Obdivuhodne jasná myseľ srdca

„Písek, štěrk, beton, cement, míchačka č. 3, o svačině a po obědě pár slov a nakonec je z toho Pascal a to všecko se dělo v srpnu 1951.“ Vpísal ktosi (podpis som nerozlúštil) do výtlačku mojej pratety, vtedy začínajúcej lekárky-mikrobiologičky Anny Chovancovej, v druhom českom vydaní Pascalových Myšlienok (preložil Antonín Uhlíř a vydal Jan Laichter v Prahe, 1909 a 1937). Kľúčová kniha pratetinej knižnice vyšla v češtine ešte dvakrát v novom preklade, ale už len ako výber z myšlienok.

Jediné slovenské vydanie z roku 1948 som zasa našiel na čestnom mieste v knižnici starého otca, Jozefa Dutku, po ktorom som spolu s knižnicou zdedil i vášeň k čítaniu a premýšľaniu. Od starkého narodenia v novembri uplynulo sto rokov, preto si dovolím našim čitateľom pripomenúť jeho obľúbeného autora – všestranného génia Blaisa Pascala (1623 – 1662).

Aforistický štýl

Napriek tomu, že sa dožil len 39 rokov, stihol Pascal vyniknúť v niekoľkých oblastiach ľudského myslenia a úsilia. Ktovie, možno aj preto, že nikdy nechodil do školy; vzdelával ho otec Etienne celkom sám. Spočiatku mu matematiku a fyziku zakazoval, chcel, aby sa sústredil na štúdium jazykov. No dvanásťročný Blaise si sám vo voľnom čase vymyslel terminológiu, odvodil niekoľko vzorcov a vysvetlil viacero geometrických zákonitostí. Otec sa podvolil a umožnil synovi venovať sa tomu, čo mal rád. Šestnásťročný Blaise publikoval dôležitú štúdiu o kuželosečkách, v devätnástich vynašiel a dal zostrojiť mechanický počítací stroj (pomenoval ho Pascaline), aby uľahčil otcovi prácu na kráľovskom daňovom úrade.

Na počesť jeho objavov v oblasti vákua a vlastností vzduchu je základnou fyzikálnou jednotkou tlaku 1 Pascal. Predstavil prototyp omnibusu a navrhol sieť verejnej dopravy v Paríži. Na základe korešpondencie s Pierrom Fermatom zostavil Pascalov trojuholník a spoločne, hoci sa nikdy nestretli, založili v matematike dôležitú oblasť – teóriu pravdepodobnosti. Paradoxne tak dnešný priemysel hier a hazardu stojí na objavoch človeka, ktorý napísal:

„Niekto si kráti život bez nudy tým, že každý deň si trochu zahrá. Dajte mu každé ráno peniaz, ktorý si denne môže vyhrať, s podmienkou, že nebude hrať: urobíte ho nešťastným. Povie sa hádam, že hľadá zábavu v hre, a nie zisk. Dajte mu teda hrať o nič a nerozohreje sa, bude ho to nudiť. Nehľadá teda len zábavu: pobavenie chabé a bez vášne ho bude nudiť. Musí sa pritom rozohriať a sám seba klamať domnienkou, že bude šťastný, keď vyhrá to, čo by nechcel prijať s podmienkou, že nebude hrať, treba, aby si vytvoril predmet vášne a tým podnecoval svoju túžbu, hnev, strach o predmet, ktorý si sám vytvoril, ako deti, ktoré sa boja tváre, ktorú zamazaly.“

V roku 1654 upadol Pascal po nehode kočiara na dva týždne do kómy. Keď sa prebral, zapísal si poznámku o mystickom videní a venoval sa do konca života už len filozofii a náboženstvu. Intenzívna duševná práca sa podpísala na jeho fyzickom zdraví, od osemnástich rokov trpel slabosťou a bolesťami. Príčina úmrtia nebola napriek podrobnej pitevnej správe, ktorá uvádza viaceré anomálie v oblasti lebky a brušnej dutiny, nikdy presne určená, ale pravdepodobne išlo o zhubný nádor.

Na podnet kráľa Ľudovíta XVI. roku 1657 verejne spálili Pascalovu knihu Listy provinciálovi, dnes známejšiu pod názvom Listy proti jezuitom, v ktorej kritizoval ich uvoľnenú morálku a slabé myslenie. Voltaire i Rousseau ju označili za najlepšiu knihu vo francúzštine a sám Pascal jej pálenie komentoval: „Človek nikdy nekoná zlo tak dôsledne a za takých ovácií, ako to robí pod vplyvom náboženského presvedčenia.“

Najdôležitejším Pascalovým dielom sa mala stať Apológia kresťanstva, no nestihol ju dokončiť. Až osem rokov po jeho smrti zostavili nasledovníci z rozsiahlych poznámok a zápiskov dielo Les pensées – Myšlienky (1670). Sú to len úryvky a náčrty, no možno vďačia za svoj silný účinok a vplyv práve aforistickému štýlu. V úvode k slovenskému vydaniu zo Spolku sv. Vojtecha v Trnave, ktoré preložili Jozef Gonsorčík a L. G. Faguľa, bráni významný slovenský kresťanský filozof Ladislav Hanus Pascalovu pravovernosť: „Veď v jeho veku, ktorý je aj naším vekom, všetko vajatá v nejasnosti, všetko vrie a speje k poslednému rozhodnutiu. Za týmto alebo oným zdaním v Pascalových tézach väzí jeho pravý a jednoznačný smysel: pascalovská kresťanská pravda. Dnešným väčším smyslom pre pravdu treba sa domakať tejto pravej interpretácie.“

Vplyv Montaigna

Nepochybne je Pascal významným kresťanským mysliteľom a pokračovateľom sv. Augustína. No je aj predchodcom Kierkegaarda i Nietzscheho, romantikov i kresťanského existencializmu. Namiesto vysvetľovania a obhajoby jeho filozofie však radšej uvedieme niekoľko silných a jasnozrivých myšlienok, ktoré najlepšie dokážu Majstrovu vynikajúcu logiku, štylistiku, cit a bystrý postreh. Je autorom, ktorého presvedčivosť je vo fragmentoch, nie v celku. Ten nám napokon ostal neznámy. Nech si každý z nás interpretuje tieto úlomky podľa svojho najlepšieho umu a obdivuje jasnú myseľ, ktorá prekročila rozum a podujala sa vysvetliť logiku ľudského srdca:

„Správne filozofovať znamená posmievať sa filozofii.“

„Obyčajne skôr nás presvedčia dôvody, na ktoré sme sami prišli, ako tie, ktoré pochádzajú od iných.“

„Posledné, na čo prídeme, keď dokončujeme niečo, je, že si uvedomíme, čo sme mali najprv urobiť.“

„Chcete, aby ľudia dobre smýšľali o vás? Nehovorte o sebe.“

„Keď čítame veľmi rýchle alebo veľmi pomaly, nič nerozumieme.“

„Lebo koniec koncov čím je človek v prírode? Nič proti nekonečnosti, všetko vo vzťahu k ničomu, stred medzi ničím a všetkým. Nekonečne ďaleko je od toho, aby pochopil krajnosti; smysel vecí a ich podstata sú pred ním skryté v nepreniknuteľnom tajomstve; rovnako nevládze preniknúť ničotu, z ktorej vznikol, ako ani nekonečno, ktoré ho pohlcuje.“

„Kto rozdeľuje slávu, kto udeľuje úctu a vážnosť osobám, dielam, zákonom, veľkým mužom, ak nie táto obrazotvorná schopnosť? Všetky bohatstvá zeme nie sú nič bez jej súhlasu!“

„Nemôžem súdiť o tej istej veci celkom rovnako. Nemôžem posúdiť svoju prácu, keď ju mám rozrobenú; musím tak spraviť ako maliari; odstúpiť, ale nie veľmi. Koľko? Hádajte.“

„Radi sledujeme súboj názorov v dišputách, ale rozjímať o nájdenej pravde, to už nie.“

„Zábava. – Keď som sa tak niekedy zamyslel nad všelijakými vzrušeniami, nebezpečenstvami a útrapami, ktorým sa ľudia vystavujú pri dvore, vo vojne a z ktorých vzniká toľko hádok, vášní, smelých a často zlých podujatí atď., prišiel som na to, že všetko ľudské nešťastie pochádza z jedinej veci, a to z tej, že ľudia nevedia ostať doma pokojne v izbe. (…) Ale keď som rozmýšľal a našiel príčinu všetkých našich nešťastí, chcel som ju odkryť; tu zistil som, že je tu veľmi mocný dôvod a väzí v prirodzenom nešťastí nášho slabého, smrteľného a prebiedneho stavu, že nič nás nemôže obveseliť, keď o tom hlbšie rozmýšľame.“

„Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná…“„Človek je najslabšou trstinou v prírode, ale je to trstina mysliaca. Netreba pobúriť celý vesmír, aby ho zničil: para, kvapka vody stačí, aby ho zabila. Ale i keby ho vesmír zničil, človek by bol vznešenejší než to, čo ho zabíja, lebo vie, že umiera. A pozná i prevahu, ktorú má vesmír nad ním; vesmír to nevie.

Všetka naša vznešenosť spočíva teda v myslení. Odtiaľ sa máme povznášať; nie z priestoru a času, ktoré nemôžeme vyplniť. Snažme sa teda dobre myslieť: to je princíp mravnosti.“

„Ľudia sú tak nevyhnutne bláznami, že nebyť bláznom bolo by byť bláznom v inom smere bláznovstva.“

Pascal v Myšlienkach najčastejšie cituje Montaignove Eseje. Bojuje s jeho myšlienkami, odmieta ich, nesúhlasí s nimi, ale nám je dnes z odstupu jasné, že Montaignovi dlží veľmi veľa. Tak ako by bez Senecu nebolo Montaigna – objaviteľa ľudskej individuality a žánru eseje –, nebolo by bez Montaigna Pascala. Preto aj my čoskoro budeme v našom seriáli o neprávom zabudnutých knihách Listom Luciliovi i Esejám venovať dostatok pozornosti.