Denník N

Irán čelí obdobiu nestability

Počas demonštrácie na Teheránskej univerzite. Foto - AP
Počas demonštrácie na Teheránskej univerzite. Foto – AP

Najzložitejšie obdobie v krajine nastane, keď je na ceste od uzatvorenosti k otvorenosti.

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Najosvietenejší komentár o tom, čo sa práve teraz deje v Iráne, bol napísaný už pred 162 rokmi. Vo svojej knihe o Francúzskej revolúcii Alexis de Tocqueville vysvetlil, že „revolúcie nie vždy spôsobuje postupný úpadok od zlého k ešte horšiemu. Národy, ktoré trpezlivo a takmer nevedome znášali ten najtvrdší útlak, často prejdú do vzbury proti nemu v momente, keď sa zovretie uvoľní. Režim zničený revolúciou je takmer vždy lepší ako jeho bezprostredný predchodca a skúsenosť nás učí, že najkritickejší moment pre zlú vládu prichádza, keď sa táto vláda rozhodne urobiť prvé reformné kroky“.

Prečo sa tieto protesty dejú v Iráne, a nie napríklad v Severnej Kórei? To je otázka, na ktorú nám odpovedal už Tocqueville.

Reformátori proti tvrdým rukám

Hlboko antagonisticky vzťah medzi Washingtonom a Teheránom umožňuje zabudnúť na to, že dnešný Irán je otvorenejší ako mnohé iné krajiny na Blízkom východe. Porovnajte si postavenie žien a menšín v Saudskej Arábii a v Iráne a zistíte, že sa v skutočnosti nedajú porovnať. A v posledných rokoch Irán podnikol kroky vedúce k ešte väčšej otvorenosti, hoci tie nie vždy pretrvali, najmä keď zástancovia tvrdej ruky v ešte stále represívnom režime vyhrali nad reformátormi.

Posledné dve desaťročia voliči konzistentne vyberali prezidentov, ktorí oponujú establišmentu preferujúcemu tvrdú líniu. V roku 1997 Iránci zvolili Mohammada Chatámího, ktorého dnes prakticky držia v domácom väzení. Potom prišiel Mahmúd Ahmadínedžád, ktorého radikálna rétorika a spôsoby maskovali fakt, že v mulláhokracii, ktorá vládne Iránu od roku 1979, bol outsiderom. Ahmadínedžád bol politikom, ktorý rozumel ulici, nemal žiadne teologické vzdelanie, a tak predstavoval pre klerikov hrozbu. Dnes má Irán ďalšieho reformného prezidenta Hassana Rúhaního, ktorý bol zvolený dvakrát, pričom druhýkrát získal veľkú väčšinou hlasov. Iránsky establišment pozostávajúci zo zástancov tvrdej línie sa aktívne snaží podkopať Rúhaního reformnú agendu. Niektorí pozorovatelia tejto krajiny špekulujú o tom, že v skutočnosti protesty zorganizovali práve zástancovia tvrdej línie, ktorí ich potom zneužijú na to, aby ospravedlnili tvrdé zásahy a totálny koniec reforiem.

Keď sa režim uvoľňuje

Iránske zelené hnutie z roku 2009 je ilustráciou Tocquevillovej tézy. Mohlo vzniknúť len preto, že sa v krajine konali voľby, kandidáti sa stretávali v debatách, vyjadrovali nesúhlasné názory a ľudia volili tajne. Tento proces vzbudil v mnohých Iráncoch nádej, no nakoniec boli hlboko sklamaní, keď zistili, alebo aspoň uverili tomu, že voľby boli sfalšované a kandidát s reformnejším programom bol porazený. V dnešnom Egypte nikto neočakáva skutočné voľby, a tak keď generál Abd al-Fattáh as-Sísí získa 97 percent hlasov, neprotestuje nikto.

„Chyby, z ktorých obviňovali francúzsku vládu, neboli nové, ale nové bolo svetlo, ktoré na ne zrazu svietilo,“ napísal Tocqueville. „Na ministerstve financií sa diali horšie veci v predchádzajúcom období, ale odkedy sa vo vláde i v spoločnosti udiali zmeny, začali ich ľudia pociťovať viac.“ Podobne aj iránska ekonomika bola vždy nefunkčným chaosom, toxickou zmesou autarkie, štátneho socializmu a korupcie. Ale v posledných rokoch sa nádeje ľudí zvýšili vďaka sľubom reformátorov, očakávaniam, že sa zrušia protiiránske sankcie, a vedomiu, aký je život za hranicami Iránu. V skutočnosti vyvolala protesty séria ekonomických reforiem.

Obdobie nestability

Ian Bremmer vo svojej múdrej knihe The J-Curve z roku 2006 vysvetľoval, že niektoré krajiny sú stabilné, pretože sú uzavreté – napríklad Severná Kórea či Bielorusko –, kým iné sú stabilné, pretože sú otvorené ako Spojené štáty či Japonsko. Tie prvé sa chránia pred vplyvmi globalizácie, tie druhé sú flexibilné a dostatočne pružné, aby sa na tieto vplyvy adaptovali.

Najzložitejšie obdobie nastane, keď sa krajina pohybuje od uzatvorenosti k otvorenosti. Ak je režim osvietený a uvažuje strategicky, môže byť schopný dostatočne sa reformovať tak, aby tento búrlivý prechod prečkal. Ale sú tu aj dve pravdepodobnejšie cesty – chaos môže nakoniec spôsobiť návrat k represii alebo kolaps štátu.

Irán má veľa predpokladov na revolúciu. Viac ako polovica obyvateľstva má menej ako tridsať rokov, veľa mladých je vzdelaných, ale nezamestnaných, takmer 50 miliónov Iráncov vlastní smartfón, s ktorým sa môžu dozvedieť o tom, čo sa deje vo svete, a reformátori konzistentne zvyšujú očakávania, ale nikdy neboli schopní svoje sľuby splniť. Ale režim má aj nástroje moci, ideológie a represie, ktoré je pripravený použiť, aby zostal pri moci. Zdá sa pravdepodobné, že Irán čaká obdobie nestability – na už beztak vratkom Blízkom východe.

Nepokoje v Iráne

Teraz najčítanejšie