Denník N

Muž jej vulgárne vynadal, komička odpovedala láskavou starostlivosťou a pomocou

Komička Sarah Silverman na snímke z roku 2006. Foto - Wikimedia/cc
Komička Sarah Silverman na snímke z roku 2006. Foto – Wikimedia/cc

Ak budete ľuďom hovoriť, že sú rasisti, sexisti a xenofóbi, nikam sa nedostanete. Keď sa ľudia cítia ohrození, nedokážu sa zmeniť a počúvať, vraví psychologička.

Komička Sarah Silvermanová spravila niečo vznešené a na vulgárne správanie človeka na sociálnej sieti zareagovala s nevídanou láskavosťou.

Čo sa vlastne stalo?

Keď čitateľ Jeremy Jamrozy americkej herečke nevyberaným spôsobom vynadal, pozrela si jeho profil na Twitteri a odpovedala mu: „Verím v teba… Tvoj hnev je len maskovaná bolesť, ale ty to vieš. Poznám ten pocit. Sleduj, čo sa stane, keď si vyberieš lásku. Vidím ju v tebe.“

Medzi dvojicou nasledovala nevídaná konverzácia, ktorá je verejne dostupná na sociálnej sieti.

Jamrozy skrotol, a keď herečke odpovedal, poodhalil svoju minulosť: „Nemôžem si vybrať lásku. Muž, ktorý sa podobá na Kevina Spaceyho (herca obvinili zo sexuálneho obťažovania – pozn. red.), mi ju vzal, keď som mal osem rokov. Nemôžem nájsť pokoj. Ak by som našiel toho chlapa, ktorý mi rozorval telo a zbavil ma nevinnosti, zabil by som ho. Jeho vinou som na tom tak zle. Som chudobný a je ťažké domôcť sa pomoci.“

Ukázala mu cestu

Silvermanová v konverzácii s mužom pokračovala, a keď si všimla, že o sebe na sociálnej sieti hovorí ako o feťákovi, spýtala sa ho, či berie heroín. Odpovedal, že fajčí konope, lebo má veľké bolesti chrbta.

Keď sa muž posťažoval, že je bez priateľov, vyhorel a pre bolesti nedokáže pracovať, herečka požiadala svojich fanúšikov o pomoc s liečbou pacienta. Medzitým sa Jamrozy ospravedlnil za svoje nevhodné správanie.

Vyšetrenie na klinike ukázalo, že muž má vážne poškodené platničky. Pretože je bez poistenia a prostriedkov, na stránke GoFundMe požiadal ľudí o 150 dolárov, ktoré by vyšetrenie pokryli, no vybral oveľa viac.

Láskavé správanie Silvermanovej muža tak povzbudilo, že sa rozhodol darovať zvyšné peniaze iným ľuďom, ktorí tiež potrebujú pomoc. „Aj ja som bol kedysi vľúdny a milý človek, ale priveľa vecí to zničilo, tak som zatrpkol a opantala ma nenávisť. Potom mi Sarah ukázala cestu. Nechápte ma zle, stále mám pred sebou dlhú cestu, ale je to začiatok,“ povedal pre mysanantonio.com.

Efekt opačného účinku

Podobnú pozitívnu skúsenosť ako Silvermanová majú aj členovia iniciatívy #somtu, ktorí vstupujú do diskusií na Facebooku a kultivovaným spôsobom vyvažujú nenávistné príspevky. „Diskutujúci sú často hecovaní nenávistnou atmosférou, a tak zverejnia niečo podobné. Keď však dostanú rozumnú a slušnú reakciu, mnohokrát diskusia úplne zmení smer a vyvinie sa slušne,“ povedal pre Denník N jeden zo zakladateľov iniciatívy Arnold Kiss.

Hoci možno uvedené príklady považovať len za ojedinelé anekdoty, psychologický výskum nás učí, že existujú okolnosti, keď sa oplatí reagovať milo na hrubé a vulgárne správanie.

Ak by sme oponenta iba označili výrazmi „rasista“ či „agresor“, utvrdili by sme ho v názore, že má dôvod na nepatričné správanie a necitlivý postoj, vysvetlil pre Denník N psychológ Dušan Ondrušek z mimovládnej organizácie Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS).

Ondrušek viedol vzdelávacie školenia v postkonfliktných zónach v takmer päťdesiatich krajinách a dlhodobo pôsobí v oblasti transformácie konfliktov a medzikultúrneho dorozumenia.

„To, čo má zmysel, je pokúsiť sa s takými ľuďmi viesť dialóg. A to je mimoriadne ťažké. Väčšina ľudí si povie: prečo by som sa mal správať férovo a citlivo ku grobianovi, agresorovi či zadubencovi? Je mimoriadne ťažké prekonať prvotnú emóciu odporu a odsúdenia takýchto ľudí,“ vraví Ondrušek.

Viackrát zdokumentovaný „efekt opačného účinku“ hovorí, že ak človeka zosmiešnime alebo ponížime, prestane reagovať na rozumné argumenty protistrany a vo svojich chybných presvedčeniach sa ešte utvrdí.

„Ak si myslíme, že je naša identita ohrozená, vedie to k vzniku negatívnych emócií, ktoré majú nepriaznivý účinok na učenie. Novým informáciám sa vyhýbame, podkopávame ich argumenty alebo sa utiekame k predošlým poznatkom, ktoré sú s tými novými v rozpore,“ napísal o efekte opačného účinku Gregory Trevors z univerzity v Minnesote a jeho kolegovia v štúdii, čo vyšla v roku 2016.

„Ak budete ľuďom hovoriť, že sú rasisti, sexisti a xenofóbi, nikam sa nedostanete,“ cituje psychologičku Alanu Connerovú zo Stanfordu Vox. „Veľmi ich to ohrozuje. Jedna z vecí, ktorú vieme zo sociálnej psychológie, je, že keď sa ľudia cítia ohrození, nedokážu sa zmeniť a počúvať.“

Páchateľ a obeť

Prípadné zlyhania prístupu, keď sa druhí ľudia urážajú a zosmiešňujú, by mohla vysvetľovať aj takzvaná dyadická morálka.

Za komplikovaným názvom sa skrýva jednoduchá myšlienka, že morálny priestupok, napríklad krádež, vyžaduje dvoch aktérov (dyáda, dvojica): toho, kto ubližuje (páchateľ), a toho, komu sa ubližuje (obeť).

Sociológ Andrej Findor z UK v Bratislave, ktorý sa zaoberá aj morálnou psychológiou, nám v minulosti povedal, že robil experiment o zmierňovaní predsudkov väčšinovej spoločnosti k Rómom. Kolega Matej Hruška, ktorý na výskume tiež pracoval, vysvetlil, že použitá intervencia nemusela fungovať preto, lebo sa prejavil uvedený vplyv „dyadickej morálky“.

Ľudia si o sebe budujú pozitívny obraz ako o kompetentných a morálnych ľuďoch, a ak v experimente dobrovoľníci nadobudli pocit, že sú páchateľmi zla (majú stereotypy o Rómoch), čo je v rozpore s ich predstavou o sebe ako fajn človeku, mohlo to negatívne ovplyvniť ich ochotu opraviť svoje názory. „Hoci sme v textoch explicitne neuvádzali, že väčšinová spoločnosť spôsobuje Rómom utrpenie, dyadická morálka funguje ‚automaticky‘. Ak je niekde obeť, ktorej sa pomáha, musí tam byť aj páchateľ. Z textov mohli mať čitatelia dojem, že páchateľmi sú oni, a presviedčanie už nebolo možné,“ vysvetlil Hruška, prečo mohla zlyhať snaha o zmenu postojov ľudí v experimente.

Keď sa človek nehnevá na nás

Psychológ Ondrušek vraví, že hnev môže fungovať ako druhotná emócia, čiže emócia, ktorá zakrýva niečo iné, napríklad pocit neistoty, strachu, sklamania alebo menejcennosti. Možno to bol aj Jamrozyho prípad – reagoval najprv vulgárne, no keď mu herečka Silvermanová ukázala vľúdnu tvár, odhalil, že za nahromadeným hnevom je osamelosť, zneužitie a bolesti chrbta.

Odborník Ondrušek vysvetlil, že na psychoterapeutickom sedení dochádza niekedy k tomu, že klient do psychoterapeuta premieta svoje obavy a bolesť, no v skutočnosti sa nehnevá na neho, ale na svojich rodičov, partnerov či kolegov v práci.

„Dobrý terapeut by to mal ‚prečítať’‘ a chápať, že výčitky voči nemu sú maskovanými výčitkami voči niekomu inému a na terapeutickom sedení s terapeutom sa len ventilujú,“ vraví Ondrušek.

Psychológ dodal: „V bežnom živote sa ako psychoterapeuti správať nevieme. Máme pocit, že tí ľudia nadávajú nám, a nedochádza nám, že môžu nadávať svojim vnútorným neistotám. Preto paradoxne láskavá reakcia môže byť úspešná. Pretože takýmto spôsobom sa ‚vypočuje‘ vnútorný hlas bolesti, ktorú niekedy – nepatričným spôsobom cez svoj krik – vyjadruje zdanlivý agresor.“

[Objednajte si bestseller z knižnej edície Denníka N Ľudskosť. Optimistická história človeka, ktorá ponúka nový pohľad na uplynulých 200 000 rokov ľudských dejín.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Človek

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie