Denník N

Kto drží nitky pevne v rukách

Foto – Jožo Palenik
Foto – Jožo Palenik

„Ach, ty sa ešte hráš s bábkami?“ Na otázku, ktorú by na základnej škole vnímali ako drobnú bezočivosť, odpovedajú členovia Dezorzovho lútkového divadla s hrdosťou.

Stojíme vo veľkej divadelnej miestnosti na prvom poschodí budovy YMCA v centre Bratislavy. Z čiernych stien a po domácky vyrobených bábok a marionet vyžaruje príjemná atmosféra. „Túto miestnosť sme prevzali pred 6-7 rokmi. Predtým sme hrali v kaviarňach a baroch, čo presne zodpovedá tradícii bábkového divadla,“ hovorí 39-ročný Gejza Dezorz. Už trinásť rokov vedie bábkové divadlo so siedmimi priateľmi, ktorých spoznal na Vysokej škole múzických umení.

Divadlo otvára svoje brány raz do mesiaca, keď herci vdýchnu život starostlivo ručne vyrobeným bábkam. V repertoári nájdete okrem mnohých iných i hry Panoptikum Frankenstain a Ján Ošík, ktoré si členovia, napokon ako aj všetky ďalšie hry, napísali sami. Láska k bábkovému divadlu sa tu prejavuje v každom ohľade: o všetko – od organizácie cez marketing až po bábky – sa starajú iba samotní členovia súboru. Výtvarník a scénograf Von Dubravay je súčasne i umelecký vedúci – všetky marionety, ktoré sa teraz nečinne hompáľajú nad javiskom, pochádzajú z jeho ateliéru. Gejza mi predvádza, ako bábka akrobata akoby bez tiaže cvičí na hrazde; ako sa hlava zombieho so žiariacimi očami z červených LED žiaroviek vymrští do výšky a strhne so sebou i orgány svojho trupu či ako mimoriadne flexibilná kostra tancuje tanec smrti.

Bábkové divadlo v Českej republike a na Slovensku bolo v roku 2016 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Keď sa však opýtam Dezorza na „bohatú tradíciu“ bábkarstva v strednej Európe, reaguje skôr zdržanlivo. Politický obrat v 20. storočí považuje za faktor, ktorý prispel k tomu, aby táto tradícia upadla trocha do zabudnutia.

„V 19. storočí tu žilo niekoľko rodín, ktoré vyrábali marionety a veľmi aktívne sa venovali bábkovému divadlu. V roku 1948 sa situácia zmenila a toto tradičné umenie už viac nemalo miesto v kultúrnej vízii sovietskeho režimu pre našu krajinu.“

Mohli by sme sa domnievať, že bábkové hry sú určené iba deťom – opak je však pravdou. Dezorzovo lútkové divadlo hrá výlučne pre dospelých. Publikum však nie je nejako početné – Gejza Dezorz a jeho súbor hrajú pre potešenie a na živobytie si zarábajú inými činnosťami, v prípade Dezorza je to réžia filmov a reklám. Ide teda o skutočný idealistický projekt. Výroba a skúšky pred uvedením novej hry zaberajú súboru každý voľný večer. Ako mimovládna organizácia disponuje divadlo obmedzeným rozpočtom z dobrovoľných finančných príspevkov, pričom jeho členovia do tohto projektu investujú aj vlastné peniaze.

Kritici klasifikujú Dezorzovo divadlo ako posttradičné. „Možno sme posttradiční, pretože spájame tradíciu a nové prvky: obsah, dialógy a texty sú tradičné, ale naše divadlo je nové, vytvárame niečo, čo nie je celkom bežné,“ vysvetľuje hrdo Dezorz a necháva tancovať lebku kostry pod svojou rukou.

Text vznikol v rámci projektu Nahaufnahme organizovaného Goetheho inštitútom, počas ktorého si novinári z Nemecka a iných štátov na tri týždne vymenia miesta. Sarah Pepinová z novín Berliner Zeitung bola na výmennom pobyte v Denníku N v novembri. www.goethe.de/nahaufnahme

Teraz najčítanejšie