Vždy elegantný herec aj šofér v montérkach, ktorý stvárnil stovky postáv. Zomrel Marián Labuda
Herec známy z mnohých filmov a divadelných inscenácií zomrel v jednej z bratislavských nemocníc po kolapse.
Informáciu zverejnila TV JOJ, správu o úmrtí potvrdil zdroj blízky rodine pre portál Aktuality.sk.
Veselo si kráčajúci šofér JRD v montérkach s aktovkou vo filme Vesničko má středisková, ktorý v roku 1985 nominovali na Oscara. Alebo jedna z postáv na tribúne v novembri 1989, ktorá za všetkých kolegov vykričala komunistom, „že im ukradli ich tváre“.
To sú dve ikonické podoby Mariána Labudu, ktoré si budeme pamätať, aj keď rolí v divadle, televízii a rozhlase bolo nepomerne viac.
„Sú také chvíle, napríklad keď som hrával v divadle Tisa, viacerí prišli za mnou a povedali mi – počúvaj, veď ty si skoro ako Filčík! Mysleli to ako pochvalu, ale ja som mal, naopak, pocit, že mi vlastne ľudia neveria. Dodnes sa mi stáva, že o sebe zapochybujem. Som dosť sebakritický, a keď sa vidím napríklad v starších filmoch alebo inscenáciách pre pamätníkov, hovorím si, že byť členom nejakej výberovej komisie, neviem veru, či by som sám u seba prešiel,“ povedal v roku 2014 v rozhovore pre SME.
Výška hodná Jánošíka
Bol to aj herec, ktorý bol vždy elegantný, so zmyslom pre humor a s postavou, pre ktorú si ho doberali už na prijímačkách na herectvo.
Komisia na čele s Jankom Borodáčom vraj podľa neho očakávala, že každý mužský adept bude mať výšku hodnú Jánošíka, a tak sa ho pýtal, koľko centimetrov má otec. „Cítil som zákernosť v tejto otázke, a tak som oteckovi pridal dobrých dvadsať centimetrov navyše. A Borodáč si spokojne sadol vediac, že mám perspektívu,“ spomínal v rozhovore pre Korzár Marián Labuda. Napokon úloh vo filme a divadle stvárnil viac ako stopäťdesiat, a mnohé z nich patria medzi nezabudnuteľné.
Prvú väčšiu a hneď nie hocijakú filmovú rolu dostal spolu s mladým Stanom Dančiakom. Film sa volal Kým sa skončí táto noc, v roku 1965 ho nakrútil Peter Solan a dodnes patrí k našej klasike. Improvizované dialógy, atmosféra nočného baru so živou kapelou. Dôkaz, že nová vlna sa naplno rozbehla a náš film prestal byť provinčným.
Angažmán v SND dostal hneď po škole. Napriek tomu odtiaľ dobrovoľne odišiel. Ako v rozhovore pre Denník N spomínal Kornel Földvári: „Túto trojicu – Labuda, Dančiak a Paľko Mikulík – prijali hneď po škole. Ihneď po promóciách začali hrať v Národnom divadle. A predstavte si, oni spravili to, čo sa nikdy predtým nestalo: dali výpoveď v Národnom divadle, aby mohli účinkovať v Divadle na Korze. To bolo neuveriteľné.“
To bolo v roku 1968. A hoci Divadlo na Korze neprežilo nastupujúcu normalizáciu, stalo sa legendou. „Boli sme mladí, zapálení a vnútorne slobodní, vystrájali sme, ale vlastne sme sa politikou veľmi nezaoberali. Keď nás zrušili, nechceli nás zrejme nechať na ulici, tak nás dali na Novú scénu. Museli sme robiť konkurz pred komisiou, bolo to smiešne, dávali nám otázky, či vieme tancovať, spievať. Človek musel tú hanbu prehltnúť,“ spomínal Labuda.
Mnohí ho majú spätého s televíznou obrazovkou a postavami vo filmoch ako Vesničko má středisková alebo z filmov Martina Šulíka – Záhrada, Orbis Pictus, z filmu Jiřího Menzla Obsluhoval som anglického kráľa. Jeden z posledných, ktoré nakrútil, bol film Václava Havla Odcházení. V divadle ho preslávila najmä úloha Tisa v rovnomennej dráme Rastislava Balleka pre divadlo Aréna. Dostal za ňu aj ocenenie Divadelné dosky v roku 2005. Hru tento rok po dvanástich rokoch tvorcovia vrátili na divadelné dosky v hlavnej úlohe s Mariánom Labudom mladším.
„Herec je povolanie, v ktorom ste závislí. Niekedy musíte konať proti svojej vôli, zahryznúť si do jazyka a byť submisívni, aby vás režisér znovu obsadil. Za to, že som vždy povedal, čo si myslím, aj ľuďom, ktorí rozhodujú, som si zaplatil svoje. Vedel som však, že ak budem v záujme diela poctivo pracovať, povznesú sa nad tým, že som bol úprimný, a ak budú chcieť výsledok, vrátia sa ku mne,“ hovoril v rozhovore pre SME rok po uvedení hry Tiso.
Video: Film Vesničko má středisková z roku 1985 znamenal prelom v kariére Mariána Labudu. Pozrite si jeden z rozhovorov, ktoré s ním viedol Rudolf Hrušínský.
V novembri 2005 bol účastníkom autonehody, pri ktorej zahynuli dve ženy. Ešte v ten večer hral v divadle a o deň neskôr dával rozhovory novinárom. „Nestalo sa to prvýkrát. Zomrel mi otec, hral som komédiu, nebola to moja premiéra. Odohral som to s nasadením a aj s tým, že všetky repliky, ktoré v hre sú, ako napríklad úmrtný list, odrážajú takú atmosféru,“ povedal pre SME.
Jeho rozlúčkou s divákmi by mala byť rozprávka Zlatovláska, do ktorej ho obsadil český režisér Václav Vorlíček. Do kín by mala prísť tento rok.
Sedemdesiattriročný herec mal problémy so zdravím aj v minulosti. Vlani skolaboval pred svojím domom a podstúpil sériu vyšetrení, mŕtvica sa nepotvrdila, no herec dlhodobo trpel cukrovkou.
Marián Labuda sa narodil v roku 1944 v Hontianskych Nemciach v rodine súkromného krajčíra, absolvoval štúdium VŠMU a stal sa členom súboru Slovenského národného divadla. V roku 1969 odišiel a stal sa súčasťou legendárneho Divadla na Korze. Po jeho zrušení účinkoval počas normalizácie na Novej scéne. V novembri 1989 bol už opäť členom SND, účinkoval aj v divadlách v Prahe a v Pardubiciach, kde hral v inscenácii Krejčovský salón.
Marián Labuda bol človek, ktorý si neobyčajne vážil fakt, že je na svete. A aj nás všetkých vždy nabádal do toho, aby sme si to uvedomili a vážili si to. Generálnou líniou jeho snaženia bola obhajoba ľudskej dôstojnosti, a to bez ohľadu na to, či hral zápornú, komickú alebo tragickú postavu. Aspoň tak som to vnímal pri našich debatách, ale aj v jeho hereckých prejavoch. Vždy sa snažil nabádať do zodpovednosti a ľudskej dôstojnosti – z úcty k tomu, že nás sem niečo poslalo a treba si to vážiť, správať sa k životu, človeku, ale i k sebe samému dôstojne.
Marián bol láskavý človek, ale iba do chvíle, kým nezačal obhajovať niečo, o čom si myslel, že si to jeho obhajobu zaslúži. Vtedy vedel byť veľmi energický a razantný a za veci, na ktorých mu záležalo, sa vedel biť. Jeho smrť je obrovská strata. Z javiska dokázal divákom pohľad na mnohé veci prehĺbiť a jeho talentu a veľkému srdcu vďačíme za mnohé, čo sme vďaka jeho prejavu pochopili.
Pamätám si, keď môj otec, ktorý bol jeho profesorom, hovoril, že sa v celej svojej pedagogickej kariére nestretol s väčším talentom. Myslím si, že Marián celý život iba potvrdzoval, že toto konštatovanie bolo oprávnené.
Martin Huba, herec
Pri káve s Mariánom Labudom
„Nevedel som, že tá sviňa je žid.“
„Ale veď on by bol sviňa, aj keby bol kresťan.“
Tomáš Janovic, spisovateľ a aforista
Marián chcel byť kňazom. Schopnosť energiou slova zaujať diváka uplatnil ako herec, ale aj ako rečník počas revolúcie v roku 1989. Bude nám chýbať.Juraj Nvota, režisér
Je mi to veľmi ľúto a je mi veľmi smutno. Nie je pravda, že každý z nás je nahraditeľný, lebo po ňom tu ostane prázdne miesto. S Mariánom sme sa spoznali v roku 1964, keď som mu staval kulisy v Národnom divadle, kde hral jednu z hlavných postáv v inscenácii Koniec maškár, to bol ešte poslucháčom VŠMU. Potom sme sa stretli v Divadle na Korze, na Novej scéne, ale aj na tribúnach v novembri 89 počas revolúcie, v ktorej práve herci zohrali kľúčovú úlohu. A Marián bol veľmi aktívny, angažoval sa – ani tak nie politicky ako spoločensky, nebolo mu ľahostajné, čo sa okolo neho deje.Hrali sme spolu nespočetnekrát v divadle, vo filme aj v televízii. V divadelnej inscenácii Môj brat sme hrali bratov, a je pravda, že som ho za svojho brata považoval, mali sme veľmi dobrý vzťah. Bol jedným z najtalentovanejších hercov našej generácie – a to bolo zrejmé už na škole. Napokon, on bol v tej slávnej trojici – Labuda, Dančiak, Mikulík, ktorých hneď po škole zobrali do Národného divadla, ale oni z neho odišli do Divadla na Korze. Takých bolo málo. Ale obľúbený bol aj v Česku a ako jeden z mála hral aj na javisku v češtine, čo nezvládne hocikto.
Milan Kňažko, herec
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
