Denník N

Každá zdolaná cesta vedie k ďalšej

Výstava Štefana Papča potrvá v bratislavskej Kunsthalle do 25. februára. Foto – Adam Šakový
Výstava Štefana Papča potrvá v bratislavskej Kunsthalle do 25. februára. Foto – Adam Šakový

Bratislavská Kunsthalle vystavuje sochára Štefana Papča, ktorý do svojich sôch vkladá fyzické aj mentálne zážitky človeka, ktorý hory dôverne pozná ako umelec aj ako horolezec.

Keď horolezec urobí prvovýstup, novú trasu, má výsadu dať jej meno. Je to tradícia. Štefan Papčo ju dobre pozná, rovnako ako aj názvy množstva trás, ktoré má za sebou. Vážnejšie však nad tým, čo všetko môže znamenať a spôsobiť jedno obyčajné slovo, začal rozmýšľať až niekedy v roku 2004. Čakal ho výstup po trase Pietní.

„Ten názov vo mne rezonoval. Celú noc pred výstupom som nespal, prežíval som stres, a napokon sa to aj skončilo mojím, asi dvadsaťpäťmetrovým pádom, keď som nezvládol jedno kľúčové miesto. Silu toho slova, názvu, ktorý niekto priniesol do tohto priestoru, som si tak precítil fyzicky aj psychicky,“ hovorí Štefan Papčo.

Odvtedy s názvami a so značením horolezeckých trás pracuje intenzívnejšie a rozvíja ich do rôznych podôb aj vo svojich dielach. Napokon, aj jeho aktuálna výstava v bratislavskej Kunsthalle nesie názov jednej z trás, ktorá ide severnou stenou Kežmarského štítu vo Vysokých Tatrách. Psycho-vertical. Fyzická kondícia nie je to najdôležitejšie pri tomto druhu cesty, dôležité je mať otvorenú myseľ, odhodlanú objavovať nové svety – a to platí o výstupe aj o výstave.

Štefan Papčo je horolezec, ale najmä sochár, umelec, ktorý sa suverénne a veľmi presvedčivo pohybuje na škále od poľahky uchopiteľného realistického rozprávania až po abstrakciu, metafory a reč symbolov. Aj preto dokáže svojimi dielami hovoriť nielen o konkrétnych miestach, ľuďoch a ich príbehoch či vlastných skúsenostiach, ale aj o abstraktných pojmoch – o strachu, o šťastí, o slobode a o veciach, ktoré dávajú životu zmysel.

Drevená socha bivakujúceho muža (vľavo) bola tri roky osadená v skalách a snímala ju kamera, dnes sú v piatich európskych krajinách sochy piatich československých horolezcov. Ich bronzové odliatky sú súčasťou výstavy. Foto – Marko Horban

Výstava vznikala v spolupráci s francúzskou kurátorkou Elenou Sorokinovou, Štefan Papčo ju pomenoval podľa jednej z horolezeckých trás vo Vysokých Tatrách: Psycho-vertical. Foto – Marko Horban

Štefan Papčo musel vyberať, zaplniť by mohol aj dve poschodia Domu umenia, ustrážil to však a diela majú dostatok „vzduchu“. Foto – Adam Šakový

Papčo transformuje reč horolezcov a názvy trás do sochárskeho jazyka. Foto – Adam Šakový

Ako vyzerá cesta hore

Keď sa horolezca Paľa Jackoviča pýtal, prečo dal tej trase práve názov Psycho-vertical a čo by o nej povedal, tak z jeho úst vraj zaznelo jedno slovo: strach. „Veľmi sa bál, lebo je to sústava voľných blokov na mieste, kde z Kežmarského štítu odpadol kus steny. Cesta vedie práve týmto výlomom. Je ťažké ustáť to najmä po psychickej stránke, lebo z veľkej časti je to technická trasa, čo znamená, že leziete s pomôckami. Ste odkázaní veriť miniatúrnym isteniam, milimetrovým olovkám, ktoré vtĺkate do skaly. Až sa mi začínajú potiť ruky, keď si to predstavujem,“ hovorí so smiechom Papčo.

Práve v tomto názve však našiel to, čo preňho lezenie predstavuje. Spojenie fyzického rozmeru, ktorý sa pri lezení odohráva vo vertikálnej línii – a mentálneho. „Keď človek lezie, neobjavuje iba priestor okolo seba, ale aj seba samého – a ešte aj svojho partnera, s ktorým je na skale. Je to vlastne nekonečná cesta, fyzická aj mentálna. Vylezenie jednej vedie k ďalšej,“ hovorí Papčo.

Čo všetko pri tom človek zažíva, sa mu podarilo zhmotniť v jednom diele, ktoré vo veľkej sále nevyniká rozmermi a pôsobí skôr jemne, no všimnete si ho určite. Je to jednoduchá „pyramída“, zložená z niekoľkých poschodí, každé je vyrobené z iného materiálu. Z diaľky sa nedajú s istotou rozpoznať, ale to napokon ani nie je primárne. Je to cesta horolezca k vrcholu po trase Super direttissima, Super direct, Superpriamo.

„Pri hodnotnom výstupe prechádza človek viacerými emóciami – od sebapremáhania cez utrpenie, bolesť až po radosť a katarziu,“ hovorí Papčo. Tu ich symbolizujú rozličné materiály – železo, betón, krehká sadra, včelí vosk a napokon živica nazbieraná počas prechádzok v lese pri Ružomberku. Každý materiál má iný charakter a pôsobí na rôzne zmysly človeka, čuch nevynímajúc. „To, čo ma zaujíma, je práca s mentálnym rozmerom, ktorý vzniká v krajine, keď ho lezci obsiahnu fyzicky. Tým, že ho pomenujú, vnášajú doň pomerne zásadnú mentálnu rovinu. Človek si ten názov iba prečíta, ale zrazu to má na neho neuveriteľný vplyv,“ vysvetľuje Štefan Papčo.

Štefan Papčo: Super direct (vľavo), Západná stena (uprostred), Bivak (2008 – 2011) a Miroslav zo série Občania, Cez dve platne (vpravo vzadu) Foto – Marko Horban

Štefan Papčo: Vetrovka 1, 2017, bronz. Foto – Marko Horban

Ak chcete zažiť výstavu aj s výkladom, stačí sledovať facebook Kunsthalle, pravidelne sa konajú aj komentované prehliadky v sprievode autora. Foto – Adam Šakový

Ten pocit, keď je všetko jasné

Super direttissima je súčasťou cyklu Mohutnosti, z ktorého na výstave nájdete viacero „kusov“. Papčo vychádza z názvov horolezeckých ciest vo Vysokých Tatrách, ktoré si vybral buď na základe špecifického záujmu, či dôležitosti. Kedysi vyhľadával cesty s poetickým charakterom – Neklidné duše, Ruská ruleta, Cesta hladných či Titánová pasca. Každá z trás je pre potreby horolezcov zakreslená pomocou schémy – lezeckej mapy so značkami, ktoré sú späté s konkrétnym územím, pilierom, kútom, škárou či platňou. „Vzniká z toho zaujímavá grafika. Ja potom tieto mapy, grafiky, pretváram do abstraktných objektov,“ vysvetľuje Papčo.

Tak vzniklo aj jedno z prvých diel vytvorených na tomto princípe – Tatranská architektúra. Je to sedem a pol metra vysoká veža, ktorú tvoria jednotlivé „poschodia“, prenesené záznamy značiek konkrétnych trás.

Tak či tak, Papčova tvorba je už o trochu ďalej a rovnako aj spomínané Mohutnosti – cyklus, ktorý pracuje s názvami lezeckých trás skôr v sochárskej rovine – Biely pás, Pravým okrajom obrovského kúta, Stredom steny, Centrálny kút a ďalšie. „Názov vytvára mentálnu architektúru, to je pre mňa východiskový bod, s ktorým pracujem a do ktorého vstupujem prostredníctvom rôznych materiálov,“ hovorí Štefan Papčo. Fascinuje ho však i fakt, že medzi názvami horolezeckých trás sa dajú nájsť aj také, ktoré sú odvolávkou na nejaké dielo, napríklad knihu, ktorej názov horolezcovi pri prvovýstupe rezonoval, a tak podľa nej trasu pomenoval.

Napokon, pocit pri lezení, najmä po dosiahnutí cieľa, považuje za podobný tomu, ktorý má človek možnosť dosiahnuť aj iným spôsobom. „Pri lezení človek zažije pocit ako pri tých najlepších dielach – filmoch, koncertoch, knihách. Dlho z toho dokážete žiť. Je to pocit, keď je vám zrazu v sekunde všetko jasné. Neviete presne pomenovať, čo to je, ale ten pocit je tam a je veľmi silný,“ hovorí Papčo.

Bronzové odliatky československých horolezcov, ktorí v 70. rokoch vďaka horám objavili (osobnú) slobodu. Drevené sochy sú už umiestnené v štítoch piatich krajín. Foto – Adam Šakový

V horách našli slobodu

Uprostred veľkej sály je aj dielo, ktorým sa Štefan Papčo mnohým zapísal do pamäti. Drevenú sochu bivakujúceho muža vytvoril pred desiatimi rokmi, socha však bola iba základom ďalšej akcie. Aj preto o ňom francúzska kurátorka Elena Sorokinová, s ktorou pracoval na celej koncepcii výstavy, hovorí ako o umelcovi, ktorého tvorba má silnú, radikálnu performatívnu rovinu.

Sochu bivakujúceho muža totiž Papčo vyniesol a osadil najprv do steny Lomnického štítu a neskôr do nórskeho Jossingfjordu, kde jej premeny tri roky snímala IP kamera. Záznam sa dal sledovať online. Táto skúsenosť ho prakticky okamžite priviedla k nápadu, na ktorom pracuje dodnes – k vytvoreniu virtuálneho súsošia piatich horolezcov, ktorých sochy by boli umiestnené v piatich európskych krajinách.

Projekt má názov Občania a v Kunsthalle už môžete vidieť bronzové odliatky, ale aj kamerové záznamy a živý prenos zo Švajčiarska, z Nórska, Talianska a zo Slovenska, kde sú už umiestnené pôvodné drevené sochy. Až ich umiestnením do hôr sa projekt pre Štefana Papča naplnil. „Vtedy to nadobúda zmysel, zámer, s ktorým som na tom pracoval. Chcel som, aby tam tie sochy ožili tak ako horolezci, ktorí v prostredí hôr istým spôsobom ožívali,“ hovorí Papčo.

Vychádzal pritom z konkrétnych osudov piatich mužov, členov československého reprezentačného horolezeckého družstva. „Dostať sa doň bolo pre mnohých kľúčové. S členstvom boli totiž spojené mesačné výjazdy v lete aj v zime, a tak sa títo muži dostali jednak za slobodou a ešte aj nadobúdali pocit sebarealizácie. A to bol aj dôvod, pre ktorý som to robil. Nie je to o konkrétnych výkonoch týchto horolezcov, ale o tom, že prostredníctvom krajiny a citlivosti voči nej dospeli k sebarealizácii a naplneniu,“ hovorí Papčo.

Dnes majú títo muži okolo šesťdesiat – sedemdesiat rokov. Tých, ktorí žijú, alebo tých, čo s nimi boli v kontakte, Papčo oslovil. „Je im to blízke. Ešte aj teraz, keď s nimi o tom hovorím, sa im rozžiaria oči. Tvrdia napríklad, že už keď človek prišiel do Tatier, mohol si povedať, čo chcel. Už tam bol rozmer slobody prítomný, nehovoriac o ďalších miestach, kam mali prístup. Tým, že mohli cestovať za hranice, boli priam vo vytržení a celý život na to intenzívne spomínajú. Myslím, že tieto spomienky ich do nejakej miery dodnes živia, stále sú prítomné v ich živote, boli pre nich zásadné,“ hovorí Papčo.

O tom, že československí horolezci boli viac než motivovaní, svedčí aj fakt, že v jednom roku počas normalizácie urobila skupina našich horolezcov v Alpách viac výstupov než zvyšok lezcov z celého sveta. „Napríklad Pavel Pochylý, ktorého stelesňuje jedna zo sôch, vyliezol zimný sólový prvovýstup ideálnou direttissimou severnej steny Eigeru vo Švajčiarsku, alebo Stano Glejdura a jeho „No Siesta“ v severnej stene Grandes Jorasses vo Francúzsku. Boli to jedny z najťažších výstupov v Alpách a to, čo predviedli, boli absolútne svetové výkony,“ hovorí Papčo.

Po páde režimu mnohí s lezením skončili a začali sa venovať iným činnostiam, vede či podnikaniu. „Zväčša v tom boli veľmi úspešní – pretavila sa tam energia, sila osobnosti, ktorá bola brzdená počas socializmu, no mala možnosť prejaviť sa aspoň v horách,“ hovorí Papčo.

Do Kunsthalle priniesol Štefan Papčo staršie i novšie diela, tieto sú najnovšie – Skleník (2017) a Pulóver (zo série Absolut, 2017). Foto – Adam Šakový

Štefan Papčo: Východ – západ – sever – juh, 2017. V najnovšej tvorbe pracuje Papčo s objektmi nájdenými v krajine, ktorá na nich zanecháva stopy, ovplyvnené svojou presnou polohou voči svetovým stranám a pôsobeniu vplyvov počasia. Foto – Marko Horban

Názov Západná stena by mohol označovať lezeckú trasu, v tomto prípade je to doslovný názov pre stenu stodoly, ktorú Papčo priniesol do galérie. Desaťročia slúžila, otočená na západ. Papčo vychádza z toho, že aj príroda dokáže modelovať a pretvárať predmety v našom okolí. Foto – Marko Horban

Pulóver, Bonekanka a Vetrovka zo série Absolut, bronz, 2017. Drevené sochy sú v rovnakých pozíciách umiestnené v horách. Foto – Adam Šakový

Sny sú skutočnosťou

Tretia línia diel má rovnaký spoločný základ – záujem o krajinu, z fyzického aj mentálneho hľadiska. Štefan Papčo pritom vychádza z troch pojmov sochárskeho charakteru: hmotný, rosný a absolútny bod.

„Hmotný bod je ten najmenší možný fyzický bod, ktorý ani nemôžeme vidieť zrakom, no práve ten považujem za začiatok sochy – objektu. Rosný bod je hranica, pri ktorej sa para začína kondenzovať. Je to prírodný proces nezávislý od človeka, no ja ho vnímam aj ako prírodný sochársky proces, ktorý veci okolo nás premieňa a dáva im nový charakter. Je to taký každodenný zázrak, ktorý je prítomný všade okolo nás, no možno si ho vôbec nevšímame. A absolútny bod predstavuje absolútne gravitačné zrýchlenie, ktoré má na každom mieste na zemi jemnú odchýlku, v závislosti od toho, aká hmota sa tam nachádza. Ja ho využívam v symbolickej rovine a pracujem s absolútnou hodnotou každého, hoci i nenápadného miesta v krajine,“ vysvetľuje Štefan Papčo.

Tieto body na výstave stelesňujú viaceré objekty – kovová kaďa, ktorá bola roky umiestnená vonku, a vplyv počasia, ale i spôsob umiestnenia voči svetovým stranám na nej zanechali stopy rovnako ako napríklad na drevenom štíte stodoly, otočenej po desiatky rokov jediným smerom – na západ. S nenápadnými miestami v skalách nás spája prostredníctvom bronzových odliatkov rôznych kusov oblečenia, ktoré najprv osadzuje v krajine, potom vytvára drevené sochy, ktoré následne umiestňuje späť do krajiny.

A ani táto tretia línia, ktorá je azda najviac symbolickou rovinou jeho práce, nie je poslednou, keďže Papčove diela ešte dopĺňajú vybrané diela ďalších autorov – Júliusa Kollera, Romana Ondaka, Zbyňka Baladrána, Juraja Bartusza, Lucie Papčovej, Lucie Scerankovej, a dvojice Annie Vigier a Franck Apertert (les gens d’Uterpan)

Kurátorka Elena Sorokinová navrhla, že by diela Štefana Papča mohli viesť dialóg s dielami iných autorov, s ktorými si má čo povedať, a bolo to dobré rozhodnutie. „S témami, ktoré boli dôležité pre dvadsiate storočie a stále tu doznievajú ako echo, narába Papčo celkom novým a osobitým spôsobom. Našiel vlastnú cestu, ako viesť úprimný dialóg s prírodou, s geológiou, a ostal pritom sám sebou. Udivujúce je, s akou presnosťou sa snaží prepájať zdanlivo nesúvisiace polohy. Súčasne sa zapája do rôznych dôležitých tém súčasného sveta – o ľudskom tele alebo o ekológii, a snaží sa pritom trvať na tom, čo má k dispozícii – vlastné telo, ktoré mu umožňuje vykonávať náročnú fyzickú aktivitu a sochársku prax. Všetci sme na Facebooku a žijeme v digitálnom svete, ale téma materiálu, hmoty a toho, ako pracuje naša myseľ, je podľa mňa stále veľmi dôležitá,“ hovorí Elena Sorokinová.

Napokon, Galéria Ganku, ktorú Július Koller vytvoril ako fiktívny, no pritom celkom skutočný priestor v stene štítu Veľký Ganek, ako miesto na šírenie slobodných myšlienok aj v čase neslobody, tu chýbať nemohla. Práve do nej urobil Štefan Papčo pred rokmi svoj vlastný prvovýstup. Zvolil vtedy strohý, surový sochársky názov, vychádzajúc z charakteru trasy – Platňami piliera. Hovorí, že Koller Galériu Ganku vnímal ako fiktívny priestor na komunikáciu, a on na to chcel ísť z opačného konca a skutočne ho fyzicky obsiahnuť a niečo doň priniesť. Podarilo sa mu to. A dodnes sa mu darí poukazovať na to, čo všetko je človek ochotný urobiť pre pocit osobnej slobody a naplnenia.

Štefan Papčo

1983

Narodil sa v Ružomberku, na strednej škole študoval rezbárstvo, v roku 2007 absolvoval VŠVU (ateliér Jozefa Jankoviča), doktorandské štúdium v ateliéri Jána Hoffstädtera. Má za sebou viacero samostatných aj kolektívnych výstav doma i v zahraničí. Zastupuje ho bratislavská galéria Zahorian & Van Espen.

Teraz najčítanejšie