Ticho podľa Kaggeho: Beethoven, sex a sprchovanie

Ticho v období hluku je knižka, v ktorej nájdete veľa citátov, príbehov a postrehov, ktoré akoby ste už kdesi počuli.

Zažila som Erlinga Kaggeho naživo! V lete na Sardínii. Bol hosťom literárneho festivalu Gavoi. A ja som bola zvedavá na spisovateľa, čo zdolal všetky tri „póly“ – severný, južný aj vrchol Everestu – a navyše sa vraj vyzná v tichu. Divákov bolo plné námestíčko. Prvé rozpaky prišli, keď povedal, že najkrajšie momenty medzi mužom a ženou sa udejú v tichu. Pár mužov v hľadisku freneticky zatlieskalo a ženy prevrátili oči. Potom Kagge hovoril o rôznych druhoch ticha a o ľuďoch, ktorí tichom spolu komunikujú.

Prečo sa mi zdá Kaggeho knižka veľkohubá?

„Načo teda rozpráva? Prečo tu potom len tak ticho nesedíme?“ rozohnila sa moja prísediaca. A spisovateľ pokračoval o tom, ako krásu výnimočného miesta môže zničiť vyslovenie obdivu, slovná formulácia. Žiaľ, rovnako ako krásu ticha dokáže zmrzačiť písanie a hovorenie o ňom. Ticho v období hluku je knižka, v ktorej nájdete veľa citátov, príbehov a postrehov, ktoré akoby ste už kdesi počuli.

Prečo sa mi zdá Kaggeho knižka veľkohubá? Autor má všetky predpoklady, aby o tichu písal, je dobrodruh, filozof, polárnik, pozná Beethovena, Milesa Davisa, haiku i Olivera Sacksa. Navyše má tri dcéry, ako králi v rozprávkach. A miesto tradičnej otázky, ktorá ho najviac ľúbi, kladie im otázky o tichu. A pozná mnoho múdrych a zároveň zábavných historiek, a navyše – dobre mu to odsýpa.

Keď som v puberte začala písať úvahy či recenzie, pamätám si, že ma vždy prenasledovala istá pochybnosť – akokoľvek som bola s napísaným textom spokojná, akokoľvek dobre to znelo a odsýpalo, vždy som mala akúsi obavu, či to vlastne naozaj sedí, či je to pravdivé. Či je to skutočne tak, ako píšem, či náhodou hneď na začiatku nie je chybné čosi, čosi základné, z čoho celý text vychádza.

Vypnem a je to fajn

Nórsky polárnik a filozof vo svojej knihe o tichu (vyd. Premedia) kritizuje spoločnosť, v ktorej žijeme, spoločnosť ovládanú internetom, obchodnými spoločnosťami a štátom rovnako, ako sme to už veľakrát počuli či čítali, opakuje myšlienky, ktoré už dávno formulovali sociológovia a intelektuáli. Napríklad Zygmunt Bauman. „Nie sme, žiaľ, zdrojmi jeden pre druhého, ale čosi odpudzujúcejšie. Sme zdrojmi pre organizácie ako Apple, Facebook, Instagram, Google, Snapchat a štát…“ Pri opisoch svojich pocitov používa jednoduchý jazyk, akým hovoríme o strojoch a počítačoch. „Dokážem sa zhypnotizovať na dvadsať minút a pritom vypnúť. Je to fajn.“

Pripomína to jazyk popových hviezd, ktoré si musia z času na čas „resetnúť“ hlavu. „Ticho, o ktorom píšem, nájdete tam, kde práve ste, a keď sa vám to hodí, je vo vašej hlave a nestojí vás nič,“ sľubuje Kagge. Znie to ako reklama. A to je problémom celej knihy. („Reklama na ticho zo všetkých strán znie, vo farbe a s hudbou je to úžasné… “) Jazyk, akým Erling Kagge píše, je ako z letiskových hál, kde dnes z každého kúta na vás vyskakujú slová ako „storytelling“ a „zen“.

Boh, šum a ticho

Autor Ticha v období hluku prízvukuje, že „hovorenie“ nás môže vzdialiť od najsilnejších zážitkov, ktoré prežívame, od jednoduchých radostí. Tým, že o nich píše, ich však aj sám „formuluje do slov“. A opakovane. „Najviac sa teším z krátkych okamihov, napríklad keď sa sústreďujem na horizont a uchváti ma okolie, alebo keď si prezerám kameň… alebo keď držím v náručí dieťa.“ O vnútornom pokoji píše, že ho nachádza, keď „si číta, púšťa hudbu, medituje, má sex, lyžuje sa, cvičí jogu“.

A dokonalé ticho zažíva, keď sa „postaví pod sprchu, sedí pred ohňom a vylietajú z neho iskričky, pláva cez jazero, v ktorom sa odrážajú hviezdy, alebo kráča po planine“. „Milujem to,“ dodáva. Napriek tomu, že Kagge sa hlási k tichu, keď píše, nič neostáva tajomstvom, všetko je dopovedané a zbytočne omieľané dokola. Možno je to preto, že si vlastne zamieňa ticho so šumom. (Asi mu nikdy nešumela telka.) Takto totiž interpretuje príbeh z Biblie. „Najprv príde vietor, potom zemetrasenie a napokon oheň. Boh nie je ani v jednom. Prichádza až potom v šume alebo ,v tichom lahodnom šume‘, ako je to napísané v Biblii. Páči sa mi to. Boh je v tichu.“

Tak v tichu či v šume? (Nenadarmo sa slávny román, opisujúci zahltenie ľudskej bytosti umelým svetom, ktorý sama vytvára, volá Biely šum.)

Ticho ako luxus

„Rok po tom, ako som sa pýtal svojich dcér na ticho, som im položil tú istú otázku. Dve z nich odpovedali tak, že boli ticho, tretia na moje potešenie povedala: ticho je jediná potreba, ktorá ostane neuspokojená pri honbe za novým a novším.“ Prečo Kaggeho s jeho láskou k tichu potešila práve dcéra, čo sa na rozdiel od tých mlčiacich vytasila s definíciou znejúcou presne ako z tatkovho pera a nie z úst tínedžerky, ostáva pre mňa záhadou. O pár kapitol ďalej pritom sám vzdáva hold majstrom zenu, ale aj Platónovi a Aristotelovi, ktorých podľa neho spája láska a úcta k pravde ako k „nevysloviteľnému“. „Tam, kde sa končí slovná zásoba, sa pre týchto dvoch filozofov otvárala možnosť pochopiť veľké pravdy.“

Spisovateľ tiež na jednej strane hovorí, že ticho je podceňovaným luxusom. „Čosi také jednoznačné a jednoduché sa do luxusnej brandže nehodí… pravdepodobnosť, že niekto v brandži sa bude venovať tichu… je v súčasnosti veľmi nepatrná.“ A vzápätí píše, že ticho sa spája s triednymi rozdielmi. Bohatí žijú a pracujú v tichšom prostredí. Takže? Myslím si, že ticho je, samozrejme, už dávno súčasťou „brandže“. Za ticho v dome, v hoteli, na dovolenke sa platí. Čoraz menej ľudí túži po miestach, kde sa život a pocit živosti zamieňajú s hlasnou hudbou a hlukom. Ticho vychádza často draho a vôbec nejde o zanedbávanú či podceňovanú kategóriu luxusu.

Aj v prípade Beethovena oceňuje nórsky dobrodruh a spisovateľ síce aj to „da, da, da, dá“, ale, samozrejme, najdôležitejšie je preňho to ticho, pauzy v hudbe. „Beethoven bol – ako je známe – hluchý. Vďaka tomu bol aj hlboko originálny a rozvinul sa v ňom cit pre slobodu.“ Originálny vďaka hluchote?

Beethoven – ako je známe – ohluchol v strednom veku, viaceré diela už dovtedy vytvoril. Hluchol postupne a podľa jeho listov to boli celé roky, keď ho ničilo čosi ako bzučivé zvuky.

Mám ticho tiež veľmi rada, dokonca si myslím, že na listinu ľudských práv by malo byť pridané právo na ticho. Nemyslím si však, že mu slušia maznavé klišé ako „ľahne si do dlane ako vtáčatko“ či falošné múdrosti typu „kľúč, ktorý odomkýna nové spôsoby uvažovania“.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |