Denník N

Tetovač z Osvienčimu bol zo slovenských Krompách, svoje tajomstvo prezradil až na sklonku života

Austrálska obálka knihy Tetovač Osvienčimu od Heather Morrisovej a Lale Sokolov v mladom veku. Foto – Echo/Kickstarter-Project-TheTattooist
Austrálska obálka knihy Tetovač Osvienčimu od Heather Morrisovej a Lale Sokolov v mladom veku. Foto – Echo/Kickstarter-Project-TheTattooist

Lale Sokolov prežil koncentračný tábor vďaka tomu, že tetoval väzňom identifikačné čísla. Takto sa zoznámil aj so svojou životnou láskou. O silnom príbehu dvoch slovenských Židov teraz vychádza kniha Heather Morrisovej v angličtine.

To tajomstvo z koncentračného tábora v Osvienčime si Lale Sokolov so svojou ženou Gitou nechávali aj dlhé roky po vojne pre seba a svojich najbližších priateľov. Aj v bezpečí austrálskeho Melbournu o ňom vedelo len veľmi málo ľudí. Zlom nastal, keď Laleho životná láska Gita zomrela.

Lale sa rozhodol, že jeho príbeh by nemal zostať nevypovedaný a zabudnutý. A začal hľadať niekoho, komu by sa mohol zdôveriť, že bol tetovačom v nacistickom koncentračnom tábore.   

Príbeh o dvoch slovenských Židoch, ktorým sa podarilo prežiť a nájsť nový domov v Austrálii, teraz vychádza v románovej podobe s názvom Tetovač z Osvienčimu (The Tattooist of Auschwitz). Napísala ho Heather Morrisová, ktorá pracuje vo verejnej nemocnici v Melbourne a práve jej ho Lale Sokolov do detailov pred svojou smrťou vyrozprával.

Vydavateľstvo Ikar sa chystá knihu vydať v slovenčine v júni s názvom Tetovač z Auschwitzu.

Príbeh, ktorý možno stojí za to

„V roku 2003 jej predstavili staršieho džentlmena, ktorý by jej mohol povedať príbeh, ktorý asi stojí za vyrozprávanie. Deň, keď stretla Laleho Sokolova, zmenil obom život,“ napísalo londýnske vydavateľstvo Bonnier Zaffre, ktoré jej knihu vydá v najbližších dňoch. Ako ich vzájomné priateľstvo rástlo, Lale jej rozprával aj tie najstráženejšie spomienky na svoj život počas holokaustu.

Morrisová jeho príbeh najskôr spracovala ako filmový scenár, scenáre totiž písala už niekoľko rokov. Neskôr ho prepísala do knižnej podoby ako svoj literárny debut. Jej Tetovač z Osvienčimu je napísaný ako fikcia postavená na základe pravdivého príbehu.

Lale, ktorý sa dostal do Osvienčimu hneď v prvom transporte v roku 1942, mlčal o svojom príbehu dlhých 50 rokov. Morrisovej sa zveril až po svojej osemdesiatke. 

V Osvienčime mal na starosti tetovanie čísel väzňov koncentračného tábora, ktoré sa stanú jedným z charakteristických symbolov masového vyhladzovania Židov počas druhej svetovej vojny. Vďaka tejto práci sa mu podarilo prežiť aj nájsť životnú lásku. Do mladého vystrašeného židovského dievčaťa Gity sa zamiloval na „prvý pohľad“, keď čakala v rade na vytetovanie „svojho“ čísla.

„Tento muž, tetovač z neblaho vychýreného koncentračného tábora, si mylne myslel, že má niečo skrývať,“ citovala Morrisovú BBC, ktoré knihe venovalo veľký priestor. Jeho príbeh nahrávala tri roky. Stihol jej ho povedať, predtým ako v roku 2006 ako 90-ročný zomrel. Chvíľu to trvalo, kým si k nej vybudoval dôveru a zveroval sa jej s vlastnými pochybnosťami. Napríklad tou, ako sa bál, že ho budú považovať za nacistického kolaboranta. Myslel si, že tým, že to udrží v sebe, bude chrániť svoju rodinu.

V Austrálii sa im s Gitou po emigrácii narodil syn Gary.  

Knižný trailer na Tetovača z Osvienčimu:

Sám išiel za nacistami

Lale sa narodil v roku 1916 ako Ludwig Eisenberg v židovskej rodine v slovenských Krompachoch. Sám sa ponúkol nacistom, keď zistil, že vošli do jeho mesta, „ako silný, dobre stavaný mladý muž vo viere, že tak zachráni zvyšok rodiny od rozdelenia“, píše BBC. Nemal ani tušenia, čo ho vo vyhladzovacom tábore čaká. „Deň, keď ho vzali z domu, posledný raz videl svojich rodičov,“ napísala Morrisová v nekrológu o Lalem v britskom denníku Guardian pred vyše desiatimi rokmi.

Po príchode do Osvienčimu Lale vyfasoval číslo 32407.

Prvé týždne pracoval pri stavaní väzenských domov, jeho osud však zmenila choroba. Dostal brušný týfus. Ako sa píše v knihe, postaral sa oňho muž, ktorý mu vytetoval jeho identifikačné číslo – francúzsky akademik Pepan. Vzal si Laleho k sebe ako asistenta a dával mu základné rady – ako držať hlavu dole, byť ticho a obchodovať, aby mohol nacistické väzenie prežiť.

Čo sa stalo s Pepanom neskôr, sa nevie. Po štyroch týždňoch podľa Morrisovej zmizol. Lale Eisenberg prebral jeho prácu. Mal na to predpoklady. Okrem slovenčiny ovládal ďalších päť jazykov – nemčinu, ruštinu, francúzštinu, maďarčinu a trochu aj poľštinu. „Lale sa tak stal hlavným tetovačom Osvienčimu,“ píše BBC.

Oficiálne bol zamestnancom politického krídla SS. Na papieri mal napísané Politische Abteilung (politické oddelenie). Dohliadal naňho nemecký dôstojník, ktorý bol zároveň jeho ochrancom. S touto pracovnou pozíciou sa dostal k lepšej strave, spal sám v izbe a mal dokonca voľný čas. S pomocníkmi vytetoval tisíce čísel.

Väzňov v Osvienčime začali „číslovať“ v roku 1941. Na jar 1943 už mali podľa britskej televízie všetci svoju „tetovačku“. Najskôr sa používala kovová pečiatka, ktorá vryla číslo do kože, to sa ukázalo ako neefektívne, a tak sa prešlo na ihly. S nimi tetoval Lale tých, čo prešli selekciou a namiesto na smrť do plynových komôr ich poslali pracovať. Kým sa dostali k Lalemu, boli už vyholení a zbavení osobných vecí.

Napriek tomu sa „nikdy nevidel ako kolaborant“, hovorí Morrisová. Po vojne sa tým, čo prežili, často vyhadzovalo na oči, že sú na žive na úkor druhých alebo pre spoluprácu s nacistami. Slávna česká novinárka a prekladateľka, ktorá emigrovala do Izraela, Ruth Bondy, si z toho dôvodu dala svoje číslo odstrániť. 

Lale, podobne ako mnohí preživší, hovorieval, že všetko robil len preto, aby prežil. Nemal na výber a zobral to, čo mu ponúkli, a bol za to vďačný, pretože v opačnom prípade by to znamenalo, že sa ďalšie ráno neprebudí. A niežeby mu to podľa knihy Tetovač Osvienčimu nehrozilo.

V Osvienčime stretával aj doktora Josefa Mengeleho, ktorý sa mu z času na čas vyhrážal: „Jedného dňa, tetovač, si ťa zoberiem.“

Viackrát musel byť pri tom, keď si vyberal svoje obete. „Bol svedkom mnohých zverstiev, vrátane dňa, keď všetkých 4500 rómskych väzňov poslali do plynových komôr,“ napísala Morrisová pre Guardian.

Tetovacie číslo pre lásku

To boli temné spomienky, tá svetlejšia prišla v júli 1942, keď na jeho stole skončil papier s číslom 34902.

„Tetovať mužov je jedna vec, keď však držal v ruke tenkú ruku mladého dievčaťa, cítil sa vydesený,“ hovoril Morrisovej, keď spomínal, ako mu vtedy svoje číslo „vytetovala do srdca“. To dievča bola Gita, ktorá bola zaradená do ženského pracovného tábora Birkenau.

S pomocou svojho strážcu z SS jej podľa knihy pašoval listy a tajne ju navštevoval, nosieval jej jedlo a pomáhal, ako sa dalo. „Gita mala pochybnosti, veľké pochybnosti. Nevidela budúcnosť,“ spomína Morrisová. Lale na tom bol naopak. Hovoril si, že má veľké šťastie, a snažil sa pomôcť čo najviac druhým väzňom. Jedlo fungovalo v tábore ako mena a Lale to vedel využiť, vymeniť za šperky či iné cennosti. Pomáhal tak podľa novozélandskej autorky nielen Gite, ale napríklad aj rómskym väzňom.

Spoločný útek ďaleko od Európy

Gite sa podarilo dostať z tábora v roku 1945 skôr ako jemu. Zrazu bola preč a Lale vedel iba to, že sa volala Gisela (Gita) Furman. Jeho presunuli dva dni pred oslobodením Osvienčimu ruskými vojakmi do Mauthausenu, odkiaľ sa na Slovensko dostal tak, že preplával cez rieku Dunaj. Najskôr sa vrátil do Krompách. „Jeho sestra Goldie prežila a tamojší dom stále patril jeho rodine,“ napísala BBC. Lale sa Gitu vydal hľadať na voze, ktorý ťahal kôň. Na železničnej stanici v Bratislave čakal týždne, kým – ako povedal Morrisovej – mu neporadili, aby šiel na Červený kríž. Gitu sa mu nakoniec podarilo nájsť v jej mestečku Vranov nad Topľou.

Ešte v ten rok sa obaja vzali a zmenili si meno na menej nápadné a rusky znejúce Sokolov.

Chvíľu sa živil výrobou textilu. Keďže sa však zistilo, že financoval hnutie podporujúce nový izraelský štát, nakrátko ho uväznili a firmu znárodnili. Obaja sa po jeho prepustení rozhodli ujsť. Dostali sa do Viedne, potom Paríža. Chceli sa dostať čo najďalej od Európy a náhodné stretnutie na plavbe do Sydney s párom z Melbournu rozhodlo, že nakoniec zakotvili v tomto druhom najväčšom austrálskom meste.

Tam Lale o niekoľko desaťročí vyrozpráva príbeh Heather Morrisovej. Židovský pár zo Slovenska sa tam úspešne usadil. „Lale sa vrátil k textilnému biznisu a Gita začala navrhovať šaty. V roku 1961 sa im narodil syn Gary,“ píše BBC. 

V židovskom múzeu v Sydney bude o Lalem rozprávať jedna z preživších – Lotte Weissová, ktorá ho poznala ešte z čias predvojnovej Bratislavy. Obaja boli v šoku, keď sa videli v tábore a Weissová opísala Morrisovej, ako jej vytetoval číslo na ruku. Väčšie ako obyčajne, aby mali viac času na rozprávanie.

Na rozdiel od Gity sa Lale už nikdy nevrátil do Európy, keď jeho manželka v roku 2003 zomrela, rozhodol sa, že svoj príbeh už nemá prečo tajiť. „Tú myšlienku som neobjavila, ona si našla mňa,“ citovala BBC Morrisovú. Lale ju našiel cez sieť svojich kamarátov. Vybral si ju aj preto, že nebola Židovka. „Bolo preňho dôležité, že som neniesla žiadnu záťaž. Potreboval niekoho, kto je možno naivný, kto si vypočuje jeho príbeh a prijme ho tak, ako ho vyrozpráva. Preňho to bolo vždy o pozeraní sa do očí toho 18-ročného dievčaťa,“ dodala Morrisová.

Lale Sokolov a jeho žena Gita. Foto – Kickstarter/ProjectTheTattooist

Pri písaní jeho príbehu dostala na výskum financie od austrálskej vládnej filmovej agentúry Film Victoria. Zistila napríklad, že Laleho rodičia boli zavraždení v Osvienčime. Lale sa to už nedozvedel, zomrel skôr, ako to zistila v archívoch.

Lale Sokolov mal podľa Morrisovej vždy veľkú vášeň pre šport. Podporoval mladých športovcov, ktorí reprezentovali Austráliu na židovských olympiádach – Makabejských hrách. „V televízii mal vždy zapnuté športové kanály. Keď sa ho pýtali, ako si udržal taký pozitívny postoj k životu, odpovedal s roztomilým úsmevom – ak sa zobudíš a si nažive, je to dobrý deň.“

Knihu Tetovač z Osvienčimu Heather Morrisovej vydáva britské vydavateľstvo Bonnier Zaffre 11. januára.

Teraz najčítanejšie