Z manipulácie vedeckej práce obvinili aj zakladateľa genetiky Mendela. Úvaha o pochybeniach vo vede
Prečo vlastne podvádzajú vedci, ktorí by mali byť zárukou svedomitosti a pokroku? Na druhej strane, prečo by práve oni mali byť výnimkou?
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Ako vyzerá práca štandardného vedca?
Kladie si otázky a potom sa na ne snaží odpovedať: najprv vytvorí hypotézu, potom postaví experimentálny model vhodný na jej overenie, vykoná dostatočné množstvo patričných pokusov, ktoré potom čo najnezaujatejšie vyhodnotí, na základe výsledkov svoju hypotézu buď zavrhne, alebo zmení metodický prístup a… všetko sa opakuje.
Popri tom svoje výsledky publikuje vo forme vedeckých článkov, ktoré však najprv musia prejsť detailnou a prísnou kontrolou iných vedcov (tzv. „peer-review“).
Okrem toho píše návrhy projektov, aby dostal peniaze na ďalší výskum. A nakoniec možnože aj objaví niečo dôležité. Pravda, ak má šťastie.
O význame článkov, ktoré nikto necituje
70 percent výsledkov sa nedá zopakovať
Dnes sú milióny vedeckých článkov voľne dostupných na internete. Len na databáze Pubmed Národného centra pre biotechnologické informácie (NCBI) pribudne každú minútu jeden článok z oblasti biomedicíny.
Väčšinu z nich však nikto neprečíta. Článkov je toľko, že to ani nie je možné. Články majú niekedy toľko autorov, že dokonca ani oni samotní si ich celé neprečítajú. Každý z nich sa venuje len tej časti, ktorou do výskumu prispel a ktorej rozumie.
Vravíte, že je škoda, že toľko vedeckých údajov zostane nepovšimnutých? Že toľko múdrosti vyjde navnivoč? Ťažko povedať.
Zdá sa, že veľa z toho, čo sa vo vedeckej literatúre publikuje, nie je, mierne povedané, spoľahlivé. Teda presnejšie, väčšina. A to napriek prísnemu systému recenzného konania („peer-reviews“). Ako to vieme? Nájdu sa totiž aj takí dôslední výskumníci, ktorí tie články prečítajú celé a navyše sa snažia aj zopakovať to, čo je v nich publikované. Inými slovami – chcú tie výsledky zopakovať.
Podľa štúdie, ktorá vyšla v roku 2016 v časopise Nature, sa však viac ako 70 percent publikovaných vedeckých výsledkov nedá zopakovať. Prečo je to tak?
Nepravdivosť hypotéz
Filozof Karl Popper (zomrel v roku 1994) si všimol, že prírodná veda nedáva na otázky definitívne odpovede. Jej úlohou je dokazovať nepravdy a klásť stále nové otázky.
Podľa toho tvrdenia by teda každá vedecká práca mala byť chybná. S odstupom dostatočne dlhého času to tak aj naozaj je. Newtonova teória usporiadania vesmíru bola storočia považovaná za správnu, kým neprišiel Einstein a neukázal, že Newtonove rovnice nevyhovujú pri rýchlostiach blízkych rýchlosti svetla. Znamená to, že Newton podvádzal? Určite nie.
V časoch bez rakiet, lietadiel, áut a bicyklov pri svetle sviečky presne opisoval zákony pohybu hviezd aj všetkých vyššie spomenutých ešte nejestvujúcich dopravných prostriedkov. A všetko vypočítal správne. Jeho výpočet je jednou z najvýznamnejších udalostí v dejinách vedy. Nevedel však o veciach, ktoré Einstein poznal.
Ako ani my dnes nevieme, aké dvere nás čakajú za ďalšou otáčkou, stúpajúc po prvý raz hore schodmi točitého schodiska. Newtonova teória teda nebola omylom, ale obrovským schodom k poznaniu sveta. Podobne ako Einsteinova teória relativity.
Takýmto poňatím vedy však nevysvetlíme, prečo sa výsledky väčšiny vedeckých prác nedajú zopakovať. Dôvod musí byť inde.
Neúmyselné chyby a zásahy do štatistiky
Väčšina chýb sa do vedeckých publikácií dostane neúmyselne, ak dôjde napríklad k nepresnostiam v meraní či zámene materiálu.
Ak sa na základe chybného materiálu či merania urobí chybný záver, celá práca je chybná a musí sa stiahnuť. Je dobré, keď si svoj omyl uvedomia samotní autori, ako istí vedci zo štokholmského univerzitného inštitútu Karolinska, ktorí pri práci na objave nového génu potláčajúceho nádory nedopatrením zamenili bunkové kultúry.
Príčinou môže byť aj príliš veľká sebaistota. Niekedy si je vedec istý svojou hypotézou natoľko, že v súlade s ňou pozmení trocha štatistické vyhodnotenie svojich pokusov.
To spravil jeden mladý rastlinný biológ zo švédskej univerzity poľnohospodárskych vied, ktorý objavil, ako sa zápis jedného génu vo forme mRNA prenáša z listov do púčikov žeruchy, kde sa prepisuje na proteín, ktorý potom spúšťa proces kvitnutia. Spektakulárna práca… až na tie zásahy do štatistiky, ktoré si všimol riaditeľ ústavu a vedúci výskumu, ktorý publikovaný článok stiahol z jedného z najlepších vedeckých časopisov Science.
O pár týždňov sa v tom istom časopise objavili dve práce opisujúce ten istý jav, presne ako ho pred nimi opísali vedci zo Švédska. Mali teda pravdu, len na ňu prišli nie celkom poctivým štatistickým vyhodnotením.
Mendelove experimenty preverovali
Mimochodom, z podobnej manipulácie v zhode s vlastnou hypotézou bol obvinený aj mních Gregor Johann Mendel, vedec amatér. Kládol si zaujímavé otázky a ešte zaujímavejšie na ne odpovedal.
V kláštornej záhrade nasadil hrášok a všímal si jeho vlastnosti. Objavil, že semienko hrášku je väčšinou pekné guľaté, ale niekedy aj škaredé hranaté, zelené alebo žlté, že kvietky sú fialové alebo biele. Objavil, že tieto vlastnosti sa dedia z generácie na generáciu a že sa dedia podľa určitého pravidla.
Jeho práca zostala dlho nepovšimnutá, veď slovutní profesori mali asi iné starosti ako zaoberať sa hrachmi dajakého mnícha z Moravy.
Že sa na ňu nakoniec predsa len nezabudlo, je zásluha biológov, ktorí ním opísané zákony začiatkom dvadsiateho storočia objavili nanovo a poctivo mu priznali prvenstvo.
Našli sa však aj takí kriticky mysliaci bádatelia, ktorí Mendelove experimenty preverovali a neboli schopní zopakovať ich s takými ideálnymi štatistickými ukazovateľmi, k akým dospel on sám.
Čo to znamená? Dnes je na to ťažké odpovedať. Je možné, že Mendel natoľko veril svojej myšlienke, že si „dobré“ výsledky všímal viac ako tie „zlé“. Mendel však svoje experimenty robil pred stoštyridsiatimi rokmi, keď ešte nebola metodika vedeckej práce a jej štatistického vyhodnocovania na takej úrovni ako dnes, keď sa robia takzvané slepé či dvojito zaslepené kontroly.
V každom prípade, aj v tomto ohľade je Mendelovo dielo na svoju dobu výnimočné, urobil obrovské množstvo pokusov, vypestoval tisícky hrachov, pozoroval, počítal a počítal a počítal – a svoje pozorovania štatisticky vyhodnocoval. Len vďaka tomu sa jeho práca mohla vôbec dostať pod drobnohľad neskorších presnejších štatistikov.
Ukázalo sa však, že Mendelova hypotéza presne opisuje zákony dedičnosti, a dnes ho preto považujeme za zakladateľa genetiky a jedného z najvýznamnejších vedcov histórie.
Klamstvá a krádeže
Treba však povedať, že obrovské množstvo publikovaných výsledkov sa nedá zopakovať ani nie tak vinou experimentálnych pochybení či vedomej alebo nevedomej zaujatosti, ale skôr preto, lebo ide jednoducho o klamstvá.
Aj ja som v rámci recenzného konania posudzoval istý rukopis vedeckého článku, ktorý sa mi zdal natoľko ideálny, že som mu venoval zvláštnu pozornosť. A skutočne, za krátky čas som objavil obrázok, ktorý už raz rovnaká vedecká skupina publikovala, až na to, že v inom časopise, v inej súvislosti, zrkadlovo obrátený a prevrátený dole hlavou.
Pri vedomých vedeckých podvodoch nemusí ísť vždy o klamstvo, niekedy ide aj o krádež. Vo vede sa to volá plagiátorstvo. Jeden nemecký profesor si jedného rána ako vždy prezeral najnovšie články o svojom obľúbenom interleukíne 6, keď tu zrazu mu do očí udrel obrázok.
Nemohol ho poznať lepšie, sám ho pár mesiacov predtým, keď si pripravoval prednášku, nakreslil. Takých obrázkov bolo celkovo sedem. Neskôr zistil, že jeden z autorov dotyčného článku si ich stiahol priamo z počítača na konferencii, kde pán profesor prednášal.
Veda orientovaná na výkon
Takýchto prípadov je veľmi veľa a zďaleka nie na všetky sa príde. Prečo je to tak? Prečo vlastne podvádzajú vedci, ktorí by mali byť zárukou svedomitosti a pokroku? Na druhej strane, prečo by práve oni mali byť výnimkou?
Ako v každej inej oblasti, príčinou nekalého správania môže byť túžba po peniazoch, ctibažnosť alebo aj obyčajný stres a prílišný tlak na publikačnú činnosť, čiže veda orientovaná na výkon.
Lebo bežný vedec väčšinou šťastie nemá. Experimenty totiž zväčša nefungujú tak, ako sa očakáva. Výsledky sú jalové, a ak nakoniec nejaké sú, najkvalitnejšie časopisy ich odmietnu uverejniť.
Články publikované v tých menej dobrých časopisoch už nie sú až tak dobre citované – počet citácií je potom úmerne menší, každý predsa cituje len práce z tých najlepších časopisov. Nuž a bez citácií sú návrhy nových vedeckých projektov odsúdené na zamietnutie grantovými komisiami… Dosť stresujúce, čo poviete?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
