Týrajú ich a vyhrážajú sa im smrťou. Vedci skúmali, ako vplýva na námorníkov zajatie pirátmi

Keď sa toho dňa ozval na obchodnej lodi alarm, Mark rýchlo utekal na veliteľský mostík. Kapitán mu a ďalším členom posádky vysvetlil, že ich prenasleduje motorový čln a rýchlo sa blíži.

Bolo jasné, že ide o pirátov, ktorí sa v danej oblasti Indického oceánu bežne vyskytovali.

Námorníci pridali, aby sa za loďou vytvárali väčšie vlny, no piráti sa im na obratnom člne poľahky vyhýbali. Keď na pirátov namierili vodné hadice, padli prvé výstrely. 

Mark a ďalší námorníci sa celí vystrašení zamkli na mostíku, čupli si a čakali, čo sa stane, keď sa piráti po rebríku vyšplhali na palubu obchodnej lode.

Rukojemnícka dráma

„Piráti na nás namierili zbrane a ukazovali nám, aby sme otvorili dvere. Keď sme ich otvorili, jeden z nich začal okamžite kričať: ‚Kapitán? Kapitán?’,“ hovorí o prvom stretnutí s pirátmi Mark.

Keď sa kapitán prihlásil, pirát ho kopol do stehna. „Kto ste?“ opýtal sa veliteľ lode. Odpovedali mu: „Piráti, piráti.“

Členov posádky najprv okradli, potom im vzali pasy a s loďou odplávali do mesta na somálskom pobreží. Mark vykresľuje, že prvé tri mesiace im neubližovali, no potom, keď sa dohoda o výkupnom odďaľovala, došlo aj na násilie a vyhrážky zabitím.

Prečítajte si

Ako myslí terorista? Vedci šli do kolumbijskej väznice, aby skúmali myseľ vrahov

Rukojemnícka dráma, pri ktorej piráti v roku 2009 zajali 24 členov posádky obchodnej lode, trvala skoro rok a pol. Keď sa skončila, piráti pustili posádku na slobodu.

Nasledovalo obdobie, keď Mark trpel duševnými problémami a k práci na mori sa už nevrátil.

Psychológ Conor Seyle z One Earth Future Foundation a jeho tím napísal štúdiu, ako námorníci znášajú únosy na mori a vyrovnávajú sa s traumatickým zážitkom. Vyšla tento mesiac v časopise Marine Policy. Osobnú výpoveď Marka – jeho meno zámerne zmenili – zaznamenal Seyle a jeho kolegovia v obsiahlej správe.

Viac ako 6-tisíc zajatcov za 10 rokov

Príbeh Marka nie je zďaleka ojedinelý. „Medzinárodná námorná organizácia uvádza, že od roku 2006 došlo k viac ako 3-tisíc útokom pirátov. S najväčšou pravdepodobnosťou však bude skutočné číslo väčšie.

V prípade západnej Afriky Medzinárodná námorná organizácia odhaduje, že sa hlási len jedna tretina útokov,“ uvádzajú autori novej štúdie a dodávajú, že za ostatných desať rokov zajali piráti viac ako 6-tisíc námorníkov.

Psychológ Seyle pre Denník N vysvetlil, že ak berieme do úvahy len somálskych pirátov, ktorí majú podľa neho na svedomí väčšinu únosov, „priemerná dĺžka zajatia dosahuje 269 dní. Takmer všetci rukojemníci sa dostanú na slobodu, keď sa zaplatí výkupne. Väčšinou to hradí poisťovňa“.

Seyle nám v krátkosti opísal, čo sa deje s námorníkmi, keď ich piráti držia v zajatí: „Bežné je fyzické aj psychické týranie vrátane extrémnych foriem systematického bitia alebo predstieraných popráv. Vyhrážajú sa im smrťou. Piráti dávajú námorníkom často málo jedla a vody, alebo sú nechutné.“

Psychológ a jeho tím zaradili do svojho výskumu desiatky námorníkov (pochádzali z Filipín, Ukrajiny a Indie), ktorých v minulosti zajali piráti a ich duševný stav porovnali so stovkami iných námorníkov, ktorí útok pirátmi nikdy nezažili.

Posttraumatická stresová porucha

Nevýhodou štúdie je, že jej autori nemali k dispozícii psychiatrické vyšetrenia a výskyt posttraumatickej stresovej poruchy (duševná porucha, ktorá vzniká ako reakcia na traumatickú udalosť, prípadne dlhotrvajúcu stresovú situáciu) odvodzovali z dotazníkov, ktoré rozdali námorníkom.

Seyle pripúšťa chybovosť, no pre Pacific Standard povedal, že sa podľa neho trafili v 90 percentách prípadov.

Dodajme, že pacient, ktorý trpí posttraumatickou stresovou poruchou, prežíva traumatickú udalosť opakovane vo svojich spomienkach, snoch či nočných morách. Poruchu sprevádza intenzívny strach a pocity bezmocnosti. Spojená je s nespavosťou či poruchami sústredenia a výnimkou nie sú ani samovražedné myšlienky.

Autori novej štúdie zistili, že 25,7 percenta námorníkov, ktorých piráti držali ako rukojemníkov, vykazovalo znaky posttraumatickej stresovej poruchy. „Väčšia pravdepodobnosť, že sa u ľudí rozvinie posttraumatická stresová porucha, je vtedy, ak sú priamo vystavení traume, napríklad ak im ublížili alebo sa im priamo vyhrážali a neboli len svedkom udalostí, ktoré sa stali ich kolegovi,“ vraví pre Denník N Seyle.

Psychológ dodal, že riziko posttraumatickej stresovej poruchy sa zvyšuje, ak zajatec nemá nad situáciou žiadnu kontrolu alebo je len minimálna a ak sú zážitky, ktorým je vystavený, extrémne.

Odolnosť

Väčšina zajatcov, až tri štvrtiny, však symptómy spojené s posttraumatickou stresovou poruchou nevykazovali. „Ľudia sú psychicky odolní (z angl. resilience). Skutočnosť je taká, že ľudia sa veľmi dobre prispôsobia negatívnym udalostiam a bez ohľadu na to, aká zlá je tá udalosť, väčšina ľudí sa z toho dostane bez dlhotrvajúcich problémov.

Každého človeka skúsenosť s pirátstvom nejakým spôsobom poznačí, ale dlhotrvajúce problémy, medzi nimi posttraumatická stresová porucha, sú našťastie vzácne,“ vysvetlil Seyle.

Ohromujúcej schopnosti ľudí zvyknúť si aj na tie najhoršie veci si všimol aj ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij, keď v Zápiskoch z mŕtveho domu napísal: „Človek je tvor, ktorý si zvykne na všetko, a to je vari jeho najvýstižnejšia definícia.“

Prečítajte si

Zvyknúť sa dá na všetko, aj na mizerný dôchodok

Mnohé psychologické výskumy nás učia, že Dostojevskij mal pravdu. Napríklad výskum z roku 2005 ukázal, že sedem a osemnásť mesiacov po útokoch na dvojičky v New Yorku nevykazovala väčšina ľudí, ktorí boli v čase útoku v útrobách budov alebo v ich bezprostrednom okolí, žiadne prejavy psychopatológie.

Populárny nemecký psychológ a sociológ Rolf Degen na sociálnej sieti nedávno napísal, že „psychická odolnosť je štandard a nejde o vzácnu výnimku“.

Just reread one of the most important and elevating psychology papers: The vast majority of people do not break under traumatic experiences. Resilience is the default, not the rare exception. pic.twitter.com/hmzo0mCioQ

— Rolf Degen (@DegenRolf) January 4, 2018

Psychoedukácia

Psychológ Seyle, hlavný autor novej štúdie, vysvetlil, ako do budúcna znižovať počet ľudí, ktorí po zajatí pirátmi na mori trpia posttraumatickou stresovou poruchou. „Myslím, že základné informácie o tom, ako sa vyrovnať s emocionálnymi problémami, môžu byť užitočné.

Existujú isté dôkazy, že poskytnutie ‚psychoedukácie’ vo forme informácií o posttraumatickej stresovej poruche a pozitívnych spôsoboch, ako sa s ňou vyrovnať, môže zabrániť rozvoju vážnejších problémov spojených s touto poruchou.“

Dostupné z: https://doi.org/10.1016/j.marpol.2017.10.009