Za víťazstvo mercedes, za prehru sebabičovanie. Ťažký život športovcov zo Severnej Kórey
Športovci Severnej Kórey (zatiaľ dvaja) sa môžu zúčastniť na olympiáde. Počas hier ešte žiaden športovec KĽDR neušiel – príbuzní sú doma ako rukojemníci.
O Kim Čong-unovi sa hovorí, že miluje šport. Mal k nemu blízko od detstva. Ak by sme mali veriť juhokórejskej televízii, tak deti v Severnej Kórei sa učia, že už ako 9-ročný vyhral jachtárske preteky.
Na štúdiách vo Švajčiarsku sa rád chodil lyžovať a je veľkým fanúšikom basketbalu a legendárneho tímu Chicaga Bulls z 90. rokov, ktorého členom bol aj jeho priateľ Dennis Rodman.
Nielen preto je pre súčasného lídra Severnej Kórey dôležité, aby sa jeho športovci zúčastnili na februárovej zimnej olympiáde v juhokórejskom Pjongčangu. V utorok sa v dedinke v demilitarizovanej zóne stretli, vôbec prvýkrát po dvoch rokoch, zástupcovia oboch Kóreí. Dohodli sa, že na hry prídu aj športovci zo severu.
Južná Kórea verí, že so severokórejskou delegáciou na hrách sa napätá situácia na polostrove aspoň načas upokojí. Bude to vôbec prvýkrát, čo sa na hrách v jednej krajine zúčastní štát, ktorý je s ňou stále vo vojne (olympiádu v Soule v roku 1988 KĽDR bojkotovala).
Nečaká sa veľká výprava zo severu. Limit splnil iba krasokorčuliarsky pár (15. na minuloročných majstrovstvách sveta), ktorý, mimochodom, predvádza svoj krátky program na pesničku One Day in Life od Beatles. Je možné, že na divokú kartu príde z KĽDR aj zopár ďalších športovcov.
Podobne ako iné oblasti života, aj fungovanie športu v Severnej Kórei je pre cudzincov zahalené tajomstvom. Často tak vznikajú mýty. Napríklad ten, že severokórejská televízia uviedla, že ich futbalisti vyhrali majstrovstvá sveta vo futbale, keď porazili Portugalsko (video bolo falošné).
Trest za neúspech
V Severnej Kórei, viac ako inde vo svete, je rozdiel medzi úspechom a neúspechom priepastný. Na svojej koži to zažil aj Lee Čchang-soo.
Tento dnes už päťdesiatnik patril v 80. rokoch k severokórejskej špičke v džude. Ako povedal v roku 2012 pre Reuters, vyhral napríklad letnú univerziádu či bol tretí na majstrovstvách sveta.
V roku 1990 získal striebornú medailu na Ázijských hrách. Vo finále však prehral so zápasníkom, s ktorým prehrať nemal – z Južnej Kórey.
Trest za túto prehru bol prísny. Poslali ho do uhoľných baní. „Neskôr som pracoval v kotolni, pretože som odvrával zástupcovi šéfa výberu,“ povedal pre Reuters.
Na svoje šťastie našiel podporu u brata vtedajšieho lídra Kim Čong-ila, vďaka ktorému sa dostal von. Keď v roku 1991 išiel na preteky do Španielska, utiekol.
Severokórejskí športovci počas medzinárodných zápasov až tak často neutekajú. Severná Kórea sa zúčastňuje na olympijských hrách od roku 1964, no nevie sa o žiadnom pretekárovi, ktorý by počas nich emigroval a požiadal o azyl. Severokórejských olympionikov väčšinou držia v ústraní, nebavia sa s inými pretekármi či novinármi.
Dôvod, prečo neutekajú, je ten, že v krajine zostávajú ich rodiny, ktoré by za to potrestali. Sú tak v podstate rukojemníkmi. Podobne to funguje aj medzi diplomatmi.
Rodina v lágri
Lee Čchang-soo však napriek tomu utiekol a jeho rodina za to tvrdo zaplatila. Jeho staršieho brata poslali do pracovného tábora, kde zomrel, zvyšok rodiny do uhoľnej bane.
S tým, že sa kedysi trestali neúspešní športovci gulagom, súhlasí aj Ji-hyun Parková, ktorá zo Severnej Kórey ušla koncom 90. rokov. „Keď športovci zlyhali, posielali ich do nápravného tábora na roky,“ tvrdí pre Denník N žena, ktorá momentálne žije v Anglicku. Zároveň dodala, že nikdy nepočula o tom, že by športovca za zlyhanie popravili.
Podľa analytikov sa však tresty voči športovcom, ktorí nenaplnia ambície, v posledných rokoch zmiernili. Väčšinou namiesto pracovných táborov stačí verejné kajanie a sebabičovanie.
„Zlyhanie sa, prinajhoršom v posledných dekádach, skončilo kritikou – štát pochopil, že posielanie športovcov do koncentračných táborov by znamenalo, že by im došli športovci,“ povedal pre BBC Fjodor Tertickij, analytik juhokórejského portálu o Severnej Kórei NK News.
„Pokiaľ viem, v modernej Severnej Kórei športovcov, dokonca aj keď katastrofálne zlyhajú, nevyhodia zo strany, ale musia sa sebakriticky kajať na ideologickom stretnutí,“ dodal.
To sa údajne stalo aj v roku 2010, keď sa futbalisti Severnej Kórey prvýkrát od slávneho štvrťfinále v roku 1966 zúčastnili na majstrovstvách sveta vo futbale. Prehrali všetky tri zápasy a podľa správ juhokórejských médií ich za to verejne kritizovali.
Česká koreanistka Nina Špitalníková však tejto správe neverila. „Po prvé, severokórejskí futbalisti v kontexte tamojšej propagandy ‚nikdy neprehrávajú‘ a po druhé, ja som tam v tom čase bola a žiadna taká verejná akcia neprebehla,“ povedala v roku 2014 pre portál novinky.cz žena, ktorá v KĽDR bola dvakrát na študijnom pobyte.
O svojich skúsenostiach vydala na jeseň knihu. Sebakritiku športovcov však potvrdili aj ďalší utečenci z krajiny.
Za úspech vďačia Kimovi
Inak to vyzerá, keď severokórejský športovec dosiahne úspech. Z olympijských športov priniesli 16 zlatých medailí najmä zo vzpierania či zápasenia.
Slová víťaza často smerujú k najvyššiemu vodcovi. „Prvá vec, na ktorú som pomyslela, keď som zistila, že som vyhrala, bola, že som nášho milovaného lídra urobila šťastným,“ povedala zlatá vzpieračka na olympiáde v Riu de Janeiro.
Tréner ženskej futbalovej reprezentácie po víťaznom finále Ázijských hier proti Japonsku povedal, že tím v tréningovom tábore navštívil Kim Čong-un a dal mu „cenné“ inštrukcie, ako vyhrať zlato.
„Hráčky neprestali bojovať, aby vrátili vrúcnu lásku nášmu milému vodcovi Kim Čong-unovi, ktorý na nás dohliadal,“ vravel podľa AFP.
Úspešní športovci patria v krajine medzi privilegovanú vrstvu a režim ich využíva na svoju propagandu. Dostávajú lepší byt či autá. Džudista Lee Čchang-soo spomínal, že dostal Mercedes Benz. Olympionikov z Ria vítal dav ľudí dlhý desať kilometrov.
Kým úspechy krajina propaguje, neúspechy sa snaží ututlať. O vysielaní športových zápolení sa rozhoduje podľa toho, ako si v nich športovci KĽDR viedli.
„Vždy som sledovala olympiádu len vtedy, keď Severná Kórea vyhrala, nikdy som nevidela zápasy, keď sme neuspeli,“ povedala Parková.
Prvý live prenos
Práve z toho dôvodu sú veľmi vzácne živé prenosy zo športových podujatí. Na údajne prvý takýto priamy prenos zo zahraničia sa odhodlal režim práve na majstrovstvách sveta v Južnej Afrike. Po tesnej prehre 1:2 s Brazíliou, ktorú odvysielali po vyše dvanástich hodinách (aj pre časový posun), išiel druhý zápas proti Portugalsku naživo.
Pre Severnú Kóreu to nemohlo dopadnúť horšie. Ľudia videli debakel 0:7. Ako píše BBC, zápas štátna televízia odvysielala celý. Po ňom tréner KĽDR hovoril, že tím prehral, pretože on mu dal zlú taktiku.
V krajine nie je voľný prístup na internet, a tak športovci majú obmedzenú možnosť sledovať, ako v ich športe napreduje svet.
„Vzhľadom na nedostatok elektriny mladí študenti, ktorých zaujíma futbal či basketbal, sledujú zápasy na CD-čkách a USB-čkách na svojom počítači,“ napísal utečenec Jin-hyok Park pre portál NK News.
Kanadský režisér Nigel Edwards, ktorý robil dokument o severokórejských hokejistoch (v rebríčku IIHF sú 39.), pre New York Times povedal, že časť tímu počas turnaja v Novom Zélande stále sledovala Youtube videá v hotelovej loby, kde si mohli pozrieť najlepších hokejistov z NHL.
Čoraz viac na šport
Odkedy sa Kim Čong-un dostal k moci, krajina dáva čoraz vyšší rozpočet na šport. Presné cifry sú neznáme, no podľa Reuters napríklad v roku 2014 išla čiastka hore o 17 percent.
Krajina stavia nové športoviská, ako to dokazujú aj satelitné snímky. No sankcie to sťažujú. Napríklad BBC píše, že krajina postavila prvú lyžiarsku zjazdovku, kde by mal byť aj umelý sneh (Severná Kórea je hornatá krajina s podnebím trochu chladnejším ako u nás).
Nemohli však importovať do krajiny vlek zo Švajčiarska, pretože by sa tým porušili sankcie uvalené na krajinu. A tak si vlek museli vyrobiť sami, ako povedali miestne médiá, vďaka „vlastným silám a technikám“.
Sankcie sa dotkli aj iných športov. Severokórejskí lyžiari sa sťažovali, že si nemôžu objednať lyže.
Spomínaní hokejisti prišli na vlaňajší turnaj do Nového Zélandu len s drevenými hokejkami (ktoré dnes už skoro nikto nepoužíva). Organizátori im požičali kompozitové, ktoré však pred odchodom museli vrátiť – priniesť tento „luxusný tovar“ do krajiny by znamenalo porušiť sankcie.
Zasiahol ich blesk
Medzi kľúčové športy pre propagandu KĽDR patrí futbal – a to najmä ten ženský. Severokórejské futbalistky sa pravidelne zúčastňujú na majstrovstvách sveta (takmer vždy sú v skupine so Spojenými štátmi). Mladé futbalistky sú momentálne majsterky sveta do 17 a 20 rokov, čo dáva krajine veľké nádeje do budúcnosti.
V roku 2011 sa však ženský futbalový tím podpísal pod dopingový škandál, keď u piatich hráčok z tímu objavila dopingová kontrola steroidy. Krajina sa hájila tým, že išlo o omyl, keď futbalistkám dali špeciálnu čínsku medicínu z jelenieho pižma po tom, čo ich – zrejme všetkých päť – zasiahol úder blesku. FIFA s vysvetlením nesúhlasila a tím bol vylúčený z majstrovstiev sveta v roku 2015.
Futbalisti sú v úzadí (momentálne 126. v rebríčku FIFA), čo by však Kim chcel zmeniť. V roku 2013 vznikla futbalová akadémia, kam podľa reportáže Jamesa Montaguea z Bleach Report chodia deti od sedem do šestnásť rokov. Momentálne ich je tam 500.
Montague tiež píše, že domáca liga zostáva záhadou. Rozpisy sa neuverejňujú, ale oznamujú deň dopredu pred štadiónom. A až do minulého roku to ani nebola klasická liga, ale skôr séria turnajov počas celého roka.
Žiaden mediálny tlak
Podľa tridsiatnika Jin-hyok Parka, ktorý z KĽDR odišiel a študuje v USA, bol veľký záujem divákov najmä o medzištátne zápasy domácich so zahraničným tímom, bez ohľadu na to, či išlo o priateľský alebo súťažný zápas.
„Boli by ste prekvapení, ale Severná Kórea má tiež zúrivých športových fanúšikov, ktorí na štadión prepašujú fľaše s tvrdým alkoholom a správajú sa ako chuligáni, akých vidíte v anglickej futbalovej lige,“ napísal pre NK News.
Mnohí hráči reprezentácie hrajú v zahraničí (debatuje sa, či im režim neberie veľkú časť platu, ako sa to údajne deje v iných profesiách). Samotný tím vedie nórsky tréner Jorn Andersen, ako vôbec len druhý cudzinec. Podmienkou bolo, aby sa aj so ženou presťahoval do Severnej Kórey.
Zatiaľ si pochvaľuje. „Je tu veľmi čisto a veľmi ticho. Nie je tu veľa áut. Nie je tu žiaden mediálny tlak. Nikto s vami nehovorí o futbale,“ povedal pre Bleach Report Andersen. Cieľom Kim Čong-una je, aby sa krajina dostala na majstrovstvá sveta v Katare v roku 2022.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
