Z pomocníka v krompašskom obchode sa stal tetovač z Osvienčimu, miestni si už nespomínajú
Po Lalem, tetovačovi z Osvienčimu, sme pátrali v jeho rodných Krompachoch. Kronika mesta zhorela pri požiari a ani seniori si na Ludwiga Eisenberga nespomínajú. Našli sme ale deportačné zoznamy, ktoré potvrdzujú, že Eisenberga deportovali z Krompách.
Kto bol Ludwig Eisenberg? Je zložité pátrať po životnom príbehu človeka, ktorý by mal teraz vyše sto rokov v mestečku, kde po takmer tristo Židoch, čo pred takmer 80 rokmi skončili v koncentračných táboroch, zostali len ruiny starého cintorína a niekoľko dobových fotografií a pohľadníc. Kronika sa nezachovala, možno zhorela, vravia na miestnej radnici. Spolužiaci a kamaráti Ludwiga alias Laleho nežijú.
A ani najstarší Krompašania, s ktorými sme hovorili, si na Eisenbergovcov nespomínajú. Akoby ani neexistovali. Existovali – príbeh hlavného tetovača v osvienčimskom lágri – Ludwiga Eisenberga – zaujal médiá na celom svete.
V roku 1942, keď Eisenberg s ostatnými deportovanými smeroval do vyhladzovacieho tábora Osvienčim na okupovanom poľskom území, malo mestečko Krompachy pri Spišskej Novej Vsi 4251 obyvateľov, z toho vyše 280 bolo Židov.
Lekári, advokáti a majitelia malých obchodíkov. Cukrárstvo, pekáreň, obchod s koloniálnym tovarom, krajčírstvo, obuvníctvo, obchod sa papierom a starým železom…, vymenováva krompašské firmy dokument s názvom „Likvidácie podnikov Židov“ z obdobia medzi rokmi 1941 – 1942. Zverejnil ho Ústav pamäti národa. Eisenbergovci medzi nimi nie sú.
Rodičia prišli z Poľska
Eisenbergovci však existovali. Učiteľka dejín na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi a regionálna historička Ružena Kormošová sa roky venuje aj pátraniu po osudoch tamojšej židovskej komunity a priebehu deportácií zo Spiša. O príbehu jednej z rodín vydala knihu Cena života a dve desiatky príbehov o mladých Židoch zo Spiša spracovala s gymnazistami v dvoch knihách s názvom Po stopách pamäti.
Informácie o Eisenbergovcoch našla v precízne vypracovaných dokumentoch Tisovej administratívy nazvaných „Prípravné deportačné zoznamy“.
Jozef a Serena Eisenbergovci, teda rodičia Ľudovíta, boli poľskí prisťahovalci. Otec pochádzal z Nového Sanczu a matka zo Zielonky. Do vtedy priemyselných Krompách prišli niekedy pred I. svetovou vojnou.
Bývali na Námestí slobody v dome číslo 16 s tromi deťmi, najstarším synom Moricom (1912), o dva roky mladšou dcérou Malvínou (BBC ju uvádza ako Goldie) a Ľudovítom.
Pred deportáciou celej rodiny do koncentračných táborov bol Moric zubným technikom a Ľudovít pracoval ako obchodný pomocník pravdepodobne v otcovom obchode.
„Najprv deportovali zo Spiša na základe súpisov Židov dievčatá, potom mladých mužov a koncom mája 1942 odišiel takzvaný rodinný transport. S najväčšou pravdepodobnosťou Ľudovíta deportovali medzi prvými mladíkmi z okresu Spišská Nová Ves v marci a rodičov v rodinnom transporte koncom mája roku 1942,“ predpokladá na základe historických dokumentov Kormošová.
BBC píše, že Ludwig sa sám ponúkol nacistom, keď prišli do mesta, „ako silný, dobre stavaný mladý muž vo viere, že tak zachráni zvyšok rodiny od rozdelenia“.
Historička Kormošová pochybuje o autentickosti tejto časti príbehu. Domnieva sa, že skôr ide o nie celkom presnú interpretáciu BBC. „Systém deportácií bol iný, nikto sa neponúkal,“ konštatuje.
Krompašania o Ľudovítovi nevedia
Primátorka Krompách Iveta Rušinová hovorí, že len nedávno pátrala na internete po osudoch miestnych Židov, ale s menom Ludwiga Eisenberga a jeho rodiny sa nestretla. Nespomína si, že by o nich niekto doma alebo v škole hovoril.
„O Židoch sme sa neučili. Z rozprávania viem, že vraj niektorí ľudia hovorili, „konečne už idú“, keď ich odvážali z mesta. Taká bola doba. Keď však videli na vlastné oči, ako s nimi zaobchádzali, ako plakali, bolo im ich ľúto.“
Emil Neupauer stojí v kancelárii svojho malého autoservisu na kopci, vidno odtiaľ aj na spustnutý židovský cintorín. Ukazuje, ako sa tam dá dostať.
Na stene kancelárie visí cenník lyží z roku 1933 – spomienka na úspešnú rodinnú firmu Neupauerovcov, ktorí okrem výroby drevených ležadiel pre kúpele ako jedni z prvých na Slovensku rozbehli aj výrobu lyží. Patentovali ich pod značkou NEUPAT a vyvážali ich aj do zahraničia. Snaží sa spomenúť si, či niekedy rozprával o nejakých Eisenbergovcoch, loví v pamäti.
„Nie, také meno si nepamätám,“ odpovie napokon muž okolo šesťdesiatky a venuje sa ďalšiemu zákazníkovi.
A takto to pokračuje aj pri rozhovoroch s ostatnými v Krompachoch. Keď sa Helena Mosinová narodila, mal Ludwig sedemnásť rokov. Keď ho odvážali do Osvienčimu mala deväť. Na rodinu Eisenbergovcov si nespomína.
Rodina Heleny Mosinovej žila „v doline“, na okraji mesta, ale do školy chodila do Krompách. Rozpráva o Litmanovcoch a Zipserovcoch, ale o „Laleho“ rodine nevie nič. Ani jej rodičia o nich nehovorili.
„Zipser mal obchod. Litmanovcov zachránil horár Valent. Skrýval ich najprv doma, a potom ich presťahoval do starej bane, ale na Eisenbergovcov si nespomínam,“ rozpráva sviežim hlasom.
Na Litmanovcov si spomenul aj o štyri roky starší Andrej Biroš. Pri rozpadávajúcom sa múre zvyškov židovského cintorína hovorí, ako ich jeho otec niekoľko dní skrýval. „Pamätám sa na nich, pravdaže sa pamätám,“ hovoril presvedčivo 88-ročný muž s paličkou. Pri zmienke o Ludwigovi Eisenbergovi pohotovo zareagoval, „Kežmarčan, viem“, ale na nič iné si nespomenul. Ukázalo sa, že o ňom čítal ráno v novinách.
Po Židoch zostali len fotografie
Mozaiku života a histórie Krompách sa snaží poskladať už roky viceprimátor mesta Stanislav Barbuš. Zbiera a kupuje od Krompašanov dobové fotografie a pohľadnice a študuje archívne zápisnice z rokovaní povojnového miestneho výboru.
„Kronika mesta je problém, lebo sa nezachovala. Možno zhorela pri niektorom z požiarov,“ hovorí a otvára v počítači starostlivo označené súbory so skenmi starých fotografií.
O živote krompašských Židov z obdobia pred, počas a po vojne sa toho veľa nezachovalo. Jozef Grondžel, majiteľ vydavateľstva v Krompachoch, zostavil a vydal o histórii mesta knihu. Ani on sa pri pátraní v dokumentoch s menom Ludwiga Eisenberga a jeho rodiny nestretol.
Barbuš ukazuje fotografie obchodíkov v nízkych viac dedinských ako mestských domčekoch v historickom centre so židovskými menami.
„V Krompachoch žili len chudobní židia. Z historických domov sa veľa nezachovalo. Stoja dva: Dom záhradkárov a zdravotnej starostlivosti.“
Na mieste židovskej synagógy dnes stojí sídlisko. Nik presne nevie, kde stála, ani ako vyzerala. Viceprimátor ukazuje nejasný obrázok odfotografovaný z diaľky, čiastočne ho prekrývajú konáre stromu, na zábere je malá stavba stratená v množstve budov v okolí. Hrdo hovorí, že toto je jedna z mála, ak nie zatiaľ jediná fotografia synagógy.
Stanislav Barbuš sa s menom Ludwiga Eisenberga a jeho rodiny nestretol, a tiež si nepamätá, že by jeho rodičia o nich rozprávali.
Spomína, ako počul rozprávanie o úplne nových výbavách mladých Židoviek odvážaných do lágrov. Zhromažďovali ich na obecnom úrade. „Ľudia dievčatám tie výbavy cez noc vymenili za staré.“
Viceprimátor vytiahol zo šuplíku v kancelárii viditeľne starú zložku s prebalom z kartónu. Zápisnice z rokovaní miestneho Národného výboru označené rokom 1947.
„Možno v nej bude nejaká zmienka,“ a pustí sa ešte raz do čítania zoznamu.
Keď sa v roku 1945 Ludwig Eisenberg vrátil z Osvienčimu do Krompách, vypátral svoju životnú lásku Gitu Furmanovú vo Vranove, oženil sa a živil sa tam chvíľu výrobou textilu. Komunisti mu firmu znárodnili, uväznili ho, a potom spolu s Gitou emigroval – toľko jeho knižná spomienka v skratke.
Krompašskí radní sa druhý rok po vojne v roku 1947 zaoberali dočasnou správou „takzvaných židovských domov“, konfiškáciami, prideľovaním „nepriateľského“ majetku a zneužívaním prídelov.
V uznesení je takmer štyridsať domov s menami pôvodných židovských vlastníkov, ale Eisenbergovci medzi nimi neboli.
„Úrady sa vtedy Židmi veľmi nezaoberali. Nebolo už veľmi čím, lebo sa nevrátili. Riešili väčšinou majetky a národných správcov,“ prerozpráva Barbuš v skratke obsah zložky, ktorú si práve prezrel.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
