Načo SNS modernizuje armádu, ak popiera základné hrozby pre bezpečnosť Slovenska?

Autor je riaditeľom programu Bezpečnosť a obrana
Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku

Konflikty posledných desaťročí sú jasným dôkazom, že svet sa nezvratne mení a dochádza k otrasom doterajšieho medzinárodného poriadku. Treba si priznať, že dochádza k postupnému ústupu západných mocností zo svojich pozícií v medzinárodnom prostredí a nástupu nových mocností na Východe, najmä v Ázii. Je to spôsobené slabšou schopnosťou a ochotou podstúpiť zásadnejšie zmeny v rámci komplexnosti našej spoločnosti a únavy viac zasahovať a ovplyvňovať konflikty.

V podstate dochádza k zásadným zmenám bezpečnostného systému, na ktorý sme boli doteraz zvyknutí, a starí aj noví hráči cítia svoju šancu postupne posilniť svoje mocenské pozície, a tým aj svoj vplyv vo svete. Vyhliadky do budúcnosti nevyzerajú veľmi ružovo. Konflikty na Blízkom východe, hrozba ďalších migračných vĺn, terorizmus, ako aj konflikt na Ukrajine budú pokračovať dlhšie, ako by sme si želali. A to je len časť hrozieb, ktoré nás ohrozujú. Klimatické zmeny, možný konflikt medzi USA a KĽDR nevynímajúc.

Ďalším problémom je, že demokratické spoločnosti prechádzajú krízou, napriek tomu, že sa ekonomike postupne darí lepšie. Spoločnosti sú rozpoltené, na politickú scénu nastupujú noví hráči a len s ťažkosťami sa darí zostavovať vlády a efektívne vládnuť. Tieto otrasy našej spoločnosti vytvárajú priestor pre zahraničných hráčov postupne ovplyvňovať politickú nestabilitu v Európe, a teda aj u nás, a darí sa im to.

Niektorí politici ignorujú fakty

Jedným z míľnikov bol konflikt na Ukrajine, ktorý už trvá skoro štyri roky, a Ukrajinu si chce Rusko ponechať vo svojej sfére vplyvu, a je ochotné pre to riskovať aj konflikt so Západom. Lenže Moskva si uvedomuje, že potenciál Západu prevažuje Rusko vo všetkých sférach a možnosti úspechu sú obmedzené. Napriek tomu by to nebolo Rusko, keby sa nepokúsilo zmeniť chod dejín a nemalo pripravený plán, ako sa o to pokúsiť. Prišlo s inováciou takzvaného permanentného podprahového konfliktu (viacerí ho nazývajú hybridná vojna), ktorý sa odohráva v našich mysliach. Výsledkom je, že tomuto konfliktu dominujú informačné a psychologické operácie, ktoré majú prednosť pred nasadením konvenčných síl. Cieľom je demoralizácia, rozpoltenosť spoločnosti, obmedzenie jej odhodlania brániť sa a prebúdzanie sympatií k nepriateľovi, na úkor vlastnej vlády alebo vlasti.

S týmito novými hrozbami sa snaží Západ (teda aj Slovensko) vyrovnať na národnej, ako aj nadnárodnej úrovni. Vidíme to na zmenách prístupu v EÚ, ako aj NATO, ku ktorým sa oficiálne hrdo hlásime aj my. Lenže čo sa podarilo urobiť na Slovensku, aby bolo odolnejšie, posilnilo svoju obranu a bezpečnosť? Nie veľa!

Máme politikov, ktorí odmietajú akceptovať existenciu nových hrozieb a blokujú akékoľvek snahy vytvoriť systém a mechanizmy efektívnejšej obrany, a teda aj odolnosti voči nim. Samozrejme, často v „národnom záujme“. Títo politici žijú skôr minulosťou a v malicherných hádkach o pozície v štátnej správe a štátnych podnikoch, na úkor schopnosti myslenia do budúcnosti. Samozrejme, že bojujú o hlasy voličov a radšej privrú oči alebo odignorujú fakty s víziou zisku pár percent. Z politického hľadiska by sa to dalo akceptovať, keby aspoň nechali ľudí, ktorí problematike rozumejú, pracovať efektívne. Lenže to je na spolitizovanom Slovensku len bájna predstava.

Blokované dokumenty

Z politických dôvodov sa doteraz (štyri roky od začatia konfliktu na Ukrajine a spustenia hybridných hrozieb) nepodarilo v parlamente schváliť strategické dokumenty (Bezpečnostná, obranná a Vojenská stratégia), ktoré by zjavne hladko prešli aj s pomocou opozície, čo by bol síce symbolický, ale dôležitý akt. Blokuje ich SNS, ktorá teraz hrá opäť na ruskej strune a snaží sa tak kompenzovať prepad svojich preferencií.

Tieto dokumenty sú základným predpokladom na budovanie mechanizmov efektívnejšej bezpečnosti a obrany. Bez nich si len ťažko nastavíme systém obrannej politiky a obranného plánovania. Zákonite musia obsahovať aj najhoršie scenáre a široké spektrum ohrozenia našej bezpečnosti a obrany.

Lenže u nás doteraz máme politikov, ktorí odmietajú čo i len spomenúť niečo také, ako je hrozba z Východu, hybridné hrozby a pod. V takýchto podmienkach môžeme len veľmi ťažko efektívne zabezpečiť našu bezpečnosť a obranu. Síce sa podarilo vytvoriť fragmenty posilnenia našej odolnosti voči novým hrozbám, ale tie sú po čiastočkách rozhodené v rámci niekoľkých ministerstiev. Tieto aktivity však nikto na Slovensku nekoordinuje. Jednoducho nie je politická vôľa.

Ministerstvo vnútra síce vytvorilo jednotku boja proti terorizmu a kriminalite na internete a sociálnych sieťach a ministerstvo zahraničných vecí rozbehlo takzvanú strategickú komunikáciu ako jeden z najdôležitejších nástrojov budovania našej odolnosti a boja s propagandou. Lenže v dôsledku využívania novej generácie spôsobu boja tieto oblasti spolu úzko súvisia, ale u nás ich ešte stále nie sme schopní takto vnímať. Nehovoriac o ministerstve obrany, ktoré absentuje vo všetkých týchto oblastiach, aj keď si ich vo svojej novej obrannej stratégii zadefinovalo medzi priority.

Necháme sa prekvapiť?

Ministerstvo obrany síce spustilo najväčšiu modernizáciu ozbrojených síl vo svojej histórii, ale – odhliadnuc od terajších a aj budúcich škandálov, ktoré nás ešte v tejto súvislosti čakajú – treba si priznať, že táto modernizácia je skôr zhodou okolností a vonkajších faktorov ako rozhodnutím, ktoré by vzniklo na základe národného záujmu. Ministerstvo obrany nedokáže ani využiť vhodné podmienky na zvýšenie rozpočtu na obranu, keď politickí predstavitelia vedenia rezortu túto snahu zabíjajú netransparentnosťou štýlu 90. rokov.

Slovensko teraz oslávilo 25 rokov svojej nezávislosti a podarilo sa mu dosiahnuť výsledky, s ktorými mnohí nerátali alebo im nechceli veriť. Lenže Slovensko doteraz nebolo z hľadiska bezpečnosti a obrany vystavené žiadnej skúške a dúfajme, že to tak aj ostane. No v prípade, že takáto situácia nastane, je otázne, či sme naozaj pripravení a schopní sa brániť, alebo sa radšej necháme prekvapiť.

Absencia zhody na hrozbách pre Slovensko a vytvorenia mechanizmu koordinácie týchto aktivít skôr naznačujú, že sa radšej necháme prekvapiť, ako by si mali niektorí politici priznať, že takéto hrozby tu naozaj sú. Potom však stojí za zamyslenie, aký cieľ (okrem deklarovaného záujmu o účasť na jadre EÚ a posilnenú obrannú spoluprácu v rámci nej) má práve prebiehajúca modernizácia armády. Budeme ochotní a pripravení novú techniku nasadiť v prípade najhoršieho scenára či presadzovania záujmov Slovenska, alebo sa títo politici rozhodnú akceptovať nátlak a prispôsobiť sa mu?