Denník N

Bola Veľká Morava veľký štát?

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade je realizáciou nápadu ľudáckeho ideológa Štefana Polakoviča z čias vojnového slovenského štátu.

Autor je vysokoškolský učiteľ, PF UK

História „Veľkej“ Moravy sa stala fascinujúcim obrazom predovšetkým jej druhého života. Nie teda života jej obyvateľov, ale skôr života obrazov a konštrukcií o nej, ktoré poznáme z doby po jej zániku. Aj samotný názov tohto politického útvaru pochádza až z 10. storočia, z grécky písaného textu byzantského cisára Konštantína Porfyrogenneta. Ten chcel svojmu synovi odovzdať bohato štruktúrovaný a informačne cenný spis o národoch Balkánu a okolia Čierneho mora. Pre tento Konštantínov spis používame názov O spravovaní ríše. Na niektorých jeho miestach sa označuje náš útvar „Megále Moravía“.

Obrat „megále“, t j. veľký, sa využíval nielen v stredovekej gréčtine, s obľubou ho využívala aj latinčina, ktorá prívlastkom „magna“ označovala vzdialenejšie útvary. Napríklad „Magna Hungaria“ bol výraz pre „Veľké Uhorsko“. Dnešným ušiam by to asociovalo predtrianonské Uhorsko, no v 13. storočí to bol názov pre územie povolžských Maďarov, ktorí ostali na jednom zo svojich pôvodných území a zostali izolovaní od karpatských Maďarov.

Výraz magna, či megále teda zrejme odkazuje na vzdialenosť, nie veľkosť útvaru. Je ostatne príznačné, že Konštantín Porfyrogennetos vo svojom diele označil Svätoplukovo panstvo viackrát aj ako Moravu bez prívlastku megále. Napriek tomu však tento útvar, Frankmi označovaný ako „krajina slovanských Moravanov“ a v dielach zachovaných v cyrilike nazvaný jednoducho Moravou, sa zapísal do našej historickej pamäti jednoducho ako Veľká Morava. Jeho obyvatelia sami seba nazývali Moravania, inokedy však aj Slovania, pričom dominovalo práve to prvé označenie. Výraz Moravania bol praktickejší, pretože obyvateľov mojmírovského kniežatstva jasne odlišoval od ich ostatných slovanských susedov.

Morava a Nitra

O počiatkoch Moravanov toho veľa nevieme. Nedá sa presnejšie povedať, kedy sa sformoval ich kmeň, nevieme ani nič spoľahlivé o mojmírovských vládcoch pred Mojmírom I. Vieme len, že prvýkrát ich existenciu zaznamenali franské písomné pramene v roku 822, keď sa ich posli zúčastnili ríšskeho snemu vo Frankfurte.

O deväť rokov neskôr boli Moravania pokrstení zásluhou pasovského biskupa Reginhara. Pozostatky pohanstva síce boli prítomné na Morave zrejme až do konca Mojmírovcov v roku 906, avšak od 30. rokov 9. storočia môžeme Moravanov zaradiť medzi európske spoločenstvá, ktoré si začali budovať kresťanskú organizáciu spoločnosti.

Azda v roku 833 potom knieža Moravanov Mojmír vyhnal Pribinu z Nitry, a ten sa nakoniec usadil v Panónii. O tejto udalosti vieme vlastne len vďaka letmej vete z polemického Spisu o obrátení Bavorov a Korutáncov, ktorý nechal bavorský episkopát spísať ako svoju ideologickú zbraň proti Metodovi niekedy začiatkom 70. rokov 9. storočia.

Pribinov príbeh je súčasťou veľkomoravského naratívu. Mnohí historici jeho vyhnaním datujú začiatky „Veľkej“ Moravy; malo ísť o zjednotenie „Moravského kniežatstva“ a „Nitrianskeho kniežatstva“ do jedného celku. Poznamenajme však, že reč písomných prameňov je na tieto názvy útvarov veľmi skúpa. V jazyku prameňov nie je rozdiel medzi Mojmírovou Moravou pred vyhnaním Pribinu a po ňom. Navyše názov Nitrianske kniežatstvo v prameňoch absentuje úplne. Aj preto je rok 833 ako datovanie vzniku Veľkej Moravy značne diskutabilný. Napokon, azda ešte dôležitejším medzníkom pre moravskú spoločnosť bolo už spomínané prijatie kresťanstva, pretože zasiahlo do života ľudí i politickej organizácie viac ako zásadne.

Od kresťanstva si zrejme politické elity krajín na východ od Franskej ríše sľubovali niečo ako kultúrnu rovnoprávnosť. Frankovia však Moravanov za seberovných nepokladali ani po ich krste, a tak uplatňovali voči Moravanom nárok na platenie tribútu, zasahovali do nástupníctva kniežat, či riadili cirkevnú správu na Morave, kde pôsobili bavorskí kňazi.

Nároky Franskej (od roku 843 Východofranskej) ríše síce bývali niekedy viac zbožným želaním, no ak sa podarilo zorganizovať veľké ťaženie na územie moravskej nížiny, prípadne na juhozápadné Slovensko, následky boli viac ako nepríjemné. Frankovia si svoje nároky vynucovali najmä zničením úrody obyvateľstva, pričom tieto výpravy sa snažili opakovať niekoľko rokov po sebe. Moravania sa preto snažili dômyselne opravovať a zväčšovať opevnenia svojich hradov (dnes trochu nepresne označených ako hradísk), ktoré sa franské armády snažili dobyť len márne.

Spomínané franské (bavorské) nároky si sami Bavori ospravedlňovali práve pokrstením Moravanov v roku 831. Preto ak chceli Mojmírovci niečo urobiť s nárokmi Bavorov, rozhodli sa ich riešiť odstránením bavorskej cirkevnej správy na Morave a vybudovaním vlastnej. Na to však potrebovali vlastnú vrstvu kňazov, ktorí by sa stali základom na vybudovanie arcibiskupstva. Len táto cirkevno-správna jednotka mohla dať Moravanom cirkevnú autonómiu. Práve tam smeroval aj nápad, ktorý sa realizoval v cyrilo-metodskej „misii“, teda v iniciatíve mojmírovských kniežat o poslanie učiteľov, ktorí mali vyučiť na Morave nových kňazov. Tento nápad nebol celkom originálny; nájdeme ho v tom istom čase aj u Chorvátov a Bulharov, ktorí sa usilovali o to isté. Bol to zjavne najlepší spôsob, ako zabezpečiť suverenitu nielen v cirkevných otázkach, ale aj pokúsiť sa obmedziť nepríjemný tlak východofranského suseda.

Hoci za vlády Svätopluka stihla Morava zažiť obdobie svojej najväčšej slávy, územného rozmachu i strachu susedov z moci jej vládcu, len niekoľko rokov po jeho smrti sa tento útvar začal zmenšovať a pod náporom Bavorov a Maďarov sa nakoniec centrálna moc na Morave rozpadla. Zostali po nej názov krajiny, kresťanstvo i niekoľko hradov, ktoré sa neskôr začlenili pod moc uhorských Arpádovcov, či českých Přemyslovcov. Přemyslovci sa stali pánmi dvoch krajín – Čiech a Moravy a Arpádovci opanovali územie Nitrianska, ktoré rozčlenili na komitáty, a tie sa stali integrálnou súčasťou Uhorska.

Druhý život Moravy

Život Moravy, Moravanov či ich arcibiskupa Metoda sa dostal do neskoršej tradície. Prvé ozveny o zániku „Veľkej“ Moravy nájdeme napríklad u už zmieneného Konštantína Porfyrogenneta, ktorý pripomína Svätoplukovu vládu, zaznamenáva aj slávnu povesť o troch prútoch, ktoré dal lámať svojim trom synom (franské pramene vedia len o dvoch synoch Svätopluka), a že po jeho smrti krajinu opanovali Turci, ako nazýval cisár Maďarov.

Bohatý materiál o Morave s obľubou využili neskôr aj autori v Uhorsku a v Čechách. V oboch krajinách však veľmi rozdielne. V Uhorsku kronikári využili Moravanov ako starých obyvateľov uhorskej vlasti, ktorých si Maďari podmanili a získali tak hrubou silou a víťazstvom nad nimi „nárok“ na krajinu. Uhorský kronikár z 13. storočia Šimon z Kézy nechal Svätopluka zomrieť v nešťastnej bitke pri Bánhíde v Panónii. Nešlo, samozrejme, o dejiny, ale o literárne spracovanie zmätenej, tristo rokov od udalostí vzdialenej ústnej tradície. Jej úlohou bolo legitimizovať nárok Maďarov na územie Uhorska, pričom toto rozprávanie pripomínalo pôvod uhorských Slovákov.

Súčasť štátnej doktríny

V Čechách spracovávali tému Moravy odlišne. Súviselo to akiste so slovanským pôvodom obyvateľov Čiech a Moravy. Netreba zabúdať, že Přemyslovci vládli obom krajinám; Morava i Čechy mali tak osobitné, ako aj spoločné inštitúcie. Preto sa Morava dostala do priaznivejšieho postavenia ako uhorské Nitriansko, ktorého osobitosť zanikla na začiatku 12. storočia zrušením inštitúcie kniežatstva kráľom Kolomanom.

Česi využili potenciál Moravy najmä v 14. storočí, keď neznámy autor rýmovanej českej kroniky vo svojej 24. kapitole vysvetlil, „kako jest koruna z Moravy vyšla“. V kapitole spracoval doktrínu o prenesení vlády (translatio regni), ktorá sa v iných bezpočetných príkladoch využívala po celej Európe predtým i potom. V českej verzii prenesenia vlády sa vytvoril mýtus o pôvode panovníckej moci českých kráľov na Veľkej Morave. V tomto prípade to podľa tejto doktríny znamenalo prenesenie vlády z Moravy do Čiech a Přemyslovcov ako právoplatných dedičov panovníkov mojmírovskej Moravy. Pre nás však môže byť ešte zaujímavé, že v tejto i v iných kronikách je moravský vladár označovaný ako kráľ.

„Veľká“ Morava bola spracovaná toľkokrát, že ostáva otázka, či je ďalšie spracovávanie tejto témy na základe obmedzeného počtu historických prameňov ešte niečím užitočné. Ale pre neskorších humanistov, barokových i osvietenských autorov a vznikajúcu historickú vedu v 19. storočí predstavovala neustále sa premieňajúcu látku, inšpirovala historikov od Nemecka po Rusko, či od Poľska po Bulharsko. V 20. storočí sa z „Veľkej“ Moravy stala navyše súčasť štátnej doktríny. Prezentovala sa raz ako prvý útvar československého národa, neskôr ako prvý slovenský štát, následne ako prvý štátny útvar bratských národov Čechov a Slovákov.

Bola „Veľká“ Morava štátom?

Pojem štát nepatril do bežnej terminologickej výbavy autorov 19. storočia. Niet divu; išlo o latinizmus, ktorý sa do slovenčiny dostal zrejme cez češtinu a tá sa nechala zase obohatiť nemčinou. Keď sa však pojem štát objavil, začalo sa špekulovať nad tým, čo vlastne vyjadruje. Ak niektorí uvažovali nad tým, že štát je útvar centralizovanej moci, ktorá sa odovzdáva z panovníka na panovníka, potom sa „Veľká“ Morava začala javiť ako ranofeudálna monarchia.

Marxistická historiografia vytvorila trochu iný model; keďže základom vyspelejšej spoločnosti muselo byť hospodárske vykorisťovanie, a na „Veľkej“ Morave sa niektorí historici domnievali nájsť zárodky feudálnych vzťahov, potom sa tento útvar mohol smelo označiť za prvý štát na našom území. Po roku 1989 marxistická historiografia vyšla z módy, preto sa muselo aj obmeniť vysvetľovanie, prečo Svätopluk vládol štátu a nie nejakému nadkmeňovému útvaru. Vysvetlenie našli najmä pražskí historici, z ktorých najautoritatívnejšie formuloval svoju tézu Dušan Třeštík. Podľa neho prijatím kresťanstva došlo k rozbitiu kmeňovej (predštátnej) spoločnosti a vznikla tak nová, autoritatívne a centrálne riadená spoločnosť s úradníkmi, platenými z podielov na štátnych daniach.

Dnes je aj táto téza spochybnená. Brniansky archeológ Jiří Macháček poukázal na to, že „Veľká“ Morava bola na jeho kritériá štátnosti nevyspelá. Nemala zrejme vyspelý daňový systém, skôr nesystematické obiehanie krajiny a vyberanie nadvýrobku. Z hospodárskeho hľadiska bol síce na Morave medzinárodný trh, je však príznačné, že Moravania nerazili žiadne mince a zrejme jediný artikel, v ktorom mohli byť „konkurencieschopní“ ostatným účastníkom trhu, bol obchod s ľuďmi, teda predaj do otroctva. Ich kniežatá boli navyše príliš vo vleku franskej politiky; z istého hľadiska sa dá povedať, že Morava nebola celkom suverénnym útvarom. Jej kniežatá sa dostávali do kniežacej hodnosti veľmi často pod franským tlakom (Rastislav, Svätopluk), museli platiť ríši tribút a skladali ich panovníkom sľuby vernosti.

Odkaz „Veľkej“ Moravy na Slovensku

Nech už sa nám Macháčkove argumenty páčia, alebo nie, faktom zostáva, že je tento spôsob diskusie o Moravanoch omnoho zaujímavejší ako slovenská hádka o „kráľovi starých Slovákov“, ktorá patrí skôr do 19. storočia. Prečo je to vlastne tak?

Problém spočíva v neustálom sprítomňovaní témy do historikovej súčasnosti. Pre národných obroditeľov 19. storočia bola „Veľká“ Morava priveľkým lákadlom, aby ju mohli vynechať v nacionálnych konfliktoch s Maďarmi, prípadne Nemcami. V tomto kontexte sa aj mohol čítať Svätoplukov titul, v niektorých prameňoch zaznamenaný latinským výrazom rex ako kráľ. Robili to tak mnohí; historici, umelci, spisovatelia či ideológovia. V modernom období však tento motív vyzerá tak, akoby bola história len slúžkou nacionalistických doktrín.

Začalo sa to vlastne v roku 1992, keď sa odkaz na tisícročné úsilie o štátnosť objavil v Deklarácii o zvrchovanosti, aby následne preambula Ústavy Slovenskej republiky odkázala na „historický odkaz Veľkej Moravy“. Téma „Veľkej“ Moravy sa však stala výbušnou najmä v súvislosti s prejavmi Roberta Fica o „kráľovi starých Slovákov“, ktoré boli zavŕšené odhalením kontroverznej sochy Svätopluka 6. júna 2010 na Bratislavskom hrade.

Miera suverenity

Hoci sa táto akcia prezentovala ako pokus o rozvíjanie národných tradícií, v skutočnosti sa skôr realizoval nápad ľudáckeho ideológa Štefana Polakoviča z obdobia vojnového slovenského štátu, prezentovaný v jeho knihách K základom slovenského štátu a Slovenský národný socializmus. Pôvodne mala stáť „rytierska socha“ kráľa Svätopluka na Nitrianskom hrade a mala sa stať pútnickým miestom slovenskej mládeže. Za slovenského štátu sa však nápad neuskutočnil a podarilo sa tento projekt dotiahnuť až v roku 2010.

Za povšimnutie stojí, že ak aj medzi historikmi neexistovala jednota v tom, ako označovať panovníkov z 9. storočia, tak predmetom kontroverzie sa stala téma panovníckeho titulu až po 2. svetovej vojne. František Graus, Lubomír Havlík či Václav Vaněček v rôznych obmenách pracovali s otázkou kráľovského titulu Svätopluka. Na Slovensku sa titul Svätopluka stal predmetom sporu až okolo roku 2010.

Jeho kráľovský titul siaha, samozrejme, k pocitu, že tak suverénny vládca, akým Svätopluk bol, musel byť kráľom. Argument je to však nepresvedčivý, pretože tituly stredovekých vládcov nekorešpondovali s ich suverenitou. Miera ich (ne)suverenity sa mohla meniť aj počas ich vlády a nijako sa to neodrážalo na ich titule. Ani kráľ navyše nemusel byť nezávislý panovník; ukazuje to napokon nielen príklad českých kráľov, rešpektujúcich zvrchovanú moc Rímsko-nemeckej ríše, ale aj takého uhorského kráľa Petra Orseola (1038 – 1042, 1044 – 1046), ktorý zložil lénny hold ríšsko-nemeckému kráľovi Henrichovi III.

Ak existuje argument v prospech označovania Svätopluka za kráľa, tak len z hľadiska rozkolísanosti včasnostredovekej terminológie. Svätopluka označovali rôzne pramene titulmi rex, dux, comes, knjaz, a pod. Preto aj ak pre autora Fuldských letopisov bol Svätopluk dux (prekladáme ako knieža), tak pre iného ríšskeho kronikára Regina z Prümu bol už rex (čo prekladáme ako kráľ). Nemôžeme si však predstavovať, že by Svätopluk bol pomazaný a korunovaný. Napokon, zobrazovanie Svätopluka s korunou má síce dlhú tradíciu, ale rozhodne nesiaha po 9. storočie. Rozhodujúce však je, že pamiatky pochádzajúce z 9. storočia, písané v staroslovienčine a zachované v neskorších cyrilských prepisoch, ak aj poznali termín kráľ, nepoužívali ho nikdy pre vládcu na Morave. Ten bol označený ako knjaz a čo je ešte zaujímavejšie, tak tieto pramene nerozlišovali medzi titulatúrou Rastislava a Svätopluka a titulmi druhostupňových moravských kniežat. Všetci tak boli kniežatá.

Viac prítomnosť ako minulosť

V súvislosti s týmto sporom je zaujímavý ešte jeden dôležitý aspekt, na ktorý sa často v diskusiách zabúda. Obdobne totiž termínom rex oslovovali ríšski autori aj přemyslovské kniežatá v 10. storočí. Ak by sme však pripustili, že je přemyslovský rex kráľom, nevedeli by sme jednoducho pomenovať skutočnosť, že sa v roku 1085 stal český knieža Vratislav II. kráľom. Museli by sme buď pripustiť, že sa jeho titul neustále menil. Alebo by bolo omnoho korektnejšie priznať, že tieto tituly predovšetkým prekladáme podľa súčasného jazykového úzu, ktorý nie je rovnaký s tým včasnostredovekým, a že sa treba orientovať najmä na titulatúru, ktorú používali naši panovníci sami, a nespoliehať sa na to, že každý rex je automaticky kráľ.

V prípade „Veľkej“ Moravy tak platí najmä to, že bude vždy atraktívnou a kontroverznou témou, na ktorej sa z času na čas priživí niektorý z politikov. Dúfajme, že ak im už budú pri tom pomáhať nejakí historici, budú postupovať podľa zásad historickej vedy. Pretože Svätoplukova socha je viac symbolom našej prítomnosti ako minulosti.

 

Teraz najčítanejšie