zodpovedať. Keď ministerstvo stiahne diplomata zo zastupiteľského úradu, nemusí zdôvodniť prečo.

Mali ste tam byť štyri roky, odvolali vás po dva a pol roku.

Áno, je to neštandardné. Pobyt som mal určený na štyri roky. Začiatkom decembra som oficiálne dostal, že ma k 31. decembru sťahujú na ústredie, teda do Bratislavy. Vedel som to však už o niečo skôr.

Rozhodol o tom priamo minister?

Pravdepodobne áno. Doložiť to neviem.

Ako vám to vysvetlili?

Nemal som sa ani koho spýtať. Skôr sa kolegovia pýtali mňa, čo sa stalo. Mentálne som sa na to však pripravil oveľa skôr. Vedel som, že sa minister nebude vedieť preniesť cez náš rozhovor spred pol roka. Zrejme to pochopil ako narušenie jeho direktívnejšieho štýlu riadenia.

Rozhodol sa podľa vás už po tom, čo ste boli na koberčeku?

Pravdepodobne áno. Aj z neoficiálnych informácií od kolegov mám, že sa už skôr rozhodol to nejako vyriešiť, aby mu tam nerástli nové Hlávkové.

Vy ste na ministerstve videli veci podobne ako Zuzana Hlávková?

Tiež som bol súčasťou niektorých procesov, ktoré by sa dali laicky označiť ako netransparentné.

Čo to bolo?

Bol som súčasťou viacerých dotačných schém, v ktorých som nie vždy hlasoval tak, aká predstava o tom bola.

Išlo o prideľovanie dotácií mimovládkam?

Áno. Išlo o peniaze, ktoré sa týkajú oblasti ľudských práv a zahraničnej politiky. Bol som svedkom vecí, ktoré neboli transparentné minimálne v tom, že ľudia nemali spätnú väzbu – tí, čo projekty hodnotili, nevedeli, o čom sú.

Čiže bolo vopred jasné, komu sa prideľovali peniaze?

Takto by som to úplne nepomenoval. Boli isté preferencie aj tlaky, kam peniaze umiestniť. A ja som za svoju občiansku povinnosť považoval, že ten systém budem sabotovať a budem to robiť inak. Skončilo sa to tak, že som bol postupne zo všetkých dotačných komisií vylúčený.

Ako tie tlaky vyzerali?

Väčšinou to bolo v neformálnej rovine. Napríklad sa povedalo, že prišiel telefonát od istého starostu, že má o tie dotácie záujem. To sú veci, ktoré sa ťažko dokazujú. A väčšinou sa našiel konsenzus, aby to dopadlo tak, aké bolo želanie a nerátali s tým, že v komisii bude niekto, kto sa o to bude živo zaujímať.

Veríte tomu, čo povedala o tendroch na ministerstve Zuzana Hlávková?

Ja tomu verím. Hoci keby sme to rozmenili na drobné, asi nie vo všetkých elementoch to bola pravda. Ten základný moment však vychádza z pravdy. Aj Najvyšší kontrolný úrad hovorí, že tu bolo porušenie zákona. Takže minimálne miera náročnosti na transparentnosť mala byť vyššia.

Takže veríte tvrdeniam Hlávkovej a Szalaia a pridávate k tomu svoju skúsenosť s rozdeľovaním peňazí ministerstva, ktoré sa podľa vás rozdeľovali minimálne lajdácky?

Áno. Bolo by ťažké to dostať do dokazovacieho procesu, ale je minimálne pravdou, že ministerstvo nepostupuje vo viacerých veciach tak transparentne, ako by mohlo. Neznamená to automaticky, že dochádza k porušeniu zákona.

Kiskov poradca Rado Baťo napísal o Lajčákovi, že je kariérny zbabelec a vy ste na Facebooku už po svojom odchode z ministerstva napísali, že to bolo trefné.

Chcel som poukázať na to, že aj v štátnej správe na Slovensku existujú ostrovy, kde pracujú s pluralitou, kde nie je snaha kontrolovať akúkoľvek komunikáciu navonok a snažiť sa ju zúžiť do jedného komunikačného kanála, čo pripomína 20. a nie 21. storočie. Chcel som povedať aj to, že napríklad kancelária prezidenta, kabinet štátneho tajomníka ministerstva obrany Ondrejcsáka, útvar Hodnota za peniaze sú ostrovy v štátnej správe, kde sú relatívne silné osobnosti, ktoré sa verejne vyjadrujú. To je veľmi fajn. Myslím, že toto je cesta moderného úradníctva.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Baťo to napísal v kontexte Lajčákovej kritiky Andreja Kisku za jeho prejav v Európskom parlamente. Je dokázateľné, že Kiskovi ľudia tento prejav konzultovali s ministerstvom zahraničia, hoci šéf našej diplomacie vyhlásil, že to tak nebolo. Bolo to od Lajčáka spravodlivé?

Myslím, že nie. V tomto to Rado Baťo dobre pomenoval. Prejav prezidenta Kisku v Európskom parlamente je prejav v našom parlamente. On je náš tak, ako je naša Národná rada. Bola to diametrálne odlišná vec, ako prejav v parlamente krajiny, ktorú aj naše bezpečnostné zložky pomenúvajú ako hrozbu.

Dostali sme sa teda aj k prejavu Andreja Danka v ruskej Dume. Najjemnejším vysvetlením v prospech Lajčáka je, že je teraz skoro stále v New Yorku a že si nevšimol, že ľudia od Kisku s jeho ministerstvom prejav konzultovali. Chýbala vám bodka, že to mal Lajčák aspoň vysvetliť?

Chýbal mi v tom element pomenovania obrovského rozdielu charakteru tých dvoch prejavov. Nemusel to naformulovať tak, aby to urážalo niekoho vo vládnej koalícii. Mohlo z toho byť cítiť, že tie prejavy v dvoch parlamentoch boli diametrálne odlišné svojou kvalitou, načasovaním aj obsahom.

Keby sa Andrej Danko spýtal ministerstva zahraničných vecí, či je dobrý nápad vystúpiť v Dume, akú odpoveď by dostal?

Jednoznačne by mu povedali, že nie. Myslím, že kolegovia, ktorých sa to týkalo, takýto odkaz minimálne v neformálnej línii posielali. Možno rozhodla povestná tvrdohlavosť predsedu parlamentu. Zaujímavým momentom pre mňa bolo, že súčasťou Dankovej delegácie bol aj predseda Mosta-Hídu Bugár. Nikde nie je napísané, že on nemohol byť tou brzdou a povedať: Nechoďme, preboha, do tej Dumy.

Ako vlastne funguje ministerstvo? Je to skutočne taká konzervatívna inštitúcia, ako to z vonka vyzerá?

Nemyslím si, že by sa ministerstvo dalo vo všeobecnosti charakterizovať ako konzervatívna inštitúcia. Sú tu samozrejme jeho časti a aktivity, ktoré sú vysoko konzervatívne a vychádzajú z mentálneho nastavenia spred roku 1989. Veľa tých vzorcov myslenia sa prenáša aj do pravidiel fungovania ministerstva. Na ministerstve je však množstvo ľudí rôznych generácií, ktorí sú veľmi múdri a sú výbornými expertmi na danú tému. To je pre domáce publikum prakticky neviditeľné. Až naše predsedníctvo v EÚ prinieslo viac možností komunikovať každodennú prácu, ktorú tí ľudia poctivo robia.

Čo by sa malo na ministerstve zmeniť, aby fungovalo lepšie?

Ministerstvo by malo konečne vstúpiť do 21. storočia. Sú tu možno dve nosné témy, ktoré sú podľa mňa kritické. Jednou je práca s ľudskými zdrojmi, ktorá tam neexistuje v inej ako administratívno-technickej forme a vyžaduje ju zákon. Pracovať aktívne s potenciálom ľudí, je medzi nimi množstvo múdrych osobností. Aby robili to, na čo si roky budujú expertízu. Obrovskou chybou je pracovať s ľuďmi neplánovite a náhodilo. Mrhať ich expertízou, čo sa, žiaľ, často stáva. Inak pracovať s ľuďmi, ktorí majú skúsenosti aj spred roku 1989, inak s ľuďmi z mojej generácie, ktorí sa nachádzajú v strednej úrovni svojej kariéry aj s mladými ľuďmi. Jednoducho povedané, zaviesť v rezorte skutočný a transparentný manažment ľudských zdrojov, ktorý tam dlhodobo takmer úplne absentuje. Mala by sa oveľa viac využívať synergia, pozerať sa na to, čomu sa venujú a snažiť sa to zveľadiť.

Tá druhá oblasť? 

Ministerstvo by malo byť oveľa viac otvorené v komunikačnej oblasti. Nemalo by to byť v reaktívnej podobe. Výborným príkladom je kauza okolo Zuzany Hlávkovej. Vznikla tam až davová psychóza, že znevážila naše predsedníctvo. Bolo do toho zaangažovné množstvo ľudí a odviedli množstvo práce. Keď sa považujeme za elitný rezort, mali by sme byť elitní aj v tom, ako pristupujeme k veciam transparentnosti a komunikácie.

V čom by mala byť väčšia tá komunikačná otvorenosť?

Koľko iných ľudí z ministerstva okrem Miroslava Lajčáka a štátneho tajomníka Korčoka ste videli v médiách v poslednom čase? V iných zahraničných službách sa k odborným témam vyjadrujú aj ľudia v referentských pozíciách. Otázka je, samozrejme, aj to, či na to niektorí kolegovia sú pripravení. Keby ich k tomu ministerstvo viedlo, nebáli by sa vstupovať do verejného priestoru. Ministerstvo pracuje v podstate iba s dvomi nástrojmi – jedným sú práve ľudia a druhým slovo. A to sú presne tie oblasti, kde by malo byť otvorenejšie a vstúpiť do modernejšieho úradníctva.

Existuje na ministerstve nejaký príkaz o jednotnej komunikácii?

Existuje vnútorná smernica, ktorá hovorí o tom, že by veľvyslanci mali komunikovať s domácimi médiami len v tom duchu, že ich odkážu na hovorcu v Bratislave. To je jeden zo symptómov minulej doby. Nevidím jediný dôvod, prečo by mal veľvyslanec žiadať o súhlas ministerstva niečo povedať. Je tu sloboda slova.

V zahraničí je to inak?

Každý má svoj model. Niekde sú diplomati súčasťou bežných debát. Dá sa to však ľahko oddeliť. Strach ministerstva vyplývajúci z nekontrolovateľnej komunikácie vyplýva z toho, že sa boja, že ľudia budú komunikovať posolstvá mimo toho, o čo sa naša zahraničná politika snaží. Mali by si však hľadať takých ľudí, u ktorých to riziko nie je a ktorí veciam rozumejú.

Na ministerstve, pokiaľ viem, po vašom prípade chystajú smernicu, ktorá by mala zakázať alebo výrazne skomplikovať diplomatom komunikáciu na sociálnych sieťach.

Podľa mňa sa snažia o niečo, čo v dnešnom čase nie je možné. Je absolútne scestné si myslieť, že dokážu zviazať komunikáciu na sociálnych médiách. Ministerstvo by malo fungovať úplne naopak. Nemali by sme sa voči niečomu vymedzovať negatívne, ale snažiť sa to formulovať z toho kladného pohľadu.

Rozhodli ste sa, že po stiahnutí z Budapešti z ministerstva odídete. Čo budete robiť ďalej? Budete sa živiť Facebookom?

Nie, aj keď to úplne nevylučujem. Spravovanie facebookových stránok je dnes plnohodnotná práca, ale na ministerstve dodnes nechápu, že sa to nedá robiť v autobuse 39 cestou do Mlynskej doliny. Už dávnejšie som sa rozhodol, že radikálne zmením pôsobisko. Nechcem ísť do štátnej správy napriek tomu, že som nejaké ponuky dostal – a to aj do ostrovov pozitívnej úradníckej deviácie, o ktorých sme hovorili. Nechcem ísť ani do mimovládneho sektora. Pre svoju psychohygienu smerujem do privátneho kreatívneho biznisu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie