Pätnásť minút čakania na železničnej stanici Martin

Vyzerá to ako stará, ošumelá budova v priemyselnej zóne. Vedie k nej ulica s rozbitou budovou pekárne a krčmou oproti. Je polepená reklamami, a tak je ľahké prehliadnuť jej účel – teda ak si nevšimnete špinavý nápis „ŽSR – Príchod k vlakom“. Železnice staré stanice v poslednom čase opravujú, mnohé sa zjavne dočkali nových dverí alebo omietok po prvý raz.

Martin však z nejakého dôvodu rekonštrukcie obchádzajú, hoci iné podobne frekventované stanice aj v menších mestách vyzerajú lepšie. Asi si v Bratislave povedali, že dotyk modernity si miestni užijú vo Vrútkach.

Vnútri to vyzerá ako squat, smrdí buď po veľkom spiacom ožranovi s neuveriteľne hrubými červeno-žltými prstami, alebo po hrdzavom a špinavom vonkajšom smetiaku s popolníkom, ktorý je, nevedno prečo, vnútri. Priestor niekto niekedy dávno skultúrnil aj niekoľkými farebnými detskými kresbami v sklenených rámoch. Sú rozkývané, sklá popraskané.

Medzi ožrana a popolník si bez rozpakov sadá naoko 70-ročná pani. Napokon, takéto babky sa o takýchto predčasne odpísaných ožranov asi už starajú tradične.

Zažltnutý papier s návštevným poriadkom stanice žiada nepiť a nefajčiť, hoci železnice prenajímajú priestor veľkopredajni alkoholu (nápis ALKOHOL je vpredu výraznejší ako ŽSR) a malý bufet s dobrou fazuľovou polievkou z ponuky najviac rozpisuje kategóriu obsahujúcu vodku, borovičku, um, slivovicu a ďalšie. Akoby si ju zákazníci čítali a nebodaj si podľa toho vyberali, či vojdú.

Treťou prevádzkou je Nika, má fornetti, zákusky, náhradné súčiastky do elektrospotrebičov a vrecká do vysávačov.

Na lavičkách pod prístreškom prvého nástupišťa sú reklamy štátneho dopravcu. Zlepšujeme sa, píše. Sú nalepené na ťažkých betónových lavičkách s operadlom, ktoré slúži ako malý bilbord. Kedysi dávno ich na desiatky staníc osadil súkromník, aby na nich predával reklamný priestor. Na lavičky už roky žiadne firmy reklamy nelepia, a tak sa na to podujali železnice.

Málokto asi tuší, že prísľuby o zlepšovaní hlási iná firma ako tá, ktorá prevádzkuje túto zanedbanú a rozbitú stanicu. Celá reklama tak vyzerá smiešne. Ľudia však reklamy napravili. Tváre sprievodcu či spokojnej stravníčky v reštauračnom vozni majú fúzy a vybité zuby.

Vianočné ozdoby si personál nechal pre seba, umelý snehuliak a fialové siete na zábradlí sú až za výstrahou „Vstup len tu zamestnaným osobám“. Zo služobného priestoru stále hlási živý človek, ktorého prácou je v uniforme a čiapke vyhlasovať, že prichádza a odchádza vlak, a potom spolu s vlakom pár sekúnd stáť pred stanicou.

Prednosta hlási príchod nezrozumiteľne. Dve tetky v dlhých fialových bundách, tesných nohaviciach a čižmách však nemajú pochýb, že prichádza ich vlak. Prejdú cez blato, kamene a dvoje koľají a pozorujú prichádzajúci kolos.

Päťdesiat rokov starý ošarpaný rušeň riadi starý pán s veľkou fajkou, z kabíny sa dymí takisto ako zo stroja. Rušeň ťahá dvojitý motorák, ktorý má vpredu ďalšieho rušňovodiča. Ľudí, ktorí musia stáť, pri zabrzdení mykne.

Ľudia vystupujú a nastupujú pomaly, pretože tri schody sú vysoké a zostúpiť musia až na štrk pod úrovňou kolies. Zďaleka nenastúpili všetci, z ťažko zrozumiteľného hlásenia sa však už dá pochopiť, že vlak odchádza.

Vlak tvorí jeden dvojvozeň a rušeň, pred odchodom si však kývajú až štyria zamestnanci spoločnosti. Dvaja sprievodcovia v prvých a posledných dverách a rušňovodič s fajkou s tým v zálohe v prednej kabíne motoráka.

Môj vlak zo Zvolena do Žiliny prichádza načas. Vnútri veľkopriestorového vozňa sú štyri televízory. Hovoria, že idem správnym smerom pomerne pomaly, 75 kilometrov za hodinu. A že je jedna hodina popoludní. Vnútri sú okrem zásuviek USB porty a bez toho, aby to bolo niekde napísané, funguje wifi.

Reklama sedí, akurát sprievodkyňa nemá dokreslené fúzy.