Denník N

Slovensko nevzniklo zo zlých dôvodov

Ilustračné foto N – Peter Kováč
Ilustračné foto N – Peter Kováč

Slovenská republika vznikla z rovnakého dôvodu, aký za ostatných stopäťdesiat rokov prevládal pri vzniku všetkých štátov.

Autor je riaditeľom Nadácie Zastavme korupciu

V Denníku N vyšiel včera článok Sama Marca, v ktorom sa venuje aj udeľovaniu štátnych vyznamenaní prezidentom republiky. Zaujala ma v ňom jedna veta, v ktorej autor hovorí toto: Slovensko nevzniklo z dobrých dôvodov. Ďalej túto myšlienku nerozviedol, len pridal, že dobrí neboli ani ľudia, ktorí Slovensku tesne po vzniku vládli.

Uvedené tvrdenie navodzuje dojem, ako keby existovalo niekoľko kvalitatívnych kategórií vznikov štátov. Dobrý, zlý, pragmatický atď. Pritom v praxi dominuje jeden jediný dôvod vzniku a existencie súčasných európskych štátov – národná emancipácia. Pohľad súčasníka na vznik nejakého štátu sa potom líši len v závislosti od hodnotenia otcov zakladateľov, resp. okolností. Prvá československá republika je sexy, lebo Masaryk so Štefánikom.

Zrod vojnového Slovenského štátu je dosť na hanbu, lebo Tiso, ktorý nikdy neoľutoval deportácie Židov a aktívne sa o ne pričinil. Na Kosovo prevažujúci pohľad neexistuje, ale ani v tomto prípade nebola zárodkom nového štátu nejaká vznešená myšlienka.

Medzivojnové Československo bolo tiež založené ako národný štát – v zmysle, že väčšinu obyvateľov mal tvoriť jeden národ, národ československý. U čelných predstaviteľov prvej republiky to nebol len politický kalkul, viacerí skutočne verili, že existuje jednotný československý národ, ktorý má slovenskú vetvu. Vrátane prezidenta Masaryka, ako píše český historik Jan Rychlík v knihe Česi a Slováci v 20. storočí. No ani neskôr, keď už nikto medzi Ašou a Čiernou na Tisou nepochyboval, že žiadni Čechoslováci neexistujú, ale sú len Česi a Slováci, k plnohodnotnej a uspokojivej (z pohľadu Slovákov) emancipácii menšieho z bratských národov v spoločnom štáte nedošlo.

Teoreticky sa tak mohlo stať po roku 1989, no to by vtedajšie politické špičky museli byť schopné vyriešiť rôzne kompetenčné spory. Čo, ako sme mali možnosť zažiť, neboli. Nemožnosť dohody medzi víťazmi volieb v roku 1992 o usporiadaní federácie však aj podľa J. Rychlíka nebola hlavný dôvod rozpadu Československa. „Príčinu musíme hľadať v tom, že za celý čas existencie spoločného štátu sa nepodarilo vytvoriť silné spoločné československé vedomie u prevažnej väčšiny obyvateľov v oboch častiach štátu,“ píše v knihe. Inými slovami: chýbal pocit spoločnej identity.

Otázka, či je to dobrý alebo zlý dôvod rozpadu mnohonárodného štátu, na troskách ktorého vznikli menšie štáty, je nezmyselná. Lebo ako som napísal vyššie, za ostatných stopäťdesiat rokov je to dôvod prevažujúci a jediný prirodzený.

Inak to bude, keď kritická masa ľudí začne vzťahovať svoju identitu nie k národu, jazyku či vierovyznaniu, ale ku konkrétnym osobným slobodám, (demokratickému) štátnemu zriadeniu či socioekonomickému modelu. Odliv mozgov zo strednej a východnej Európy smerom na západ je jednou z verzií tohto procesu, ktorý však ešte nemá za následok prekresľovanie štátnych hraníc. To už nemusí platiť v prípade debaty o jadre Európy.

Komentáre

Teraz najčítanejšie