Denník N

Z pódia a zo zákulisia udeľovania štátnych vyznamenaní a o tom, ako to dopadne v roku 2019

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Najväčší vlastenci boli a sú ochranári. Kde boli hejslováci, keď komunistickí gauneri a ich kádre drancovali prírodné zdroje Slovenska a na zánik odpísali pamiatky umu a tradície slovenského ľudu?

Autor bol vedúcim Koordinačného centra VPN, signatár Bratislava/nahlas

Z prezidentskej kancelárie mi zavolali týždeň pred Vianocami. Mne? Štátne vyznamenanie? Prečo mne a nie iným, s väčšími zásluhami? Požiadal som o dva dni na rozmyslenie. Boli zaskočení, dali mi jeden. Večer sme telefonicky s Maňom Hubom poskladali pexeso sporých informácií a bolo to jasné. Vyznamenania dostaneme hlavne za vydanie Bratislavy/nahlas. Maňo aj za celoživotnú dráhu ochranára a v mojom medailóniku zaznie aj Verejnosť proti násiliu a federálny Ústavný súd. Fakt sme ho s Ernestom Valkom budovali s pocitom, že budujeme štát.

Ok, tak rýchlo zohnať nový oblek, kravatu, topánky a synovi tiež. Ale myslím na iné: v posledných mesiacoch som akosi často, na každom kroku, stretával ľudí s otázkou, kedy sa už stará, pôvodná VPN dá dohromady. Vždy ma pritom zaľahne strašná ťažoba, pokora, smútok a bezmocnosť. Tých už nikto dohromady nedá. Keby som radšej nebol večný optimista! V dňoch okolo 17. novembra som o tom s nimi hovoril. Agnes Snopko by súhlasil, aj Peter Tatár, Peter Zajac krútil hlavou, Fedor Gál kýval hlavou – asi by to dal, Martin Bútora by si náramne vydýchol a ja už by som nič viac v živote nepotreboval.

Pondelok 1. januára 2018. O pol dvanástej sa pri obede schádzame s Fedorom. Je rýchlo a málo, ako vždy. Vieš, kto všetko dostane tie vyznamenania? Ja viem o Maňovi, Fedor vie o Pithartovi, Kubišovej a Šimečkovi. Bum! To je bomba! A potom naša večná téma Budaj a Kňažko. Čo ešte potrebujú na obraze VPN zmeniť, aby sa cítili čistí? Radšej hovoríme o deťoch a vnúčatách. Však o ne ide.

Keď nie je pred kamerami, Fedorov hlas znie unavene: to si nevieš predstaviť, aké maily dostávam. Že ho polejú a zapália, nadávky, vyhrážky… ničí ho to. Čo my o takej každodennosti vieme? Myšlienky mi skĺznu o dvadsaťosem rokov späť, keď prvý raz vletel oknom do kancelárie VPN kameň zabalený do papiera, na ktorom bola šibenica aj s postavičkou. Kto z nás by to vydržal vtedy a ešte ďalších skoro tridsať rokov? Byť napriek tomu stále dobrým Slovákom a pomáhať slabším v tejto krajine. Tuším, že sa dnes alebo zajtra ozvú zase tí istí, čo hodili kameňom.

O pol tretej vstupujeme do „čakárne“. Všetko zo mňa padá: Petře, tak rád ťa vidím; paní Marto, pamätáte si, ako ste boli na našom koncerte Pre stromy? Objímame sa s Lászlóom Szigetim, so Zuzkou Kronerovou. Martin Šimečka je tam s Martou, Maňo Huba s manželkou Oľgou… na návrh Petra Pitharta sa navzájom stručne predstavujeme. Údiv, údiv, údiv a pocit nesmiernej vďačnosti, že tam môžem byť. Martinovi Šimečkovi svietia oči a celé to hodnotí ako „škandálne slušnú spoločnosť“.

S profesorom Povincom preberám energetiku a prichádzajúcu éru veľkokapacitných batérií, obaja komentujeme Elona Muska; Petra Breinera sa pýtam na Milana Markoviča. Najväčšia debata je uprostred, okolo stola. Miešame českú aj slovenskú politiku, Petr Pithart naznačuje, že nad verejnoprávnymi médiami sa sťahujú čierne mračná. Veď aj na Slovensku. Ešte stihneme skonštatovať, že Babiš je geniálny manipulátor, keď ovládol parlament tým, že vláda sa bude riešiť až potom; to naozaj nikto nechápe, že je to jedna šachovnica, jedno ihrisko?

Asi pol štvrtej. Odvádzajú nás do výťahu pre 30 ľudí. Ako posledná sa tam náhle zjaví Marika Gombitová, usmieva sa a mlčí. Generálka na pódiu. Pokyny sú jednoduché, ale hlasy moderátorov nepočujeme. Čestná stráž, muzikanti, trochu chaos. Inštrukcie: pán Flamik a pán Huba a pani Gombitová majú iné aranžmány. My s Maňom budeme predstavení spoločne a spoločný bude potom aj dodatok o Bratislave/nahlas. Marike odovzdá prezident vyznamenanie na mieste. Až neskôr si uvedomujem, že Peter Breiner sedí v prvom rade, najbližšie k divákom a kamerám.

Vraciame sa do čakárne a debaty pokračujú. Alta Vášová a László Szigeti spovedajú môjho syna, má 19 rokov a je introvert. Chcel som zobrať so sebou pôvodne mamu, ale mávla rukou, že „zase tam budeš s tým Gálom“, a nakoniec rozhodlo, že si nemá čo obliecť. Má 81 rokov, lepšie si to užije pri televízore. Sledujem celú spoločnosť a počítam, koľko je nás tam z VPN. Áno, Ficovi tých pár ľudí Novembra bude ležať v žalúdku, ale ako to teda bude o rok? Posledný rok Kiskovho mandátu a rok 30. výročia Nežnej revolúcie. Čo bude s tými ostatnými? Nechcem na to radšej myslieť. Peter Breiner sa prezúva do nových tenisiek, krikľavo zelených, červených, žltých a modrých súčasne. Aha, sedí v prvom rade; satirik.

Tesne pred piatou. Už sa to začína. Moderátorov počujeme perfektne. Predsedovi parlamentu a predsedovi vlády vidíme z pódia ako jediní do tvárí aj na ich ruky. Prezident sa s nimi pozdravil a sadol si vedľa nich. Potom vstávame a zaznie hymna. Páni Fico a Danko si mumlú slová pod nos, Danko má pravačku na srdci. Kiska a šéfka Ústavného súdu, pani Macejková, nespievajú. Ja nespievam, do tvárí ostatným vyznamenaným nevidím. Predstavujem si, čo by sa stalo, keby Andrej Kiska zaspieval hlasom operného tenora, nad všetky hlasy z hľadiska, so zdvihnutou hlavou a s iskrou v oku! A keby sa podobne nadýchol a celý text mohutným hlasom odspieval aj Fedor Gál! Keby spievali tak, že by ich zachytili až ruchové mikrofóny na kamerách. Kto by tu bol najväčším Slovákom? Danko a neďaleko sediaci Hrnko by onemeli, ich životy by stratili zmysel. Ovládnuť symboly! Nahlas spievať, držať sa za srdce, mať reči o vlastenectve – také jednoduché je ovládnuť parketu národniarov? Pred pár hodinami premiér Fico povedal, že „musíme viac zapracovať na vzťahu k štátnym symbolom“. Ako to myslel?

Apropo, vlastenci! Najväčší, akých poznám, boli a sú ochranári. Kde boli hejslováci v dobe, keď komunistickí gauneri a ich kádre drancovali prírodné zdroje Slovenska, nechávali umierať rieky aj riečne nivy, z chemičiek chrlili jedy do vzduchu a vôd a na zánik odpísali pamiatky umu a tradície slovenského ľudu? To sa mi krivák v kapse otvára! Vtedy sme v tej ľadovej vode pri Kvačianskych mlynoch teperili trámy na hate, zdvíhali strechy nad zhnitými stenami dreveníc. V horúčavách leta, v džungli tŕstia siahajúceho meter nad hlavu, po kolená v blate obnovovali zavodňovacie kanály v Jurskom Šúre. Stovky a tisíce študentov sme priviedli k záchrane vodných diel z 18. storočia v Štiavnických vrchoch a učili sme ich, aké bolo vtedy, za Uhorska, Slovensko bohaté a zručné. A keď sme vláčili v rukách koľajnice na Čiernom Balogu… A to nebolo jeden rok, dva ani päť. Zadarmo a – samozrejme – z lásky k tejto krajine.

Uvedomujem si pri každom z vyznamenaných, že keď nazriete hlboko do každodenného života skromných, vzdelaných a pracovitých ľudí, nájdete dôkaz hrdinstva, za ktoré sa dá udeliť vyznamenanie každému z nich. Počúvam príbeh za príbehom. Ktože to tu mal sedieť miesto nich? Koho by sem posadil pán Danko a Glváč? Napadá mi, ako Peter Zajac bojoval za kultivovaný jazykový zákon, ako Fedor Gál predbehol politickú kultúru o 30 rokov, keď pripravil s Maďarskou nezávislou iniciatívou ozajstnú koaličnú zmluvu dvoch politických strán. Obaja sa v očiach nacionalistov stali nepriateľmi Slovákov. Pozerám sa zboku na Lászlóa Szigetiho. Ak niečo neviete o demokracii a strednej Európe, spýtajte sa jeho.

Teraz ja. Andrej Kiska sa usmieva, hrejivé, srdečné podanie ruky. Stihne mi povedať: gratulujem, aj ja som bol na železničke v Čiernom Balogu. To ma teší, to ma veľmi teší.

Na výhodu, že vidím pánom Ficovi a Dankovi do tvárí aj na ruky, občas zabúdam. Občas nie a vidím, že zdieľajú akýsi barometer intenzity potlesku. Uff, teraz netlieskajú vôbec. Teraz málo. Pri mene Mariky Gombitovej ožívajú, vstávajú, zdvíhajú ruky a tlieskajúúú.

Nakoniec za nás ďakuje Alexander Bröstl. Postoj, „chvála“– si krásna! Fiat lux – koľko svetiel treba, aby sa krajina stala osvietenou? František Adam Kollár už v roku 1777 vedel, že všetko zlo je spôsobené nedostatočným poznaním, nedostatočným vzdelaním. Hľadám v publiku pani ministerku školstva Lubyovú.

Opäť v čakárni. Prichádza diplomaticky usmiaty Martin Bútora. Dojaté a šťastné tváre. Petr Pithart ďakuje Šaňovi Bröstlovi: to bylo fantastické, takový projev a – bez urážky – ty pomlky, ty byly na tom nejlepší! To se už dnes jen tak neslyší, a jak jsou důležité! Pýtam sa Petra, koľko štátnych vyznamenaní už má. Zamyslí sa: no německé, polské, rakouské a teď slovenské. České ani jedno! Hm. Zeman a Klaus si ho udelili navzájom? Neviem.

Rýchlo pred kamery. Fedor Monike Tódovej hovorí: a čo, žiť, poctivo pracovať, mať rád ľudí okolo seba, angažovať sa – to je málo na to, aby som bol Slovák? Českej televízii Pithart hovorí svoje dojmy: je to od Slovenska nesmírně velkorysé; jste na tom v mnoha věcech lépe než my; obzvlášť si toho vážím z rukou pana prezidenta Kisky, protože vám ho závidíme. Česko je teď ustrašené, bojí se světa za svými hranicemi…

Na recepcii ešte neformálne prehovoria všetci traja ústavní činitelia. Andrej Danko hovorí prianie a medziiným aj to, že potrebujeme, aby ľudia nepreberali všetko, čo prichádza zo Západu. Aha, ešteže je tu Východ a ľuďom má kto odporučiť, čo majú a nemajú chcieť.

Vidím známe tváre, gratulácie, šťastné úsmevy. Lúčenie. Zážitok na celý život.

Diaľnica je prázdna. Na hranici, nad riekou Moravou, je hmla. Oddeľuje Česko a Slovensko. V Brne sme za hodinu. V tom inom štáte. Objatie na dobrú noc so synom.

Ešte chvíľu vydržať nemyslieť na to, ako to bude v roku 2019. Nemyslieť, aby som pokojne zaspal.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie