Na prvé slovenské igelitky tlačili socialistické heslá, nahradili sieťovky, košíky a batôžky
Čo vlastne ľudia používali na nakupovanie predtým, ako k nám dorazili igelitové tašky?
“Kto chce vedieť o všetkom, číta stranícku tlač,” píše sa na jednej z prvých igelitových tašiek, ktoré sa na Slovensku zachovali. Je na nej logo vydavateľstva Pravda.
Tie úplne prvé pochádzajú zo šesťdesiatych rokov a vyrábali ich podniky, alebo výrobné družstvá na svoju vlastnú propagáciu. Príležitosti na reklamu totiž nebolo nazvyš.
“Reklama v socializme nemala také miesto ako v kapitalizme, pretože nešlo o hospodársku súťaž v takej masívnej miere, ako je to dnes. Používala sa preto skôr na propagovanie hesiel a posolstiev alebo na propagandu ,” hovorí vedúci Slovenského múzea dizajnu Maroš Schmidt.
“Napríklad aby sa vedelo, že socialistické hospodárstvo stojí na pilieroch konkrétnych podnikov,” dopĺňa Schmidt. “Z dnešného hľadiska je to pre nás cenný dokument toho, ako vyzeralo vtedajšie hospodárstvo a grafický prejav. Ten bol väčšinou na veľmi vysokej úrovni, všetko bolo výtvarne dotiahnuté, premyslené a s výnikajúcou typografiou.”
Vydavateľstvo Mladé letá malo na svojich igelitkách napríklad nádherné ilustrácie známeho výtvarníka Miroslava Cipára.
V igelitových taškách rozdávali podniky svoje propagačné materiály, odznaky, puky či vlajočky, ľudia si takéto igelitky odnášali z veľtrhov, festivalov, zo stretnutí mládeže, autosalónov alebo aj vedeckých konferencií a sympózií.
Igelitky boli zo začiatku vzácnosťou a mnohí ich zbierali. “Pamätám si, že v 60. rokoch bolo tiež úplne bežné odkladať poskladanú igelitku, ktorú sme si priniesli zo zahraničia alebo nám v nej známi, príbuzní priniesli darček alebo želaný, u nás nedostupný tovar,” hovorí etnologička a pamätníčka Magdaléna Paríková.
Igelitky zadarmo zakázali
Igelitové nákupné tašky nevyvolali senzáciu len svojím príchodom, ale aj dostupnosťou.
“Pamätám si, ako som bol v 90. rokoch očarený tým, že prišiel Carrefour a Tesco a že nám dávali tašky zadarmo,” hovorí Schmidt. Tie najnovšie sa však už konečne vyrábajú z viac-menej rozložiteľného materiálu, ktoré by si však naše múzeum uchovalo len veľmi ťažko, lebo sa po čase samy začnú rozpadávať.
Schmidt hovorí, že dizajn igelitiek sa v deväťdesiatych rokoch zhoršil, pretože už si ich mohol vyrábať prakticky ktokoľvek.
Slovensko sa dnes s igelitkami snaží bojovať tak, že ich v obchodoch zakázalo rozdávať zadarmo. Od januára si ju preto buď kúpite, alebo si nákup odnesiete inak.
Niektoré obchody zmenu zákona spočiatku ignorovali, RTVS zistila, že mnohé obchody v hlavnom meste igelitky rozdávali aj po Novom roku.
Iné obchody za tašky zaviedli symbolický poplatok jeden cent. “Ukazuje to vynaliezavosť obchodu. Zákonnú povinnosť si splnili,” hovorí obchodný analytik Ľubomír Drahovský, ktorý nezachytil, že by sa obchody proti novému zákonu bránili. Postupne by sa však podľa neho mali pripravovať aj na ráznejšie zmeny v používaní tašiek a vreciek.
Obchody majú po novom povinnosť ponúkať okrem klasických igelitiek aj ich ekologickejšie náhrady napríklad z papiera, textilu alebo tašky na viac použití. Ak zákon nedodržia, hrozí im pokuta od 500 do 50-tisíc eur.
Sieťovka vstala z mŕtvych
Kým sa na Slovensku neobjavili igelitky, museli si ľudia s nákupmi poradiť inak. V čase, keď sa Slovensko snaží zbaviť igelitových tašiek, sa v niečom od našich predkov možno môžeme inšpirovať.
Doteraz si mnohí pamätajú na tašky, ktorým sa hovorilo „sieťovky“. Vznikli v Česku a ich história siaha až do medzivojnového obdobia. “Používali sa rôzne pletené tašky v podobe sieťky, mnohí si zhotovovali aj háčkované menšie sieťovky a aj si ich navzájom darovali,” hovorí etnologička Paríková.
Sieťovky sa vyrábali z nylonu, bavlny aj gumy a bolo ich možné kúpiť aj v obchodoch. Nedávno sa ich rozhodla oživiť Karolína Pechová, ktorá založila značku České síťovky.
„Samotný nápad sa začal zhmotňovať, keď mi babička ukázala svoju starú sieťovku, ktorú dostala od svojho ctiteľa z Bulharska,“ hovorí Pechová. Začala teda pátrať po histórii sieťovky a postupne si predstavovala, že by sa dnes mohla stať módnym hitom. A aj sa stala – predala už takmer pol milióna sieťoviek.
Nevyrába len jednoduché modely, ale aj trocha extravagantnejšie. Skoro všetky produkty si vymýšľa sama, občas sa však radí aj s módnymi návrhármi a profesionálnymi šičkami. Väčšina modelov je z bavlny, ale pri výrobe vybraných tašiek používajú aj spandex či polyester.
V Česku sa sieťovky stali také obľúbené, že si ich ako propagačné predmety začali kupovať aj firmy. „Jeden z najväčších zákazníkov bola Kofola, ďalej Skanska, T- mobile, Vodafone. Ku koncu tohto roka sme vyrobili sieťovky pre konferenciu olympijského výboru,“ hovorí Pechová.
Balilo sa do papiera a do batôžka
Okrem sieťoviek sa v minulosti používali šité plátené alebo koženkové tašky. “V minulosti, keď niekto išiel po práci nakúpiť, tak si v obchode nekúpil igelitku, musel mať tašku pri sebe, často nejakú plátenú alebo skladaciu,” hovorí Paríková.
“V minulosti by ľudia neodniesli taký veľký nákup, ako dnes, keď si ho môžu zložiť do auta. Ľudia vtedy neboli takí mobilní,” hovorí Paríková. Treba však povedať, že v minulosti sa v obchodoch nakupovalo menej. Na vidieku si ľudia množstvo surovín dopestovali sami a veľa potravín sa zaváralo. Obyvatelia miest nakupovali okrem obchodov aj na trhu, pričom im často nákupy tiež ušetrili vlastné zaváraniny. Kým dnes trhoviská s miestnymi predajcami a výrobkami zažívajú návrat, v minulosti to bolo miesto, kde chodili ľudia nakupovať pomerne často.
“Na trhu sa okrem ovocia a zeleniny predávala hydina, vajcia, údené mäso. Bežné bolo konzumovanie diviny. V stánkoch viseli zajace a bažanty, ktoré vám tam vypitvali, zbavili kožušiny. Ešte začiakom druhej polovice 20. storočia neboli bežné mraziace pulty. Tovar sa balil do papiera alebo do vreciek,” hovorí Paríková. Pamätá si tiež, že mlieko a smotana sa napríklad v bratislavskej tržnici vymeriavalo do plechových konvičiek.
Potraviny sa navyše rýchlo kazili a bez chladničiek museli ovocie a zeleninu uskladňovať v pivniciach alebo na chladnejších miestach. “Na vidieku na tento účel slúžili nielen pivnice, ale aj studne, do ktorých sa mäso, maslo spúšťalo vo vedre,” hovorí Paríková. Ak takú možnosť nemali, nakupovali častejšie a v menších množstvách.
Okrem trhu sa nakupovalo aj v špecializovaných predajniach – pekárni, mäsiarni alebo zelovoci. Človek musel počas nákupu obehnúť viaceré špecializované predajne – pekáreň, mäsiareň alebo zelovoc. “Dnes vojdete do supermarketu a všetko máte na jednom mieste,” hovorí Paríková.
“Čokoľvek ste kúpili, bolo už v priebehu 20. storočia zabalené do papiera, previazané stužkou a to bez ohľadu na veľkosť a komoditu,” hovorí Paríková. Väčšie podniky ako napríklad Baťa alebo neskôr Obchodný dom Dunaj si v minulosti vyrábali vlastný “papierový dizajn”.
Ak chceme zájsť aj do veľmi vzdialenej histórie, nesmieme zabudnúť na batôžky.
“Išlo sa na trh, kúpila sa pálenka, slanina alebo medovníkové srdce a zabalilo sa to do pláteného batôžka. Namiesto rúčky stačila dlhá palica,” hovorí Schmidt.
Ďalšie igelitové tašky z rokov 1974 – 1988
Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].