Kedy sme prestali jesť ako zvieratá a začali jesť ako ľudia

Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied

Egyptské pyramídy. Visuté záhrady princeznej Semiramis. Mohutná Feidiova socha Dia. Artemidin chrám v Efeze. Rhodský kolos. Mauzóleum v Halikarnasse. Maják na ostrove Pharos. Sedem divov sveta tak, ako ich pomenoval antický svet.

Naša civilizácia príliš roztiahla svoje krídla, a tak nás už veľkosť pyramíd neveľmi ohromí. Hľadáme divy inde. Sú často menej nápadné ako pyramídy, sú viac v tom, čo okolo seba poznávame, než v tom, čo okolo seba vytvárame.

Takto sa pred rokmi v televízii prihováral divákom Milan Lasica vo svojej relácii Mojich sedem divov a svojim hosťom kládol otázku: Čo dnes považujete za sedem divov? Túto otázku som si položil tiež.

Vznešený spôsob života

Mojím štvrtým divom je noblesa. Vznešený spôsob života alebo, ako sa dnes hovorí, „lifestyle“, ktorý nám Slovákom tak veľmi chýba, lebo, ako kedysi správne „odtušil“ Július Satinský, tragicky sme vo svojej histórii zanedbali inštitút komorníka. Angličanom je hej, keď ich noblese vyučuje Jeeves (románová postava).

Ale na druhej strane, ako si tiež všimol maestro Satinský, ani s nami Slovákmi to už nie je až také zlé. Vieme sa napríklad slušne napiť a najesť.

Je čas obeda. Nedeľa. Rodina sedí za stolom. Obrus čipkovaný. Prípitok z krištáľového skla, taniere z porcelánu, príbor strieborný. Jedlo dokonale uvarené. Skrátka jeme ako ľudia. A je to pre nás dôležité. Definuje nás to ako príslušníkov druhu Homo sapiens.

Dokonca aj príloha k najslávnejšiemu vedeckému časopisu Nature sa onehdá venovala vplyvu noblesného stravovania na zdravie a inteligenciu.

Odvrátená strana noblesy

Vedci usudzujú, že to preto sme takí múdri a pekní, lebo jeme iné veci ako opice. Ale z rozličných vedeckých štúdií vyplýva aj odvrátená strana noblesy. Vraj sme pre ňu možno náchylnejší na takzvané civilizačné choroby, napríklad alergiu, cukrovku, reumu či obezitu.

Nie som si však istý, či ten prívlastok „civilizačné“ je namieste. Na Zemi totiž žije a žilo veľa civilizácií, a zatiaľ čo menšina pozemšťanov trpí chorobami z nadbytku, väčšina trpí nedostatkom – jedla, vody, tepla, spánku. No a nedostatok takisto vedie k chorobám, infekčným a parazitárnym. Práve nákazlivé infekčné choroby patria aj dnes na Zemi k najčastejším ochoreniam.

Boli časy, keď aj ľudia jedli ako zvieratá, podobne ako dnešné opice. Keď slávny súčasný evolučný biológ Svante Pääbo –mimochodom, ako prvý prečítal génom neandertálca –, trávil určitý čas pozorovaním šimpanzov, snažil sa do nich natoľko vžiť, že aj jedol to, čo ony. Dlho nevydržal.

„Je to odporné a nestráviteľné!“ utrúsil a ušiel do najbližšej reštaurácie najesť sa ako človek. Kedy sme prestali jesť ako zvieratá a začali jesť ako ľudia?

Púť k lyžičkám, vidličkám a nožom

Archeologické nálezy ohlodaných kostí naznačujú, že sa to mohlo udiať v nedeľu, niekedy pred 3,4 milióna rokov alebo ešte dávnejšie.

Na tých kostiach boli totiž viditeľné stopy po kamennom nástroji. Mohlo to byť takto: čas obeda, na čistinke neďaleko pralesa sedí rodina. Prvým chodom boli plody a listy, druhým mäso, včera ulovený leňochod. Všetko dokonale surové.

Veľkými tesákmi vytrhávali mäso od kostí a prežúvali. Po prabradách im stekali prašťavy. Zrazu pratatko hlasno zaklial a čosi vypľul. Na odlomený tesák v tráve zadumane hľadel syn. A vtedy sa to stalo. „Nebudem si ja lámať tesáky,“ vytiahol zdakade kúsok kameňa a začal mäso porciovať tým ostrým kúskom okruhliaka, pazúrikom. To preto tie stopy po kamennom nástroji na vykopávkach.

Odvtedy, ako ľudia začali brúsiť pazúriky a vydali sa tak na púť k lyžičkám, vidličkám a nožom, tesáky im ostali na príťaž. Postupne sa preto zmenili na zuby, ako ich poznáme dnes.

Napodiv, menšie zuby stíhali požuť viac potravy. Ľudia tak získavali viac energie a zväčšil sa im mozog. Na úkor čeľustí. Zistili, že pečené a varené chutí viac ako surové, čím sa zároveň zbavili hrozby parazitov a bacilov striehnucich v surovom mäse. Neskôr začali pestovať obilie, ovocie, zeleninu, začali chovať dobytok, vyrábať víno a pivo či páliť slivovicu.

Pestrejšia strava, viac cudzorodých molekúl

Z pralesa na to po celý ten čas zazerali šimpanzy, ktoré s ľuďmi majú takmer všetky gény spoločné. Hryzkajúc surové palmové listy v obrovských čeľustiach, hútali vo svojich malých mozgovniach: „Nech si ju majú, noblesu! My aspoň nemáme žiadne autoimunitné poruchy.“ A majú pravdu.

Šimpanzy nimi naozaj netrpia alebo trpia výrazne menej. Pri autoimunitných ochoreniach bojujú bunky imunitného systému proti vlastným tkanivám a orgánom. Ľudia, ktorí jedia pestrejšiu stravu, z nej síce získavajú viac energie, ale v črevách majú následne aj omnoho viac rozličných cudzorodých molekúl. A tie sa stretávajú s ľudskými imunitnými bunkami. Môže to byť príčinou autoimunitných porúch u ľudí?

Genetická predispozícia a prostredie

Do určitej miery aj áno. Prostredie je iste dôležité, ale nestačí. Príčina vypuknutia ľudskej autoimunity pravdepodobne tkvie tiež v tých nemnohých génoch, ktorými sa ľudia od opíc odlišujú.

Alessio Fasano z Detskej nemocnice v Marylande objavil, že v ľudských črevných bunkách, na rozdiel od opičích, sa nachádza proteín zonulín, ktorý podnecuje väčšiu priepustnosť čriev pre živiny. Tým sa do ľudskej krvi dostáva viac cudzorodých molekúl.

Ani ľudské imunitné bunky sa nezdajú rovnako naladené ako tie opičie. Ajit Varki z Kalifornskej univerzity zistil, že ľudským imunitným bunkám, naopak, chýba proteín siglec, ktorý utlmuje imunitnú odpoveď u opíc. Ľudské imunitné bunky sú teda omnoho agresívnejšie.

Z tých rozdielov vyplýva, že útočnejšie ľudské imunitné bunky zároveň prichádzajú do styku s oveľa väčším množstvom látok z pestrej ľudskej stravy. To preto je aj omnoho vyššia pravdepodobnosť, že sa u ľudí vyvinie autoimunita. Nezohráva pri tom úlohu iba prostredie, v tomto prípade stravovanie, ale najmä určitá genetická dispozícia koruny tvorstva.

Celiakia

Pri celiakii napríklad imunitné bunky rozoznajú neškodný proteín glutén (lepok), ktorý sa nachádza v obilninách, ako nebezpečný a podnietia proti nemu výpad. Tým však poškodia črevné tkanivo. Ak sa však ľudia trpiaci celiakiou budú po celý život vystríhať potravinám s obsahom lepku, to znamená, že budú držať bezlepkovú diétu, nemali by mať ťažkosti.

O mnohých iných autoimunitných poruchách však toho ešte nevieme veľa. Aj preto sú tieto ochorenia jednou z najskúmanejších oblastí imunológie.

A to je dobre. Veď ako hovorí Július Satinský, nemali by sme prestať v sebe budovať tú ušľachtilú vlastnosť, ktorej tak pekne po slovensky hovoríme noblesa. V žiadnom prípade nám tento div sveta nemôže uškodiť.