Denník N

V relácii o vede mal moderátor Českej televízie 16 nobelistov. Divákov neovplyvňuje svojimi názormi

Daniel Stach. Foto – Václav Hodina
Daniel Stach. Foto – Václav Hodina

V čase, keď v sobotu večer televízie vysielajú komerčné filmy, debatuje Daniel Stach v angličtine s najlepšími vedcami z celého sveta v relácii Hyde Park Civilizácia.

Daniel Stach (1988) je najmladším laureátom, ktorému Akadémia vied Českej republiky udelila Medailu Vojtecha Náprstka za zásluhy o popularizáciu vedy. Od roku 2012 moderuje reláciu Hyde Park Civilizácia o vede a súčasnej spoločnosti. Je držiteľom ocenenia „Novinářská křepelka“, ceny pre novinárov do 33 rokov. Za diel Hyde Park Civilizácia o rwandskej genocíde získal s kolegami v roku 2016 Novinársku cenu za najlepší audio-vizuálny rozhovor v Česku. V relácii Hyde Park Civilizácia robil Daniel Stach rozhovory so 16 nobelistami, astronautom, ktorý chodil po Mesiaci, a ďalšími vedcami a osobnosťami svetového renomé.

Ako sa z nádejného reprezentanta vo vodnom slalome a študenta medzinárodného obchodu stane jeden z najznámejších popularizátorov vedy v Česku?

Zaujímajú ma informácie a baví ma dozvedať sa veci. Páči sa mi, keď sa môžem opýtať „prečo“, dostať odpoveď a pochopiť, čo je za tým. Vodný slalom ma veľmi bavil a stále ma baví. Pádlujem vždy, keď to ide. Ale naposledy som sa ním chcel živiť asi v štrnástich, keď som si hovoril, že chcem vyhrať dvakrát olympiádu a osemkrát majstrovstvá sveta aj Európy. Ale nakoniec som uznal, že by to nebolo pre mňa. Baví ma prepojenie sveta, a tak som šiel študovať medzinárodný obchod a vzťahy.

Prečo tento odbor?

Páči sa mi skúmať, čo sa stane s pracovným trhom v Mexiku, keď Čínska národná banka uvoľní devízové rezervy. K vede som sa dostal prirodzene. Najprv som sa na Hyde Parku podieľal ako redaktor, a potom prišla ponuka na moderovanie Hyde Parku Civilizácia. Odmietol som, lebo som mal pocit, že relácia potrebuje niekoho staršieho a s väčším rozhľadom. Ale nakoniec som na to kývol. Vďaka tomu mám možnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí sú oveľa múdrejší ako ja a ktorí dokázali veci, ku ktorým sa ani nepriblížim.

Viem, že so vznikom Hyde Parku Civilizácia súvisí znojemská uhorka.

Bol to spúšťač. Na piatkové vydania Hyde Parku sa naša editorka Gábina Cihlářová snažila pozývať hostí, ktorí neboli politici alebo ekonómovia, a zameriavali sa na vedu a spoločnosť. Takto dostala do štúdia Johna Cohna, jedného z najväčších IT odborníkov na svete, ktorý je popularizátorom vedy. Zobral pohár, dve vidličky, prilepil to k sebe, dal na to znojemskú uhorku a zapojil to do siete. Uhorka začala svietiť. Začala aj dymiť, čo bol problém, lebo sme museli riešiť, aby sa nám nespustili požiarne hlásiče. Ale boli sme pripravení. Diváci boli nadšení a písali, že toho chcú viac.

Čo sa dialo potom?

Riaditeľ spravodajstva Českej televízie Zdeňek Šámal prišiel s nápadom spraviť sestru Hyde Parku, ktorá by sa vysielala v sobotu a bola by výhradne o vede. Reláciu sme spustili v roku 2012 a nasadili v čase, keď komerčné stanice dávajú najsilnejšie filmy. Ľuďom sme chceli ponúknuť niečo iné, aby nemuseli sledovať iba Harryho Pottera, ale mohli si pozrieť aj niečo o fyzike elementárnych častíc, chémii, biológii či histórii. To je náš kľúčový cieľ, dať ľuďom možnosť sa nad vecami zamyslieť. 

S fyzikom Lawrencom Kraussom (vľavo) natáčali diel Hyde Parku Civilizácia v Olomouci v Kaplnke Božieho Tela. Foto – Zuzana Šmajlerová

Koluje historka, že keď ste v roku 2014 natáčali diel s teoretickým fyzikom a kozmológom Lawrencom Kraussom, veľmi sa čudoval, že televízia vysiela v hlavnom vysielacom čase hodinovú reláciu o vede. Je pravdivá?

Áno, je. Pred natáčaním som mu povedal, že relácia bude trvať hodinu. Prvá vec, čo sa opýtal, bola: „Koľko tam bude reklamných prestávok?“ Odpovedal som mu, že žiadne, lebo sme verejnoprávne médium. Potom sa opýtal: „Budem počuť v slúchadle tlmočníka?“ Vravím, že nie, budeme sa rozprávať po anglicky. Potom sa ma opýtal, o čom všetkom sa budeme baviť. A ja som mu odvetil, že o fyzike, vede a kritickom myslení. Zarazil sa a povedal: „To mi chcete povedať, že sa budeme hodinu bez prerušenia baviť po anglicky o vede v hlavnom vysielacom čase?“ Odvetil som: „To sa vám snažím celý čas vysvetliť.“ Potom sa začal nahlas smiať.

A prečo? 

To som sa ho opýtal: „Vyslovil som snáď nejaký vtip“? Tak sa na mňa znova pozrel a povedal: „To ste mysleli vážne? V americkej televízii mi dajú tak šesť minút a je to reklama za reklamou.“ Na budúci rok sme boli na Academia Film Olomouc znova na udeľovaní cien, ktorú vtedy Krauss prebral a natáčali sme s biológom a propagátorom kritického myslenia Richardom Dawkinsom. Krauss nás štyrikrát hľadal, len aby nás pozdravil. Veľmi si to cením. Večer sme sa stretli v jednom z olomouckých barov a zahrali sme si spolu stolný futbal.

Čo vás baví na vedcoch?

Pozorovať, ako myslia a ako sa správajú. Kraussovi nevadilo, že som mu dával protiargumenty, naopak. V tomto sa na neho podobal filozof John Searle. Ešte pred vysielaním mi Searle povedal: „Študenti mi práve dve hodiny kritizovali moju prácu, no to bolo úžasné.“ Bol z toho nadšený. Spomínam si na astronauta Scotta Parazinského. Päťkrát letel do vesmíru, okrem iných aj s Johnom Glennom, najstarším astronautom dejín, ktorý ho premenoval na Scotta Parazinsculu, lebo mu „pil krv“. Namiesto gróf Dracula mu vravel gróf Parazinscula (smiech). Parazinski bol päť rokov vo výcviku, aby sa dostal na MIR, no potom sa ukázalo, že je o tri centimetre vyšší, a všetka snaha vyšla navnivoč.

Opýtali ste sa ho na to vo vysielaní?

Hovorili sme si, že by sme to tam chceli dostať, ale nie štýlom, že „päť rokov ste na niečom makali, a napokon z toho nič nebolo“. To sa mi nepáči. Tak sme na to šli okľukou. Našli sme si, že o ňom vravia, že je „too tall“, čiže „príliš vysoký“. Tak isto hovoria aj hráčovi amerického futbalu a boxerovi Edovi „Too Tall“ Jonesovi. Tak sme vo vysielaní dali na obrazovku dve fotky, „Too Tall Jonesa“ a živý záber na Scotta Parazinského. Opýtal som sa ho, čo majú títo dvaja ľudia spoločné. Odpovedal, že nevie, ale to ho nezastavilo. Bolo krásne pozorovať, že ani na pikosekundu nezaváhal, že by na riešenie neprišiel. A v priamom prenose ho začal hľadať. Postupoval krok za krokom, logicky. Je naučený hľadať riešenia, aj keď sa to zdá nemožné. Napokon, je to človek, ktorý vo vesmíre opravil solárny panel za miliardu, hoci panel bol pod prúdom a ak by sa ho dotkol, bola by to okamžitá smrť. Porušil všetky pravidlá NASA, na ktoré si spomeniete, ale opravu zvládol. 

Foto – Václav Hodina

Na rozhovory sa veľmi dôkladne pripravujete. Je stále vaším rekordom 800 načítaných strán na rozhovor s neuropatológom Františkom Koukolíkom?

Myslím, že tento rekord sme už prekonali a s Pavlínou Sedlářovou, predtým Chudárkovou, ktorá mi pripravuje rešerše, sme prečítali aj viac strán. Keď som sa na reláciu pripravoval ešte bez nej, tak to bol naozaj rekord. Na rozhovor s pánom Koukolíkom sa mi hodila každá z tých 800 strán.

Zisťujete si informácie aj o osobnosti hosťa?

O hosťoch sa snažím zistiť čo najviac a veľa toho napozerám. Zaujíma ma, či hosť odpovedá krátko, dlho, či mu viac sedia otvorené alebo uzavreté otázky či aké témy sú mu najbližšie. Je dobré naštudovať si veci naokolo, aby ste hosťa, ktorý má doma napríklad ženu s rakovinou, nezranili nevhodnou otázkou. Pamätám si na matematika Cédrica Villaniho, držiteľa Fieldsovej medaily, obdoby nobelovky pre matematikov. Kolegom v štúdiu som povedal: „Tento chlapík veľa nachodí, tak tento a tento priestor viac nasvieťte.“ Vo všetkých prezentáciách, ktoré som videl, totiž chodil prvých 20 minút hore a dole a potom aj do strany.

Čo sa dialo, keď ste vysielali?

Chodil dopredu a dozadu, potom aj do strany, ako som predpokladal. V jednej chvíli stál chrbtom ku kamerám a pozeral sa do steny, kde sme mali matematické rovnice. Rozhovor končil tým, že nestál za stolčekom, ktorý je pripravený pre hostí, ale pred ním, na druhej strane. Villani to nerobil naschvál. Je diabolsky múdry a keď sme sa dostali k otázkam, pri ktorých je treba veľmi premýšľať, snažil sa byť absolútne presný a nájsť najlepšiu odpoveď. V tú chvíľu vypol veci okolo, ktoré pre neho nie sú podstatné – napríklad, či je dobre nasvietený – a sústredil sa len na odpoveď. Páči sa mi, že spravil maximum pre to, aby odpovedal najlepšie, ako vie. 

Cédric Villani (vľavo), držiteľ Fieldsovej medaily, obdoby nobelovky pre matematikov. Foto – Václav Hodina

V relácii neprezentujete svoje názory. Keď ste diskutovali s biológom Richardom Dawkinsom, ktorý je autorom knihy Boží blud, ľudia písali, že na vás vôbec nepoznali, či ste veriaci alebo nie. Robíte to zámerne?

Áno. Divákov nechcem ovplyvňovať tým, čo si myslím. Môj názor nie je podstatný, keď to porovnám s tým, aký významný je názor našich hostí. Mojou úlohou je sprostredkovať názory hosťa, vysvetliť ich, prípadne mu oponovať, ale nie hovoriť, čo si myslím.

Do relácie ste od roku 2012 dostali 16 nobelistov. Ako je to možné?

Riadime sa heslom „Failure is not an option,“ čiže neúspech nepripadá do úvahy. Nevzdáme to len preto, že to momentálne nejde. Jeho svätosť dalajlámu zháňala dramaturgička Gábina Cihlářová štyri roky. Ak niečo neklapne hneď, nevadí, nevzdáme to a skúšame to ďalej.

Prečo si myslíte, že takí prominentní hostia chodia do Hyde Parku Civilizácia?

Našou výhodou je, že rozhovory s anglicky hovoriacimi hosťami robíme v angličtine. Na webe je anglický originál. Jeden z nositeľov Nobelovej ceny má náš rozhovor na svojom webe pri profile, aby ľuďom ukázal, čo robí. Nadácia Paula a Tatiany Rusesabaginovcov používa diel, ktorý sme s nimi spravili, ako vysvetlenie toho, čo sa dialo v Rwande počas rwandskej genocídy, keď boli na smrť umučené státisíce ľudí. Ľudia si môžu pozrieť, ako relácia vyzerá, a vidia, že sme pripravení, že k tomu nepristupujeme bulvárne a že nás zaujíma veda a spoločnosť. Mená, ktoré sme vo vysielaní mali, nám otvárajú dvere. Keď pošleme email so súhrnom informácií o Hyde Parku Civilizácii s odkazmi na rozhovory v angličtine a informáciami, že sme v relácii mali 16 nobelistov, jedného z najcitovanejších vedcov sveta Noama Chomského, jedného z najvplyvnejších filozofov sveta Johna Searla, jedného z dvanástich ľudí, ktorí chodili po Mesiaci, zakladateľa vesmírnej architektúry, niekoľko astronautov, historikov s celosvetovým dosahom, tak to je pre nás veľká výhoda.

Spomenuli ste diel o rwandskej genocíde. Ako zapadá do relácie o vede?

Vždy na začiatku každého vysielania hovorím: „Vitajte vo svete vedy a otázok súčasnej spoločnosti“. Toho sa držíme. Veda a spoločnosť sú úzko prepojené. Svet chceme dávať do súvislostí. Rwanda je unikátny príbeh a pre nás to bol aj unikátny rozhovor. V roku 2016 sme zaň dostali Novinársku cenu za najlepší audio-vizuálny rozhovor v Česku, čo si veľmi vážime. Pre nás je však kľúčové, že sa ten diel celosvetovo využíva na to, aby sa ukázalo, ako vyzerala rwandská genocída. Myslím si, že diel o rwandskej genocíde bol jeden z najdôležitejších, aké sme kedy odvysielali.

Mali sme dohodnuté, že hosťom bude Paul Rusesabagina, muž, ktorý zachránil 1268 ľudí počas genocídy. Na základe jeho príbehu natočili film Hotel Rwanda. Je to drsný film, ale ani zďaleka nevystihuje to, čo sa dialo vo Rwande. Do vysielania sme chceli dostať aj jeho ženu Tatianu. Rozhovor zvažovala, najmä preto, že predtým televízny rozhovor nikdy neposkytla. Deň pred natáčaním mi zavolala dramaturgička Gábi, že má pre mňa dve správy. 

S Tatianou Rusesabagina o rwandskej genocíde. Foto – Mikuláš Křepelka

Aké?

Dobrú a zlú. Tá dobrá bola, že Tatiana bude vo vysielaní. Tá zlá, že to budem musieť spraviť vo francúzštine. Povedal som si „ok“ a šiel sa pripraviť na rozhovor o rwandskej genocíde vo francúzštine. Vedel som o tom, že keď bola Tatiana v hoteli v izbe číslo 126, nastal tam jeden kľúčový okamih. V sprche sedela schúlená so svojimi deťmi a zakrýval ich len jeden tenký záves. Útočníci vyrazili dvere do izby hotela, chceli mučiť a vraždiť. Opýtal som sa jej, ako v takej chvíli dokázala udržať deti potichu. Odpovedala, že vycítili, že je to dôležitý moment. Potom sa zamyslela a povedala: „Pour moi, c’est le mort, c’est le mort pour moi et mes enfants“, čiže: „Pre mňa to bola smrť, čakala som na smrť pre mňa a moje deti“. To bol okamih, keď mi prešiel mráz po chrbte. Ale nebola to metafora, bol to fakt. Cítil som, ako mi po celom chrbte prešiel mráz.

Ako pokračoval rozhovor?

Pýtal som sa, ako niečo také môže človek zvládnuť. Ona sa len pousmiala a pokrčila rukami. Tým, že nepovedala nič, povedala ešte oveľa viac. Keď rozhovor skončil, prišli ku mne kolegovia z réžie, pričom nikto z nich nehovorí po francúzsky, takže netušili, o čom sme sa bavili, no cítili, že to bolo veľmi silné a pýtali sa ma: „Čo vtedy hovorila?“ Odpovedal som: „Dajte mi chvíľu, vstrebám to a potom vám všetko poviem.“ Šiel som stranou a keď som si veci urovnal v hlave, všetko som im povedal. Keď sme v réžii tento diel titulkovali, bolo tam hrobové ticho a naša kolegyňa titulkárka pri práci plakala. Bol to silný diel, informačne aj emocionálne. Úplne najdôležitejšie je, aby si ľudia povedali: „Do pekla, toto sa už nikdy nesmie zopakovať.“

Stalo sa v relácii viackrát, že vám – ako ste povedali – prebehol mráz po chrbte?

V tejto chvíli sa mi vybavia dva okamihy. Prvý bol s fotografom Honzom Šibíkom, ktorý fotil ľudí chorých na AIDS na Ukrajine. Hovoril, že tam opakovane jazdí, tak som sa ho opýtal, či je s tými ľuďmi ešte v kontakte. On len zdvihol hlavu a povedal: „Nie, všetci sú už mŕtvi.“ Zarazil som sa a povedal som si. „Bola to zlá otázka, malo mi to napadnúť.“ Ale potom som si povedal, že to bola skvelá otázka, lebo to bola otázka, ktorá tam presne patrila, aby dokreslila to, čo sa v krajine deje.

Druhým príkladom je horolezec Jamie Andrew. Na masíve Mont Blanc prišiel o ruky aj nohy. Jedno ráno ho zachránili, no jeho kamarát v noci zomrel. Ležal hneď vedľa neho. Medzitým boli len pár metrov od záchrany, no nevyšlo to. Jamie Andrew prišiel o ruky aj nohy a dnes má len pahýle. Bavili sme sa o tom, ako sa riešia problémy. Povedal: „Keď máte problém,“ poklepal si pri tom pahýlom na hlavu, „tak je to z 95 percent iba vo vašej hlave. Päť percent je, že nemáte ľudí, peniaze či schopnosti. Ale z 95 percent je to vo vašej hlave.“ Toto je chlapík, ktorému to verím. 

Horolezec Jamie Andrew prišiel na masíve Mont Blanc o ruky aj nohy. Foto – Gabriela Cihlářová

Veľmi silný bol aj diel s poetkou a prekladateľkou Nataliou Gorbanevskou, jednou z ôsmich statočných, ktorí v auguste v roku 1968 protestovali na Červenom námestí v Moskve proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vo vysielaní nastal zvláštny okamih, keď ste si našli stoličku a posadili sa pred hostku, hoci predtým ste celý čas stáli. Prečo ste to urobili?

Mám 190 centimetrov a Natalia Gorbanevská mi je po prsia. Je naozaj maličká. Prišla, sadla si do štúdia, zaprela sa rukami o stôl, hojdala nohami vo fialových ponožkách, pretože nedočiahla na zem, a v ten moment som vedel, že pred sebou mám mimoriadne silnú osobnosť. Čítal som jej knihu, ktorá vyšla v českom preklade a volá sa Poledne. Je silná a každému odporúčam, aby si ju prečítal. Z knihy som vedel, že existuje hranica, za ktorú nejde, a že sú veci, o ktorých nehovorí. Súviselo to s tým, čo sa dialo v psychiatrickej väzenskej nemocnici, kde ju mučili. Keď sme sa k tej hranici blížili a ja som videl, že má slzy v očiach, cítil som, že sme stále bližšie k okamihu, ktorý je pre ňu príliš bolestivý. Mojou nevýhodou je, že keď hosť sedí, skláňam sa nad ním a je mi to nepríjemné, obzvlášť v takýchto vypätých situáciách. Tak som si vzal stoličku a sadol som si proti nej, aby sme sa pozerali z očí do očí. V ten moment sa otvorila, pokračovala a opísala veci, o ktorých nehovorila nikde inde, len u nás. Spravil som to, aby sa ľudia dozvedeli čo najviac o hrôzach, ktoré prežila, keď trpela za vašu a našu slobodu. Vždy to zdôrazňovala a hovorila: „Najskôr za vašu a až potom za našu slobodu.“ Na to, čo v relácii opísala, sa nesmie zabudnúť a musíme si to pripomínať. Keď v roku 2013 zomrela, nemohol som tomu uveriť. Napísali nám jej synovia, že náš rozhovor bol pre ňu veľmi dôležitý, lebo mohla hovoriť k tým, za ktorých na Červenom námestí bojovala.

Ovplyvňujú vás rozhovory s takýmito osobnosťami?

Pevne verím, že ma posúvajú ďalej. Gorbanevská je človek, ktorý mal na mňa mimoriadny vplyv. Pri hosťoch si všímam, ako myslia, ako pristupujú k riešeniu problémov a ako sa správajú. Lebo som v kontakte s ľuďmi, ktorí sú najmúdrejší na svete a dokázali veci, ku ktorým sa ani nepriblížim. Potom je tu obyčajná ľudskosť. V tejto súvislosti mi na myseľ prišiel Paul Nurse, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu, bývalý šéf britskej Royal Society. V Británii mu postavili výskumné centrum za pol miliardy libier a bol poradcom kráľovnej. Keď prišiel, hovorím mu: „Pán profesor, mám vás oslovovať Sir Paul alebo pán profesor?“ Nurse má rytiersky titul. Odpovedal: „A nemohli by ste mi hovoriť proste Paul?“ Spomínam si aj na profesora Josefa Kouteckého. Rozhovor s ním bol krásny jeho osobnosťou. Na diel reagovali stovky ľudí, hoci bežne mi chodia desiatky správ. Alebo cestovateľ Miroslav Zikmund. Na ňom vidíte životné skúsenosti a múdrosť z toho, čo taký človek zažil a čím si prešiel.

Ako na vás zapôsobil dalajláma?

Je to úžasný človek. S jeho účasťou u nás to klaplo, keď prišiel na Forum 2000. Z Fora 2000 poznali našu prácu, videli diel o rwandskej genocíde a povedali si, že do toho pôjdu. Dalajláma v rozhovore hovorí, že ak je Buddhovo učenie v rozpore s vedou, nasledujte vedu. To je na duchovného vodcu pomerne silné tvrdenie.

Ako rozhovor prebiehal?

Mali sme dohodu, že nám odpovie na tri otázky. Gábi vyjednala, že tri otázky sú isté, ale ak sa mu rozhovor bude páčiť, zostane s nami až 20 minút. Večer pred rozhovorom sme dumali, ako to spraviť. Lebo rozhovor s tromi otázkami alebo rozhovor na 20 minút vyzerá úplne inak. Dali sme si plán, že tri otázky, na ktoré sa chceme opýtať, sú: Václav Havel – mimochodom, to bola otázka, ktorú som ani nestihol položiť, lebo keď sa dalajláma posadil, začal o Václavovi Havlovi hovoriť sám od seba –, vzťahy Česka s Čínou, lebo Václav Havel mal k Číne a Tibetu iný vzťah ako súčasný prezident Miloš Zeman. Tretia otázka sa mala týkať viery. Ale ako to poskladať ďalej? Dohodli sme sa, že bude na mne, aby som odhadol, či dalajláma zostane alebo nie. Počas rozhovoru som nadobudol pocit, že neodíde, a mal som pravdu. Takže sme sa bavili ďalej. Po 20 minútach som rozhovor ukončil. Ak by som pokračoval ďalej, nebolo by to z mojej strany kolegiálne voči redaktorom z ČTK a Českého rozhlasu, ktorých by som oberal o čas, lebo aj oni s ním mali dohodnuté rozhovory. Dalajlámova angličtina je veľmi špecifická, ak to tak môžem povedať. Keď si nemohol spomenúť na nejaké slovíčko, prešiel do rodnej reči a keď si ho nemohol stále vybaviť, člen štábu – ktorý sedel pod kamerami – mu ho poradil.

V relácii sa nebavíte iba o vážnych veciach a niekedy sa poriadne nasmejete. Vaším hosťom v relácii bola aj jadrová fyzička a predsedkyňa Štátneho úradu pre jadrovú bezpečnosť Dana Drábová, ktorú ste pobavili vtipom: „Prišlo neutrino do baru, a neprišlo.“

(Smiech) Často sa vo vysielaní dobre zabávame. Veľmi ma to bavilo s americkým fyzikom Jamesom Kakaliosom, ktorý vyučuje fyziku na príkladoch superhrdinov. Nehovorí napríklad o naklonenej rovine, ale o Thorovi, Super-Manovi, Spider-Manovi, Ant-Manovi či Captainovi America a na nich vysvetľuje fyzikálne javy. Tento prístup sa mi neuveriteľne páči. Vďaka tomu si priblížime veci, pri ktorých si bežne neuvedomujeme, že majú vedecký základ. Kakalios hovorí, že tento svet riadia „nerdi“ (inteligentní podivíni, pozn. red.). Lebo sú to oni, kto vytvára svet, v ktorom žijeme, či už ide o internet, počítače, alebo lieky. Keď hovorím o nerdoch, nemyslím to pejoratívne, ale v tom najlepšom zmysle slova. 

Na ALME v Čile. Foto – Martin Boubín

Často sa stáva že nevysielate zo štúdia na Kavčích horách, ale jazdíte priamo za vedcami a boli ste napríklad v CERN-e alebo v Čile na observatóriách v Paranale a na La Sille, odkiaľ ste sa nedávno vrátili. Aké to bolo?

Bola to úžasná skúsenosť. Veľmi som sa tešil na Otíka. OTTO je neskutočné monštrum, ide o prístroj, ktorý preváža teleskopy na ALME, čo je sústava desiatok teleskopov na severe Čile. Budem si pamätať západ slnka na observatóriu La Silla a oblohu na observatóriu v Paranale, kde sme v noci natáčali s českým astrofotografom Petrom Horálkom. Bola strašná zima, pocitovo asi mínus desať stupňov. Keď sme všetko natočili, kameramanovi Tomášovi Mimrovi vravím, že mám pre neho poslednú úlohu. Hovorí: „Jasné, čo mám ešte natočiť?“ Odpovedal som: polož kameru a len sa pozeraj na oblohu. Na dve minúty sme si dali voľno, ľahli sme si na platformu na špičke Paranalu a pozerali sa na to neuveriteľné nebo. Tretím zážitkom je zdravotná prehliadka na ALME, ktorá leží vo výške 5050 metrov nad morom.

O čo ide? 

Vstupná prehliadka nie je vôbec formalita. Na ALME máte pocit, že ste na Marse, vyzerá to tam ako z iného sveta. Pracovali sme aj 16 hodín denne, ale veľmi ma to bavilo. Jediná vec, ktorú som si z Čile doniesol, je kameň z ALMY z výšky 5-tisíc metrov. Druhý kameň, ktorý som doniesol, som podaroval cestovateľovi Miroslavovi Zikmundovi, ktorý bol v Hyde Parku Civilizácia koncom minulého roka. Bol to skvelý nápad našej dramaturgičky Gábi. Zikmund precestoval celý svet, ale do Čile sa kvôli politickým nepokojom nikdy nedostal.

Americký fyzik James Kakalios vyučuje fyziku na príkladoch superhrdinov. Foto – Václav Hodina

Zvláštny darček ste dali aj astronautovi Charlesovi Dukeovi. O čo išlo?

Keď dáte človeku pekný darček, ukážete mu, že ste iní ako ostatní. Charlie Duke je jeden z dvanástich ľudí, ktorí chodili po Mesiaci a za kariéru dal stovky rozhovorov. Vedeli sme o ňom, že nosí špeciálne kravaty a keď prišiel na natáčanie, mal na nej súhvezdie. Tak sme si vymysleli, že by sme mu podarovali nejakú zvláštnu kravatu a napadlo nám, aby sme na ňu dali fotku s obrázkom, ktorý vyfotil na Mesiaci. Je na nej východ Zeme z Mesiaca. Mal z toho obrovskú radosť a verím, že na náš rozhovor bude spomínať s láskou. Jednému nobelistovi, ktorý vo voľnom čase maľuje, sme dali farbičky. Mal z nich takú radosť, že sa so mnou na konci relácie skoro zabudol rozlúčiť. Tak ho zaujali (smiech).

S akými hosťami by ste v budúcnosti chceli spraviť rozhovor?

S Elonom Muskom alebo fyzikom Stephenom Hawkingom. Pracujeme na tom. Rozhovor by som chcel robiť aj s jedným čínskym gymnastom. Bol súčasťou čínskej športovej mašinérie, ale zranil sa, dostal sa do obrovských problémov, kradol jedlo, aby sa uživil, a skončil aj vo väzení. Na ulici, kde sa živil kúzlami, ho spoznal jeden turista. Dostalo sa to do médií a gymnasta sa vrátil do športového sveta, tentokrát ako tréner. Príbeh človeka, ktorý bol na vrchole, dostal sa na úplne dno, aby sa opäť vyškrabal hore, by ma veľmi zaujímal, obzvlášť v prostredí Číny.

Mali ste v relácii aj slovenských hostí?

Pamätám si na astrobiologičku Michaelu Musilovú s kolegom Norbertom Wernerom, hovorili o slovenskej družici. Inak u nás platí, že je úplne jedno, odkiaľ hosť pochádza, či je to muž alebo žena. Našou primárnou úlohou je dostať do vysielania tých úplne najlepších ľudí. Do budúcna chceme pozývať čoraz viac zahraničných hostí, ak budú kvalitní. Na českých hostí máme teraz viac priestoru v iných reláciách Českej televízie, no na druhej strane, Hyde Park Civilizácia nebudeme nikdy robiť iba so zahraničnými hosťami. Myslím, že v ostatnom roku bola necelá polovica hostí zo zahraničia.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Veda

Teraz najčítanejšie