Denník N

Ako som sa stal laureátom

Martin M. Šimečka si preberá Rad Ľudovíta Štúra I. triedy od prezidenta Andreja Kisku. Foto N – Tomáš Benedikovič
Martin M. Šimečka si preberá Rad Ľudovíta Štúra I. triedy od prezidenta Andreja Kisku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Veľmi osobná správa z udeľovania štátnych vyznamenaní.

Prvý dotyk s Redutou ma vydesí: obklopujú ju policajti a zátarasy. Napadne mi, že buchla bomba, ale taxikár ma upokojí, že to len prezident bude dávať štátne vyznamenania. Som vyznamenaný už vopred tým, že so svojou ženou nemusíme prechádzať cez detektor kovov a sme výťahom vyvezení priamo na štvrté poschodie.

V salóniku s výhľadom na Dunaj už sedia Marta Kubišová s Petrom Pithartom, ktorý ma objíme a trvá mu niekoľko sekúnd, kým pochopí a dostane sa k udivenej otázke: „Ty tiež?“ Jeho úžas úmerne rastie s príchodom ďalších priateľov Lászlóa Szigetiho a Fedora Gála.

Nasledujúce minúty sa salónik plní a vítania pokračujú, čašníci podávajú kávu, na stole pri okne sú sendviče. Začínajú chýbať stoličky, tvoria sa stojace hlúčiky, v strede jedného stojí Pithart, u ktorého si hneď overujem, či aj on vidí Andreja Babiša ako českú katastrofu. Máme v tom obaja rovnako jasno.

Petr Pithart bol českým premiérom aj predsedom Senátu a z týchto funkcií mu zostal vyšľachtený cit pre situáciu.

V salóniku vládne mierny chaos, niektorí postávajú rozpačito bokom a Pithart poprosí Szigetiho, aby zorganizoval vzájomné predstavovanie. Ten nás rozostaví do kruhu a po jednom vyzýva.

Je to surreálny zážitok. Pozval nás sem prezident Andrej Kiska ako deus ex machina, ako demiurg, ktorý jediný pozná dôvod našej zostavy – na scénu, kde nám ho ozrejmí, však vstúpi až o dve hodiny. Zatiaľ sme odkázaní sami na seba, aby sme ten dôvod pochopili. Pripomenie mi to detektívku Desať malých černoškov od Agathy Christie: aj my sme sem boli – podobne ako obete z detektívky – privolaní tajomným organizátorom. Čo ak nás spája dávny smrteľný hriech, za ktorý máme teraz pykať?

Naše osudy by to mohli naznačovať. Takmer každý z nás bol v nejakom období svojho života vyhlásený za zradcu či za nepriateľa štátu. Suverénne vedie pán Otto Šimko, ktorý ním bol trikrát: za fašizmu, za komunizmu a za mečiarizmu.

Surreálne je aj niečo iné. Existuje známe pravidlo „šiestich stupňov“, podľa ktorého sa dostanem k ľubovoľne vybratému človeku na planéte cez sériu šiestich kontaktov. Iste, Slovensko nie je planéta, ale aj tak je čudné, že väčšinu z prítomných osobne poznám už celé dekády a nepotrebujem ani len jeden stupeň sprostredkovania. Ocitám sa tu vlastne v skupine dlhoročných priateľov. To je podozrivé.

Vyznamenania. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dávne zážitky

Vynárajú sa mi spomienky. Na Petra Pitharta, u ktorého som sa ocitol v januári 1990 v jeho kancelárii lídra Občianskeho fóra, kde práve dopísal svoj slávny prejav. Kritizoval v ňom silnejúce volanie, aby boli revolucionári tvrdší voči komunistom bez ohľadu na platné zákony. Čítal mi ho nahlas, lebo onedlho s tým mal ísť do rozhlasu. Bol som prvým nadšeným poslucháčom tohto prejavu vrátane jeho historického výroku o tom, že počuje „trávu rásť“.
Vynárajú sa mi spomienky na Gála, Szigetiho, Juraja Flamíka, ktorých som objavil v novembri 1989 a našiel v nich naveky spriaznené duše.

Na Petra Breinera, prvého človeka, ktorému som poslal e-mail (v roku 1996). Peter žil už v Kanade, a keď som od neho dostal o päť minút odpoveď, hľadel som neveriacky na obrazovku počítača, uvedomujúc si, že som sa práve stal účastníkom technologickej revolúcie, ktorá zmení svet.

Na Zuzanu Kronerovú a osadenstvo divadla Astorka, s ktorým som trávil spoločné lyžovačky v deväťdesiatych rokoch.

Na Ruda Slobodu, ktorého som v roku 1988 navštívil so svojím priateľom Milošom Žiakom a strávili sme v jeho izbičke v Devínskej Novej Vsi celé hodiny. Bol som vtedy disident a podľa vtedajších pravidiel mal mať Rudo z mojej prítomnosti strach. Ak ho mal, nedal ho najavo.

Iste, tieto stretnutia sa dajú vysvetliť historickými okolnosťami a naše priateľstvá sú len ich vedľajším dôsledkom. Ale potom sú také, ktoré nás spájajú celkom bez logiky, nedávajú zmysel, a predsa sa odohrali.

Gabrielu Beňačkovú si pamätám z detstva, lebo bývala v našom činžiaku a priatelila sa s mojimi rodičmi. Nevidel som ju od roku 1970, zvítame sa opäť až teraz. Očarila ma už vtedy a čaro jej osobnosti pretrváva.

Manželku Ilju Zeljenku Máriu som stretával dva roky v nemocnici na Šulekovej. Ona bola anestéziologička, ja ošetrovateľ. Ona bola dáma, ja som bol obyčajný mladý muž. Bola prísna, ale občas na mňa v operačnej sále sprisahanecky žmurkla spoza zeleného rúška. Nevideli sme sa 35 rokov, teraz mi nastaví obe líca s typickou materinskou autoritou.

A napokon Marika Gombitová. Nie je tu s nami, má zvláštny salón. Bol koniec novembra 1980, vonku husto snežilo, mal som ako ošetrovateľ nočnú službu na neurochirurgii na Kramároch. Už bolo dávno po sezóne zlomených chrbtíc, keď ľudia so železnou pravidelnosťou padali zo stromov pri oberaní orechov a jabĺk. Videl som vtedy desiatky preťatých miech.

Keď priviezli Mariku, nastal zhon sprevádzaný vzrušeným šumom. Kládli sme jej bezvládne telo s úzkostlivou opatrnosťou na operačný stôl, ale po otvorení drieku nastalo zdesené ticho, sestričkám som utieral slzy, aby nekvapkali na sterilné plachty.

Ešte niekoľko týždňov ležala na „jiske“, mal som kumbálik hneď vedľa. Sedával som pri nej a predčítal jej Hemigwayovho Starca a more. Bol som vtedy romantický mladík, myslel som si, že osudom starého námorníka, ktorý srdnato bojuje vediac, že prehrá, jej dodám vôľu k zápasu s tým, čo má prísť. Nikto jej vtedy nepovedal, že už nikdy nebude chodiť. A ja som bol posledný, kto mal na to právo.

Chaos na skúšku

Máme ísť na skúšku, natlačíme sa všetci do veľkého výťahu, na nižšom poschodí sa k nám pridá Marika Gombitová. Od nášho posledného stretnutia v nemocničnej izbe uplynulo takmer 40 rokov. Nakloním sa k nej a pýtam sa, či sa na mňa pamätá. Je to v tej chvíli tá najhlúpejšia otázka, aká sa dá položiť. Dostane sa mi zaslúženej, zdvorilej odpovede: „Prepáčte, nepamätám.“

Skúška vyzerá hrozivo. Sedíme v kreslách podľa menoviek na sedadlách, Michal Luciak z kancelárie prezidenta nám vysvetľuje, kedy sa máme postaviť a kedy máme prísť k prezidentovi po metál. Starší členovia našej zostavy sa sťažujú, že ho v tom hluku nepočujú.

Orchester na balkóne zaduje pekelne hlučné fanfáry, traja členovia organizačného štábu hrajú premiéra, predsedu parlamentu a prezidenta, s vážnym výrazom v tvári pochodujú prázdnou sálou do rytmu fanfár. Potom režisér zavelí zahrať hymnu a v nás zafunguje Pavlovov reflex. Rozpačito vstávame, len Peter Breiner zostane sedieť. Má pravdu: je to skúška orchestra a speváckeho zboru, nie našej vernosti vlasti.

Keď nás prepustia späť do salónika, zanechávame sálu Reduty v chaose, ktorý mi pripadá nezvládnuteľný. O štyridsať minút sa ukáže, že som sa dokonale mýlil.

Fedor Gál navrhuje, aby sme zvyšný čas využili na jedného panáka vonku v krčme. Je pravda, že ho potrebujeme, ale pred Redutou môže byť o chvíľu zmätok a tlačenica, nemuseli by sme stihnúť návrat. Tak ideme aspoň na cigaretu na kryté nádvorie so sklenenou kockou, v ktorej hučí vetrák – jediné miesto, kde sa smie fajčiť. „A sme v base,“ povie Marta Kubišová.

Úvaha o hriechu

Tentoraz už sedíme naostro, prichádza ku mne organizátor a hovorí mi, že máme vstať až vtedy, keď začne hrať hymna. Lenže nestihnem odkaz odovzdať ďalej, a keď zadunia fanfáry, všetci v sále vstanú, moji priatelia podľahnú Pavlovovmu reflexu a vstanú tiež. Ale je to prvá aj posledná chyba našej zostavy.

Sedím na kraji pódia a prezerám si zblízka najvyšších ústavných činiteľov, súčasných aj bývalých. Robert Fico a Andrej Danko sa tvária znudene, ale ja sa im nečudujem. Ani mňa by nebavilo tráviť toľko času svojho života vysedávaním na slávnostných aktoch.

Bývalý prezident Rudolf Schuster sa, naopak, nenudí a vyzerá zázračne dobre. Vôbec sa nezmenil odvtedy, čo ma začiatkom januára 2000 pozval do paláca na stretnutie so šéfredaktormi, vzal si ma bokom a povedal mi: „Dúfam, že sa nám bude dobre spolupracovať.“ Odvetil som mu zdvorilo, že sa mýli, lebo šéfredaktori nie sú na to, aby s politikmi spolupracovali. Vzal to športovo a občas ma pozval na drienkovicu.

Na túto svoju odpoveď som myslel, keď mi pred Vianocami zavolali z kancelárie prezidenta, že mi chce prezident udeliť vyznamenanie. Požiadal som o deň na rozmyslenie, lebo som novinár, ktorý o Andrejovi Kiskovi napísal niekoľko priaznivých textov. Môže to navonok vyzerať ako spolupráca, hoci nebola.

Teraz som rád, že som neodmietol. Sedím na pódiu v spoločenstve ľudí s bohatými osudmi a silnými charaktermi, ktoré im velili nevzdávať sa pravdy. Ak prezident Kiska usúdil, že do tohto spoločenstva patrím, je to voľba, za ktorú nenesiem zodpovednosť, a som rozhodnutý sa z nej slobodne tešiť.

Väčšinu z nás spája smrteľný hriech, že sme si neželali vznik tohto štátu. Nebolo to však pre štát samotný, ale pre nacionalistický režim, ktorý mu bol od začiatku vnucovaný. Voľbou vyznamenaných dáva prezident Kiska najavo, že po 25 rokoch sa má považovať tento hriech, ktorého sa vtedy dopustila väčšina národa, za vymazaný.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Voľbou vyznamenaných dáva najavo, že po 25 rokoch prišiel čas oceniť postoje, ktoré posilňujú štát oveľa viac než jeho formálne uctievanie – napríklad kritikou jeho fungovania. Rozumiem jeho voľbe tak, že hodnoty liberálnej demokracie majú prednosť pred štátom, pretože povinnosťou štátu je len zabezpečiť, aby sa mohla v jeho rámci slobodne vyvíjať.

Je paradox, že premiér Robert Fico sa síce pri viacerých menách (vrátane môjho) tvári namrzene, ale v skutočnosti sa správa podľa noriem liberálnej demokracie, ktorej princípy práve prezident Kiska na pódiu oceňuje.

Liberálna demokracia totiž môže prežiť len vtedy, ak jej účastníci navzájom uznávajú legitimitu svojich ideových súperov.

Premiér Fico svojou účasťou túto legitimitu uznal. To v dnešných časoch vôbec nie je samozrejmosťou, napríklad v USA a už vôbec nie v strednej Európe.

Odovzdávanie medailí prebieha hladko, prezident Kiska musí na rozdiel od nás po celý čas stáť, nezávidím mu. V prestávkach, keď moderátori čítajú medailóny vyznamenaných, na nás pravým okom občas žmurkne. Jediné, čo ma vyrušuje, je rozdeľovanie našej skupiny. Prečo niekomu dáva rad prvej triedy a inému druhej? Prečo sme rozdeľovaní na prvotriednych a druhotriednych? Nepáči sa mi to, hoci prezident za to asi nemôže, tento princíp vymysleli jeho predchodcovia.

Keď na mňa príde rad, postavím sa, ale vety o sebe nepočúvam, premýšľam o tom, ako mám o tomto zážitku napísať, keďže som to dostal od šéfredaktora za úlohu. Z úvahy ma vytrhne veta, že vraj som sa popri svojich zamestnaniach v minulom režime venoval svojej vášni – písaniu.

Vážený pán prezident, to je chyba v mojom životopise. Písanie nikdy nebolo mojou vášňou, naopak, odjakživa sa musím doň nútiť proti svojej vôli, lebo písanie je najnamáhavejšou zo všetkých činností, ktoré poznám.

Fanfáry opäť zadunia, traja muži slávnostným krokom postupne odchádzajú zo sály a naša skupina ich nasleduje na recepciu. Premiér Fico nám stručne zablahoželá a odchádza.

Ozajstným prekvapením môjho večera sa stáva muž, ktorý sa mi predstaví ako poslanec Smeru a hovorí: „Naozaj si to zaslúžite a ja vám to zo srdca prajem.“

Jeho slová mi pomohli zmieriť sa s tým, že som sa stal laureátom.

Prezidentské vyznamenania

Slovensko

Teraz najčítanejšie