Denník N

V meste musí byť aj niekto, kto urobí nepopulárne riešenia

Ateliér OFIS patrí k svetovo uznávaným, pracuje na rodinných a bytových domoch, ale urobil aj bivaky v Alpách. Foto – OFIS
Ateliér OFIS patrí k svetovo uznávaným, pracuje na rodinných a bytových domoch, ale urobil aj bivaky v Alpách. Foto – OFIS

Peniaze nie sú pre kvalitnú architektúru hlavným kritériom, hovorí Špela Videčnik, architektka zo svetovo uznávaného ateliéru Ofis zo Slovinska, ktorá prišla po viac ako dvadsiatich rokoch do Bratislavy.

Keď prišla do Bratislavy, bola v šoku. Naposledy tu bola krátko pred revolúciou. Dnes sa jej zdá, že naše mesto sa posunulo neuveriteľným spôsobom dopredu. Pozitívne hodnotí aj viaceré nové developerské projekty, pripomína však, že práve teraz potrebujeme silnú pozíciu mesta. „Mesto musí neustále myslieť na verejný priestor dostupný každému obyvateľovi . To je kvalita, o ktorú môže pri rýchlom rozvoji ľahko prísť.“ ŠPELA VIDEČNIK však hovorí aj o tom, ako podobnú situáciu vyriešili v Ľubľane, o svojej skúsenosti s developermi aj o tom, koľko stojí kvalitná architektúra.

V Bratislave ste strávili pár dní, všimli ste si niečo z architektúry, čo vás ihneď zaujalo?

Samozrejme, do oka mi okamžite padla budova rozhlasu od architekta Štefana Svetka. Je to krásna stavba, veľmi odlišná od všetkého okolo, je to viac monument než budova. A páčilo sa mi na nej aj to, že svojím tvarom vytvára pod sebou verejný priestor. Mám rada, keď sú budovy dobre zasadené do mestskej štruktúry a ponúkajú aj nejaký typ verejne dostupného priestoru.

A všimli ste si aj niečo súčasnejšie? Práve v Bratislave vzniká niekoľko projektov a celá nová štvrť mesta.

Áno, deje sa tu toho naozaj veľa. Keď k vám človek prichádza, všade sú žeriavy, takže je jasné, že sa toho práve teraz veľa stavia a je tu dynamické prostredie. Som veľmi zvedavá, ako dopadne projekt zo štúdia Zahy Hadid, ale aj ostatné projekty, ktoré sú vo výstavbe. Naposledy som tu bola niekedy v roku 1989 ešte ako študentka, muselo to byť krátko pred revolúciou. Keď som sa sem tento rok vrátila po viac než dvadsiatich piatich rokoch, poviem vám, že to bol naozaj šok. Je úžasné, čo ste z mesta, ktoré som si pamätala, urobili. Vidno, že rástlo s vplyvmi západnej architektúry aj s pomocou zahraničných investorov, ale zatiaľ si drží rovnováhu. Mnohé mestá, ktoré vyrástli rovnako rýchlo ako Bratislava, si túto rovnováhu neudržali. Je to náročné.

To je práve teraz pre nás veľmi dôležitá téma. Stavia sa veľa projektov, Bratislava bude o pár rokov vyzerať celkom inak a teraz je čas, keď sa o tom rozhoduje. Na čo si podľa vás máme dať pozor?

To, čo potrebujete, je veľmi dobrá politika urbanistického plánovania mestskej samosprávy, ktoré sa stará o verejný priestor. To je najdôležitejšie. Posledné tri roky sa aj v rámci v rámci nášho kurzu na Harvarde zameriavame na rýchlo rastúce mestá v Ázii – Kuala Lumpur, Jakarta, Manilla, to všetko sú mestá, ktoré rastú ešte omnoho rýchlejšie než Bratislava. Negatívom tohto stavu je, že sa úplne strácajú verejné priestory. Každý súkromný developer sa stará najmä o svoj vlastný projekt a neexistuje tu politika spoločných tém, ktorá by ich prepájala. Mesto preto potrebuje dobrého hlavného architekta a úrad pre urbanistický rozvoj, ktorý bude mať neustále na pamäti všetko, čo sa práve stavia súkromnými developermi, no popri tom bude myslieť aj na spoločný základ – verejný priestor, ktorý musí byť dostupný každému obyvateľovi mesta. To je kvalita, o ktorú mesto môže ľahko prísť. Európske mestá túto kvalitu vždy mali, ale práve teraz v časoch vývoja riadeného súkromnými developermi ju strácame. Dúfam, že nie úplne.

Futbalový štadión v Borisove, Bielorusko, ktorý OFIS dokončili v roku 2014. Výstavbe štadióna predchádzala veľká medzinárodná súťaž, v ktorej slovinský ateliér vyhral. Foto – Tomaz Gregoric

Štadión v Bielorusku. Foto – Tomaz Gregoric

Bivak v pohorí Skuta v slovinských Alpách, na ktorom OFIS pracovali so svojimi študentmi z Harvardu v roku 2015. Foto – Anže Čokl, anzecokl.com

Futbalový štadión v Maribore, jedna z prvých súťaží na verejné budovy, ktoré Ofis vyhral v Slovinsku, súťaž sa konala v roku 1998, štadión dokončili o desať rokov neskôr. Foto – Tomaz Gregoric

Dom smútku, Krašnja, 2009. Foto – Tomaz Gregoric

Obytná bunka, 2017. Experimentálny projekt obytnej jednotky, ktorá je flexibilná, nezaberá veľa priestoru v krajine a je prispôsobená umiestneniu do rôznych terénov a poveternostných podmienok. Dá sa osadiť vertikálne alebo horizontálne, prípadne zväčšiť využitím druhého modulu. Foto – Janez Martinic

Interiér drevenej obytnej jednotky. Foto – Janez Martinic

Mesto a jeho samospráva sú jedna strana, druhou sú súkromní developeri. Do akej miery sa majú podieľať na týchto spoločných, verejných záujmoch? Nechceme od nich priveľa?

Roky spolupracujeme aj so súkromnými developermi a vieme, že táto téma je náročná a veľa rezonuje aj v spoločnosti. Je príliš jednoduché povedať, že developeri sa starajú iba o svoj vlastný zisk a nezaujímajú sa o nič ostatné. Ak ste súkromná firma, robíte na svojom pozemku, a niekto vám dá úlohu urobiť niečo ešte aj na tom vedľajšom – či súkromnom, alebo verejnom, ide to ťažko, ak medzi vami a mestom nefunguje dobrá komunikácia. Tá je základ. Ak nefunguje, zvyčajne to potom končí tak, že developer si povie: urobíme iba to, čo máme urobiť na svojom území a snáď sa časom niečo urobí aj na jeho okrajoch a v okolí. Takže – musí to byť mesto, verejná správa, ktorá má dohľad nad celým územím, má víziu toho, ako sa má celé mesto vyvíjať a ako sa oň strať. Nemôže to byť iba na pleciach developerov.

Akú máte skúsenosť s developermi – chcú sa naozaj zúčastňovať na tvorbe mesta aj mimo svojich záujmov? Nejde snaha z ich strany iba po hranicu získania dobrého mena u verejnosti, čo pomôže opäť len ich zisku?

Developeri majú chuť byť súčasťou rozvoja mesta, ale iba v prípade, že sa z toho pre nich nestane nejaký problém politického charakteru, alebo, že pri tom nevznikne problém, ktorý zastaví či pozastaví ich vlastnú stavbu. Ak vkročia do územia, ktoré im nepatrí, stojí ich to viac času. Preto prirodzene rozmýšľajú nad možnosťou, že do toho nepôjdu a neznásobia si problémy, ktoré už beztak majú. Na druhej strane, aj oni veľmi vedia, že ak je celé územie v okolí ich projektu dobre urobené – ak sú tam pekné ulice a námestia, príjemný verejný priestor, ktorý prepája viaceré developerské projekty – iba to zvyšuje ich vlastnú hodnotu. Ak teda ide o peniaze, zo skúsenosti viem, že sú ochotní investovať aj do verejného priestoru. Mesto však musí mať víziu a najmä sa musí postarať o to, aby medzi jednotlivými projektmi nenastali žiadne konflikty a aby ich vzájomný dialóg mohol byť konštruktívny. Mesto však musí vopred vedieť, čo potrebuje a čo majú urobiť. Jasné slovo v tom musí mať primátor mesta a jednotlivé oddelenia samosprávy, ktoré musia presvedčiť všetkých ostatných o tom, že vedia, ako majú spoločné územia vyzerať a fungovať.

OFIS Architekti

Rok Oman a Špela Videčnik z ateliéru OFIS. Foto – Tomaz Gregoric

Ateliér založili v roku 1996 čerství absolventi architektúry – Špela Videčnik a Rok Oman. V 90. rokoch dokázali svojím nasadením využiť situáciu, v ktorej sa ocitlo Slovinsko po rozpade Juhoslávie. Zúčastnili sa množstva architektonických súťaží na verejné aj súkromné stavby a viacero z nich vyhrali, vrátane projektu na rozšírenie múzea v Ľubľane alebo výstavbu futbalového štadióna v Maribore. Odvtedy realizovali desiatky projektov, ich hlavný záujem je v nízkonákladových bytových domoch, ktoré sa snažia aj s nízkym rozpočtom urobiť kvalitne. Za svoju prácu získali viacero medzinárodných ocenení, dnes ich ateliér pôsobí a realizuje projekty na celom svete a jeho zakladatelia prednášajú architektúru na Harvarde v USA. Viac o ich projektoch nájdete na ich webovej stránke alebo na archdaily.com.

Aké je to momentálne v Ľubľane, ak ide o rozvoj mesta, o ktorom hovoríme?

Posledných päť rokov sme čelili veľkej stavebnej kríze, veľa súkromných developerov skrachovalo a množstvo rozostavaných stavieb má problém s financiami. Minulý rok sa začala ekonomika spamätávať a opäť sa stavebné projekty začínajú rozbiehať. Našťastie, máme v Ľubľane primátora, ktorý robí rozhodnutia bez ohľadu na to, čo povedia ľudia a či dostane dosť hlasov v nasledujúcich voľbách. Medzi takéto rozhodnutia patrí napríklad to, že niektoré ulice úplne uzatvoril pre autá a dnes sú prístupné iba chodcom či cyklistom.

To je veľký krok.

Áno, tiež však máme veľmi silnú pozíciu mestského architekta, ktorý funguje v pozícii viceprimátora. Je teda na úrovni ostatných viceprimátorov, ktorí sa starajú o financie či kultúru a šport. Ukazuje sa, že to funguje. Samozrejme, mnohí ľudia sú proti takýmto zmenám, ale za posledných asi sedem rokov sa naše hlavné mesto naozaj zmenilo k lepšiemu. Uchádzali sme sa aj o viacero grantov z Európskej únie na renováciu chodníkov a všetkých inžinierskych sietí. Ešte stále je síce kvôli tomu veľa ulíc rozkopaných, lebo renovujeme aj kanalizáciu, popri tom však vzniká aj pekný nový systém chodníkov. Všetko to riadi mesto a mesto malo rozhodujúce slovo aj v tom, že z mnohých ulíc a priestorov, ktoré kedysi okupovali autá, je dnes verejný priestor pre ľudí bez áut, ktorý sa využíva na rôzne spoločenské aktivity.

Nesťažovali sa obyvatelia mesta? Len čo sa v Bratislave začne hovoriť čo i len o parkovacej politike, vášne rastú.

Samozrejme, že sa ozývali, ale ako som už vravela – niekedy potrebujete človeka s tvrdou rukou, ktorý urobí aj nepopulárne rozhodnutie. Dva roky sa ľudia budú sťažovať, ale potom povedia – veď je to vlastne celkom dobré. A presne to sa stalo aj u nás. Viaceré hlavné ťahy vedúce cez mesto, ktoré boli priveľmi rušné, sú dnes dostupné iba pre mestskú hromadnú dopravu, a to je pre mňa ako občana mesta z pohľadu kvality života veľmi pozitívne. Aj vďaka tomu vlani Ľubľana získala titul zeleného a zdravého mesta, získali sme aj viaceré certifikáty od Európskej únie ako mesto, ktoré dbá na to, aby bolo zdravé pre svojich obyvateľov. Ale to sa dá naozaj dosiahnuť iba tým, že budete mať politika, ktorý sa nebude zaujímať o výsledky svojej práce v krátkodobom slede.

Súťaž na rozšírenie mestského múzea v Ľubľane, ktorú OFIS vyhrali ako začínajúci architekti, bola jedným z prvých úspechov v ich portfóliu. Foto – Tomaz Gregoric

Projekt 650 apartments z roku 2006 bol jedným z najväčších realizovaným projektom nízkonákladového bývania v Ľubľane. Názov vychádza z toho, že v štyroch bytových domoch je spolu až 650 samostatných bytov. Každý má balkón alebo lodgiu, na čom si OFIS zakladajú – aby aj malé byty mali aspoň nejaký vonkajší priestor. Foto – Tomaz Gregoric

Každý z bytov v domoch projektu 650 apartments má balkón alebo lodžiu, na čom si OFIS zakladajú – aby aj malé byty mali aspoň nejaký vonkajší priestor. Foto – Tomaz Gregoric

Basket Apartments vznikli v roku 2012 v Paríži a poskytujú ubytovanie pre študentov. Foto – Tomaz Gregoric

Zadná fasáda študentských bytov Basket Apartments v Paríži. Foto – Tomaz Gregoric

Apartmány Tetris, 2007. Foto – Tomaz Gregoric

Bytový dom Honeycomb vznikol v roku 2006 v Izole ako príklad nízkonákladového bývania. Foto – Tomaz Gregoric

Váš ateliér OFIS patrí k tým, čo nastúpili na scénu v 90. rokoch ešte z pozície študentov tesne po rozdelení bývalej Juhoslávie a osamostatnení Slovinska. To, čo vzniklo v architektúre u nás 90. rokoch, dnes nehodnotíme veľmi pozitívne. Ako to bolo u vás?

Deväťdesiate roky boli obdobím ozajstného boomu. Ľubľana sa osamostatnila a veľa úradov a inštitúcií, ktoré samostatný štát potrebuje, muselo rýchlo vzniknúť. Konalo sa preto množstvo verejných súťaží pre architektov – na nové múzeum, operu, parlament, obchodnú komoru a množstvo ďalších budov. A tiež bolo súčasne potrebné riešiť bytovú otázku, takže bolo aj množstvo architektonických súťaží na bytové domy.

My sme v tomto období mali naozaj šťastie. Boli sme mladé štúdio s minimom skúseností, ale zúčastnili sme sa všetkých týchto súťaží. Situácia po osamostatnení spôsobila, že veľké verejné súťaže boli otvorené pre všetkých. Nepotrebovali ste mať teda za sebou žiaden veľký ateliér s množstvom referencií. Stará generácia totiž tiež čiastočne stratila zázemie. Už nefungovali štátne inštitúcie, ktoré za nimi stáli pred rozpadom Juhoslávie. Do súťaží sme teda všetci išli ako seberovní. Pre naše štúdio, a ešte možno tri – štyri podobné ateliéry našej generácie, to bol naozaj výborný čas, lebo sme boli mladí, draví, ambiciózni, tvrdo sme pracovali a vyhrali sme množstvo súťaží, čo nám pomohlo založiť silné štúdio a najať ďalších ľudí, ktorí nám pomáhali uskutočňovať a realizovať to, čo sme navrhli, keďže sme naozaj nemali veľa skúseností.

Hovoríte, že v posledných rokoch ste prekonávali stavebnú krízu. Čosi podobné sa udialo aj tu, ale so začiatkom niekedy okolo roku 2007. Myslíte, že sa tým u vás niečo zmenilo?

U nás to prišlo približne v roku 2009 a bol to naozaj totálny kolaps výstavby. Množstvo z týchto projektov stálo na pôžičkách, ktoré ich majitelia neraz investovali aj do iných vecí, a tak sú dnes mnohí buď v štádiu vyšetrovania, alebo dokonca vo väzení. Rástli sme prirýchlo a nezdravo. Dnes, po šiestich rokoch, sme sa už spamätali. A zdá sa mi, že kríza nás posunula a zmenila k lepšiemu. Dnešní developeri sú viac stabilní a zodpovední, prichádzajú aj noví investori, ktorí majú dlhodobé očakávania. Cítim to zo zadaní a súťaží, ktoré opäť narastajú. Súťaže na nové bývanie kladú vyššie nároky, developeri sa viac starajú o to, čo postavia a či to bude kvalitné, lebo vedia, že ľudia už nekúpia len tak hocičo. V tomto mala podľa mňa kríza ozdravný efekt. Už nejde iba o to, aby postavili čo najviac metrov štvorcových na svojom pozemku.

V 90. rokoch ste vyhrali súťaže na múzeum alebo na futbalový štadión, čo sú jedny z najväčších verejných zadaní, aké môžu architekti robiť. My stále nemáme ani veľa súťaží a minimum z nich sú verejné stavby. Je u vás aj dnes bežné robiť architektonické súťaže na verejné stavby?

Stále sa to deje, ale už je ich oveľa menej. A nie je to ani také idealistické, ako to možno vyzerá spoza hraníc. Máme zákon, ktorý hovorí, že pri akejkoľvek výstavbe verejnej budovy z verejných zdrojov sa musí konať súťaž pre architektov. Samozrejme, aj to sa dá obísť, keď si niekto myslí, že tým ušetrí peniaze alebo čas – rozdelí projekt na menšie časti a tie môže zadať aj bez súťaže, pretože pri nižšej sume súťaž robiť nemusí. Výsledok si však môžete predstaviť. Je to, akoby dieťa malo niekoľko matiek. Aby vznikol dobrý verejný priestor, však nemusíte mať iba verejné súťaže. Môžu ho vytvoriť aj súkromní developeri, ktorí nemajú iba krátkodobé očakávania. Pre mňa ako cudzinca, ktorý sem prišiel a pozerá sa na novú panorámu Bratislavy, takých máte. Našli sme takého aj v spoločnosti Corwin, s ktorou sme tu začali spolupracovať. Veľmi ma tu prekvapilo napríklad nákupné centrum pri Dunaji (Eurovea, pozn.). Nehodnotím samotnú architektúru, ale zdá sa mi, že to je veľmi dobrý príklad toho, čo dokáže súkromný investor urobiť pre mesto a jeho obyvateľov. Nepoznám presné podmienky vzniku tohto projektu, ale okrem toho, že ide o budovu s komerčným využitím, to zároveň zmenilo nábrežie a vytvorilo priestor pre ľudí, aký tu dovtedy nebol.

Vravíte, že dnešní developeri už majú vyššie požiadavky na kvalitu, no i tak je asi finančný zreteľ jeden z kľúčových. Váš ateliér robil aj na množstve projektov orientovaných na sociálne a dostupné bývanie. Dokonca hovoríte, že obmedzenia – aj tie finančné – sú pre vás výzvou. Existuje však suma, pod ktorú sa už naozaj dobrá architektúra nedá urobiť?

Je príjemné pracovať na projektoch, ktoré majú dostatočný rozpočet. Rozhodujúce však pre nás nikdy nie je to, aby bol rozpočet dostatočne vysoký, ale skôr to, aby sme za projektom videli skutočnú snahu urobiť niečo dobre. Ak má investor skutočný záujem a rovnako aj stavebná firma a ďalší členovia tímu, tak rozpočet môže byť minimalistický. Peniaze nie sú rozhodujúce kritérium. Stačí, aby šli do správnych vecí, a výsledok môže byť kvalitný. A presne takéto projekty nás zaujímajú. Robili sme naozaj veľa sociálneho bývania a teraz pracujeme na renováciách škôl, kde je rozpočet naozaj extrémne limitovaný. Robíme to však najmä preto, lebo máme pocit, že deti by mali vyrastať v dobrom prostredí a tým sa riadime aj pri ostatných rozhodnutiach. Niekedy skrátka máme pocit, že nejaký projekt musíme zobrať, lebo má šancu ovplyvniť životy ľudí. Možno som príliš idealistická, ale ak, napríklad, deti vyrastajú v zdravom životnom prostredí a dobrej architektúre, verím, že naozaj to má vplyv na ich ďalší vývoj. Preto sme sa stali architektmi. Preto robíme aj projekt horských prístreškov, v ktorom už radšej ani nekalkulujeme náklady, lebo jasne vieme, že ideme do mínusu. Cítime však, že napokon to bude dobre, a o tom je život.

Bivak v Alpách, na ktorom pracovali OFIS architekti so svojimi študentmi z Harvardu. Ide o jeden z projektov, ktoré patria medzi neziskové, bivak je voľne dostupný všetkým turistom. Foto – Janez Martinic

Prístrešok pozostáva z troch častí. Foto – Janez Martinic

Jednotlivé časti sem umiestnili pomocou vrtuľníka. Prístrešok poskytuje útočisko v zlom počasí a dá sa v ňom aj prespať. Foto – Janez Martinic

Nový bivak, ktorý navrhovali architekti so študentmi tak, aby odolal extrémnym podmienkam v Alpách, nahradil starý prístrešok, ktorý na tomto mieste slúžil päťdesiat rokov. Foto – Andrej Gregoric

Zimná útulňa, prostredníctvom ktorej OFIS pokračoval v skúmaní toho, ako sa vysporiadať s extrémnymi podmienkami v horách. Prístrešok v horách vnímajú ako symbol, miesto, ktoré je k dispozícii tým, čo sú na cestách a v núdzi. Foto – Janez Martinic

„Winter cabin“ je umiestnená na vrchu Kanin, z kabíny je 360-stupňový výhľad na Triglav, údolie Socca a dokonca aj Jadranské more. Foto – Janez Martinic

Interiér kapsuly je jednoduchý a účelný. Foto – Janez Martinic

Foto – Janez Martinic

Aké sú vaše princípy, keď robíte na sociálnom bývaní – ako robiť dobrú „low-costovú“ architektúru?

Je to kombinácia viacerých vecí. Množstvo položiek v rozpočte dokáže zoškrtať developer a nemusí pritom šetriť na architektúre. Veľa výdavkov sa nabaľuje na maržiach pre rôzne dodávateľské firmy, ktorých prácu či produkt by dokázal developer urobiť aj sám, a tým ušetrí veľa peňazí. Rovnako to platí aj v prípade, že je naším klientom stavebná firma. Tá dobre vie, ako zoškrtať marže na niečom, čo naozaj nie je nevyhnutné a ako sa dostať k potrebnému materiálu čo najlacnejšie a priamo, bez ďalších sprostredkovateľov, čím sa materiál predražuje. Stačí si predstaviť napríklad fasádu – ak si ju objednáte u externej firmy, všetko sa začne nabaľovať – každá položka, okná, tienenie, všetko má ďalšie marže. Spolu to stojí omnoho viac, ako keby ste prišli na to, ako to urobiť sami. Výsledok môže byť rovnako dobrý. Celý princíp teda spočíva najmä v dobrej spolupráci medzi architektmi, developerom a stavebnou firmou.

Hovoríte, že aj keď je rozpočet nízky, záleží, kam ho dáte. Na čom by sa teda šetriť nemalo?

Na každom projekte sa učíme, ušetriť sa snažíme pri priestoroch, akými sú schody, výťahy, veľké chodby. Peniaze radšej dáme tam, kde to má väčší vplyv na kvalitu života ľudí – napríklad na vytvorenie pekných balkónov a terás. Veľa našich domov aj v kategórii sociálneho, nízkonákladového bývania má veľmi pekné balkóny alebo lodžie. Veríme, že aj v malom byte je veľmi príjemné mať aj nejaký vonkajší priestor. Takmer vždy je to však na začiatku projektu tak, že aj po tom, čo zvíťazíme v súťaži, musíme vyjednávať a snažiť sa vtesnať do požadovaného rozpočtu. Tak to skrátka funguje.

Je to ešte o architektúre? Nezabíja toto neustále vyjednávanie o cene a rôznych parametroch architektonické ambície?

Samozrejme, že zabíja, ale tak to skrátka funguje. (smiech) Niekdy si po celom dni hovoríme, že sme 90 percent času strávili vyjednávaním, bojovaním a dohadovaním podmienok kontraktu s rôznymi stranami, a len 10 percent času tvorí to, čo som si kedysi predstavovala pod architektúrou – že budem sedieť vo svojom ateliéri a kresliť pekné domy. Preto som sa predsa chcela stať architektkou. Ale tak to skrátka funguje. Je to kompromis medzi rôznymi požiadavkami – od partnerov až po tie vlastné. Všetko to však treba vidieť aj s odstupom. Vždy, keď sa dostanem do nejakého mesta, kde sme kedysi robili na nejakom projekte, a idem pozrieť budovu, ktorú sme pred rokmi postavili, som veľmi nervózna, čo ma čaká a či je to ešte dobré. Keď tam však prídem a vidím, že náš návrh sa stal realitou, funguje, žije vlastným životom a vidím, že ľudia sú tam šťastní, všetko sa vám to vráti. Je to naozaj zadosťučinenie vidieť, že ste to postavili dobre a ľudia tam môžu spokojne žiť. A či tam žijú šťastne a spokojne, vidno na prvý pohľad – na balkónoch, oknách, záhradách, dvore. Tam všade vidno, či sa ľudia o svoj dom starajú a majú sa tam dobre.

Do Bratislavy ste prišli kvôli spolupráci. Oslovil vás developer Corwin, ktorý stojí za projektom Einpark v Petržalke, v tomto prípade však budete robiť iba fasádu. Je to bežný typ práce, ktorú tiež robíte?

Nie, nie je to bežný typ práce, akú robíme – zväčša pracujeme na celej stavbe od začiatku až do konca, a tak to aj máme radi. Tu nás však pozvali do spolupráce s tunajšími architektmi zo štúdia A1RESPECT, ktorí vytvorili základnú hmotu budovy bytového domu. Tú dopĺňa nižšia budova s administratívnym využitím, na ktorej fasáde pracujeme. Nie je to ľahká úloha, lebo na úvod je nastavených už veľa faktorov, ktoré ovplyvnia aj našu prácu – objem stavby už má jasné kontúry, do budovy má vchádzať verejný most s cyklistickým pruhom, čo je čiastočne konfliktná situácia, ktorú treba dobre vyriešiť. A ešte je tu ďalšia vec – mesto, ktoré má tiež isté požiadavky a súkromný developer s ním musí vyjednávať tak, aby bol výsledok pekným priestorom pre všetkých. Mesto by v tomto prípade mohlo byť viac flexibilné, zdá sa mi, že nie je veľmi jednoduché viesť tu tento dialóg.

Ako sme sa so všetkými vstupnými podmienkami vyrovnali a čo navrhujete?

Snažili sme sa urobiť pomerne jednoduchú fasádu, viditeľná bude najmä zo strany hlavnej cesty, ktorou ľudia prechádzajú okolo. Chceme s ňou komunikovať. Na jednej strane nemôže byť fasáda príliš výrazná, aby priveľmi pútala pohľady vodičov, chceme však, aby si všimli, že vedľa cesty stojí niečo nové a pekné. Náš nápad je teda minimalistický. Zvolili sme koncept lineárneho pohybu na parapetách a hráme sa s rozličnými materiálmi a textúrami, aby sme zachytili rôzne odlesky a farby okoloidúcich áut a tiež meniacej sa oblohy počas dňa. Budova je pomerne dlhá a repetitívna, všetky poschodia sú rovnaké, snažíme sa však nastoliť akýsi rytmus a zvýrazniť niektoré miesta tak, aby sa človek aj zvonka dokázal v budove orientovať. Chceme dať budove identitu prostredníctvom jednoduchej, elegantnej a nadčasovej fasády.

Je to náš prvý projekt v Bratislave, plánujete aj nejaké ďalšie?

Pôvodne sme váhali aj nad tým, či ísť do tohto projektu – predsa len, dávame „šaty“ na niečo, čo navrhol ktosi iný, je to ako akási obálka. Ale oslovil nás najmä prístup developera. Snažíme sa totiž spolupracovať s klientmi, s ktorými môžeme robiť na projektoch, ktoré sa nám páčia. Našťastie, už sme v štádiu, keď si naozaj môžeme vyberať a nespolupracujeme s každým. Ak cítime, že klient má dobrý tím a chuť urobiť niečo, na čo môžeme byť hrdí – chceme byť toho súčasťou a pri tomto projekte sa nám zdalo, že sme to našli a môže nám to otvoriť aj ďalšie spolupráce.

Rekonštrukcia pôvodnej stodoly, charakteristickej pre vidiecke a horské oblasti Slovinska. Realizácia z roku 2015. Foto – Tomaz Gregoric

Interiér zrekonštruovanej stodoly. Foto – Tomaz Gregoric

Vila 3 Shoebox, Ľubľana. Vila sídli v centre mesta, v rezidenčnej zóne, ide o rekonštrukciu a doplnenie pôvodného domu, ktorý navrhol architekt Emil Navinsek v roku 1934. Architekti budovu doplnili o systém troch podlaží. Foto – Tomaz Gregoric

Interiér Vily 3. Foto – Tomaz Gregoric

Vila Criss-cross Envelope, Ľubľana, 2015. Foto – Tomaz Gregoric

Interiér rodinného domu Criss-Cross Envelope. Foto – Tomaz Gregoric

Dnes vaše štúdio pôsobí vo viacerých krajinách sveta, spolu s Rokom Omanom prednášate na Harvarde. Čo dnes radíte mladým architektom, keď zrátate všetky skúsenosti? Ako ostať samým sebou v takej náročnej disciplíne vyjednávaní a kompromisov?

Je to náročné. Aj po toľkých rokoch som však šťastná, že som architektkou. Je to jedno z najlepších povolaní na svete a ak by som sa opäť mala šancu vrátiť a rozhodnúť, zvolila by som takú istú možnosť. Je to úžasne komplexná disciplína, stretávate ľudí, vidíte miesta, vytvárate niečo, o čom ste presvedčení, že to má šancu meniť ľudské životy a ostáva to za vami. Pre mňa je to dobrý spôsob, ako prežiť život, ale samozrejme, prináša to aj množstvo práce a rozhodnutí, ktorým nejde len o rýchly efekt. A na to treba dbať. Vaše rozhodnutia majú obstáť aj v budúcnosti. Aj my sme robili chyby, množstvo súťaží a projektov sa skončilo sklamaním, ale napokon vždy sa aj čosi podarí. Najdôležitejšie je byť odvážny, a to hovorím aj našim študentom – ak máte silu a chuť urobiť veci dobre – môžete ich urobiť, stačí otvoriť myseľ a byť odvážny.

Je ešte niečo, na čom ste ešte nerobili a chceli by ste?

Áno, a tak trochu s tým už začíname. Vždy som chcela robiť niečo pre deti – škôlky alebo školy, ale nikdy sa nám nepodarilo postaviť ich od základu, väčšinou šlo o rôzne intervencie a renovácie, na ktorých robíme aj teraz. Ale chcela by som, aby sme nejaké urobili aj od základu. Deti by mali vyrastať v dobrej architektúre.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie