Vyznamenanie, ktoré chcelo preklenúť priekopy

Keď mi pred Vianocami 2017 zavolal vedúci Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, že na Nový rok dostanem štátne vyznamenanie, trochu som sa počudoval. Aj som sa opýtal: „A vie pán prezident, že kopec ľudí bude prevracať oči?“. „Vy nepoznáte pána prezidenta?“ opýtal sa ma. Nuž, za Schustera, Kováča, Gašparoviča by sa to naozaj nestalo. Ani za Klausa a Zemana.

Cítim to tak, že ocenenie dostávam v zastúpení mnohých. Vždy, keď som vstúpil do verejného života (Bratislava/nahlas, November 89, Memoriál Vrba – Wetzler, kauza Natálka, publicistická a filmová tvorba, angažmán v mimovládnom sektore…), bol som časťou širšej pospolitosti, komunity, spoločenstva… Až do rozpadu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako Slovák v spoločnom štáte. Potom ako príslušník slovenskej menšiny v Českej republike.

Ceremoniál samotný bol fajn. Sprevádzala ma ním desaťročná vnučka Sofinka, ktorá bude určite dlho spomínať a zo zadných radov si nemohla všimnúť, že dvaja najvyšší ústavní činitelia tlieskali selektívne. Mimochodom, slovo selektívne mi v jednom rozhovore vytkol kamarát. Pripomína selekciu, ktorou jeho a moji blízki svojho času nastupovali do transportov a mnohí z nich vzápätí na smrť.

Dnes už je zase normálny deň. V Prahe. Čaká ma napríklad uvedenie dokumentárnej drámy v Uherskom Hradišti – podľa mojej a Matejovej knihy Přes ploty. Mimochodom, Matej je Slovák, sympatizant nacionalizmu, rebel a radikál. Tiež sa považujem za rebela a radikála, akurát z opačnej strany ideologického spektra. A obaja si myslíme, že dialóg, čo i cez ploty, je fajn. Pozeráme sa jeden druhému do očú a nejdeme si po krku.

Naspäť k vyznamenaniu: štát je inštitúcia. Treba si priať, aby fungovala. Zväčša sa jej nedarí – raz pre režim, inokedy vinou ľudí, ktorí sa dostali k moci, alebo jednoducho vinou okolností medzinárodno-politických, občas aj prírodných, či v dôsledku osobného nastavenia toho-ktorého občana.

Andrej Kiska sa na Nový rok 2018 rozhodol vyslať silný signál do spoločnosti. Čítam ho tak, že nehľadel na potlesk publika, skôr na potrebu preklenúť priekopy a barikády, ktoré sa nám podarilo vybudovať medzi sebou navzájom. Nadviazal pritom na príbeh Novembra ’89, ktorý je spoločný a dobrý. A navyše ukázal, že tento príbeh nás presahuje – cez predsudky, animozity, ale aj národnú, etnickú, náboženskú… zakotvenosť.

Opakovane som si po návrate domov hovoril: potreba dialógu a ľudskosť sú dve základné výzvy, ktoré stoja pred Slovákmi, Čechmi… živými tvormi z rodu sapiens. Nie všetky tie sofistikované reformy, programy, stratégie, sľuby, vízie a ilúzie. Aké jednoduché a súčasne aké vzdialené.