V meste musí byť aj niekto, kto urobí nepopulárne riešenia

Peniaze nie sú pre kvalitnú architektúru hlavným kritériom, hovorí Špela Videčnik, architektka zo svetovo uznávaného ateliéru Ofis zo Slovinska, ktorá prišla po viac ako dvadsiatich rokoch do Bratislavy.

Ateliér OFIS patrí k svetovo uznávaným, pracuje na rodinných a bytových domoch, ale urobil aj bivaky v Alpách. Foto – OFIS

Keď prišla do Bratislavy, bola v šoku. Naposledy tu bola krátko pred revolúciou. Dnes sa jej zdá, že naše mesto sa posunulo neuveriteľným spôsobom dopredu. Pozitívne hodnotí aj viaceré nové developerské projekty, pripomína však, že práve teraz potrebujeme silnú pozíciu mesta. „Mesto musí neustále myslieť na verejný priestor dostupný každému obyvateľovi . To je kvalita, o ktorú môže pri rýchlom rozvoji ľahko prísť.“ ŠPELA VIDEČNIK však hovorí aj o tom, ako podobnú situáciu vyriešili v Ľubľane, o svojej skúsenosti s developermi aj o tom, koľko stojí kvalitná architektúra.

V Bratislave ste strávili pár dní, všimli ste si niečo z architektúry, čo vás ihneď zaujalo?

Samozrejme, do oka mi okamžite padla budova rozhlasu od architekta Štefana Svetka. Je to krásna stavba, veľmi odlišná od všetkého okolo, je to viac monument než budova. A páčilo sa mi na nej aj to, že svojím tvarom vytvára pod sebou verejný priestor. Mám rada, keď sú budovy dobre zasadené do mestskej štruktúry a ponúkajú aj nejaký typ verejne dostupného priestoru.

A všimli ste si aj niečo súčasnejšie? Práve v Bratislave vzniká niekoľko projektov a celá nová štvrť mesta.

Áno, deje sa tu toho naozaj veľa. Keď k vám človek prichádza, všade sú žeriavy, takže je jasné, že sa toho práve teraz veľa stavia a je tu dynamické prostredie. Som veľmi zvedavá, ako dopadne projekt zo štúdia Zahy Hadid, ale aj ostatné projekty, ktoré sú vo výstavbe. Naposledy som tu bola niekedy v roku 1989 ešte ako študentka, muselo to byť krátko pred revolúciou. Keď som sa sem tento rok vrátila po viac než dvadsiatich piatich rokoch, poviem vám, že to bol naozaj šok. Je úžasné, čo ste z mesta, ktoré som si pamätala, urobili. Vidno, že rástlo s vplyvmi západnej architektúry aj s pomocou zahraničných investorov, ale zatiaľ si drží rovnováhu. Mnohé mestá, ktoré vyrástli rovnako rýchlo ako Bratislava, si túto rovnováhu neudržali. Je to náročné.

To je práve teraz pre nás veľmi dôležitá téma. Stavia sa veľa projektov, Bratislava bude o pár rokov vyzerať celkom inak a teraz je čas, keď sa o tom rozhoduje. Na čo si podľa vás máme dať pozor?

To, čo potrebujete, je veľmi dobrá politika urbanistického plánovania mestskej samosprávy, ktoré sa stará o verejný priestor. To je najdôležitejšie. Posledné tri roky sa aj v rámci v rámci nášho kurzu na Harvarde zameriavame na rýchlo rastúce mestá v Ázii – Kuala Lumpur, Jakarta, Manilla, to všetko sú mestá, ktoré rastú ešte omnoho rýchlejšie než Bratislava. Negatívom tohto stavu je, že sa úplne strácajú verejné priestory. Každý súkromný developer sa stará najmä o svoj vlastný projekt a neexistuje tu politika spoločných tém, ktorá by ich prepájala. Mesto preto potrebuje dobrého hlavného architekta a úrad pre urbanistický rozvoj, ktorý bude mať neustále na pamäti všetko, čo sa práve stavia súkromnými developermi, no popri tom bude myslieť aj na spoločný základ – verejný priestor, ktorý musí byť dostupný každému obyvateľovi mesta. To je kvalita, o ktorú mesto môže ľahko prísť. Európske mestá túto kvalitu vždy mali, ale práve teraz v časoch vývoja riadeného súkromnými developermi ju strácame. Dúfam, že nie úplne.

Futbalový štadión v Borisove, Bielorusko, ktorý OFIS dokončili v roku 2014. Výstavbe štadióna predchádzala veľká medzinárodná súťaž, v ktorej slovinský ateliér vyhral. Foto – Tomaz Gregoric

Štadión v Bielorusku. Foto – Tomaz Gregoric

Bivak v pohorí Skuta v slovinských Alpách, na ktorom OFIS pracovali so svojimi študentmi z Harvardu v roku 2015. Foto – Anže Čokl, anzecokl.com

Futbalový štadión v Maribore, jedna z prvých súťaží na verejné budovy, ktoré Ofis vyhral v Slovinsku, súťaž sa konala v roku 1998, štadión dokončili o desať rokov neskôr. Foto – Tomaz Gregoric

Dom smútku, Krašnja, 2009. Foto – Tomaz Gregoric

Obytná bunka, 2017. Experimentálny projekt obytnej jednotky, ktorá je flexibilná, nezaberá veľa priestoru v krajine a je prispôsobená umiestneniu do rôznych terénov a poveternostných podmienok. Dá sa osadiť vertikálne alebo horizontálne, prípadne zväčšiť využitím druhého modulu. Foto – Janez Martinic

Interiér drevenej obytnej jednotky. Foto – Janez Martinic

Mesto a jeho samospráva sú jedna strana, druhou sú súkromní developeri. Do akej miery sa majú podieľať na týchto spoločných, verejných záujmoch? Nechceme od nich priveľa?

Roky spolupracujeme aj so súkromnými developermi a vieme, že táto téma je náročná a veľa rezonuje aj v spoločnosti. Je príliš jednoduché povedať, že developeri

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás