Keď odložila metlu, (a) vzala do rúk gitaru

Dagmar Andrtová-Voňková je česká folková pesničkárka, kvôli ktorej už mnohí gitaristi chceli svoj nástroj zahodiť. Známa svojím jedinečným gitarovým štýlom, podriadeným charakteru piesne, okamihu, nálade, výpovedi. Raz rozochvieva struny búchaním, ťahaním, krútením či škriabaním spolu s expresívnym spevom, ktorý o pár sekúnd strieda ticho, šepot, žiaľ, prosba, spolu s pohladením struny, hmatníka či poklopkaním tela gitary. Alebo vytiahne z futrálu sláčik a zahrá s ním na gitare. A niekedy vytiahne aj dva.

Hudbu chápe ako súzvuk duše, veršov a tónov. Aj preto často ostávala nepochopená. „Nevedela som to inak. Tak som to cítila,“ hovorí Dagmar Andrtová-Voňková.

Za komunizmu ste ako členka združenia Šafrán zažili mnoho príkoria. Ako vnímate s odstupom času slobodu a čo pre vás znamená dnes?
Okrem toho, že môžem cestovať, kam sa mi zachce, sloboda pre mňa znamená, že sa nemusím nikomu spovedať a môžem hrať, čo chcem, ako chcem aj komu chcem. Hlavne, že môžem slobodne tvoriť.

To ste však robili aj v časoch neslobody.
Áno. Príliš som sa nezaoberala myšlienkou, čo môžu piesne spôsobiť. Na jednej strane som chcela dostať do svojich piesní to, čo si myslím, ale zároveň som mala v podvedomí varovanie, aby som neohrozovala usporiadateľov podujatí. Ohľad na druhých považujem za prirodzenú ženskú vlastnosť. Muži sú priamočiarejší.

Výsluchom na ŠtB ste sa aj tak nevyhli.
Často mi pri výsluchoch vraveli: My vieme, aká ste. Vieme, čo si myslíte. Aj vaše piesne sú dvojzmyselné… Vtedy som veľmi využívala ľudové piesne. Dalo sa nimi veľa povedať. Proti ľudovkám predsa nemohol mať nikto výhrady. Tie tu boli dávno pred nimi.

Boli práve výsluchy to najťažšie, čo ste zažívali?
Boli nepríjemné. Eštebáci vám vtedy mohli urobiť, čo sa im zachcelo. Ale vnútorne som mnou nemohli pohnúť. Nemali ma čím zlomiť. Napriek vyhrážkam či sľubom, že ma opäť prijmú do školy, ktorú som nedokončila. Najťažšia však bola tá opustenosť, ktorú som zažívala, keď moji priatelia dobrovoľne či nedobrovoľne odchádzali postupne do zahraničia. Ja som ostala sama. Keď vám niekto ubližuje, tak sa to dá prežiť. A neuhnúť. Najhoršia je opustenosť. Pohŕdala som nimi. A zásadne som im nič nepodpisovala.

Prečo ste neemigrovali?
Ťažko som hľadala naplnenie vlastného bytia, svojej existencie. Najťažšie boli chvíle beznádeje, že sa to nikdy neotočí, nenapraví. Mala som pocit zvieraťa zahnaného do kúta. Ale povedala som si, že to vydržím. Marazmus tých čias nemohol byť väčší.

Ste gitarový samouk. Charakterizuje vás najmä špecifická a originálna technika hry na gitare. Ako ste sa k nej dostali?
Dnes neviem, čo ma k tomu doviedlo. Hrala som tak, ako som hudbu cítila. Spomínam si však, že na začiatku to vyzeralo dosť beznádejne. Nemala som žiadne ozvučenie a moja technika bola na akustickej gitare slabo počuteľná. Až neskôr, keď som vedela zvuk gitary zosilniť, to začalo znieť takmer ako orchester. Z gitary sa ozvala hudba, ktorú som mala dovtedy len v hlave. Dnes má táto technika aj názov. Volajú ju tapping. Ale v sedemdesiatych rokoch sme boli malá uzavretá krajina. Ja som začala tappovať sama od seba. Ono to všetko súvisí s dobou, ktorú sme vtedy žili. Desať rokov som upratovala domy a zametala lístie na pražských chodníkoch. Potom som prišla domov a vzala do rúk gitaru.

V poslednom čase píšete piesne o ochrane prírody.
Nedá sa to tak zjednodušiť. Všetci sme súčasťou prírody. Tým, že vysielame aspoň mentálne myšlienky, ktoré vytvoria „vševedomie“, môže vzniknúť efekt motýlieho krídla. Takto môžeme pomôcť tejto planéte. Oproti nej sme maličkí, a urobí si aj tak, čo chce.

Ak by ste mali teraz napísať pesničku o tom, čo vás dnes najviac hnevá, poburuje, o čom by bola?
Už dlhší čas k takej piesni smerujem. Neviem to presne slovami definovať. Predstavte si, že píšete text a naraz vám na konci vyjde verš:
Je to voda,
voda jasná,
zrazu vytratila sa.
Sčista jasna.
Čo som si s tým mala počať? Veď to je príšerné! V piesni som ten koniec prerobila a spievam to naopak. Voda opäť tečie prúdom, napĺňa vyschnuté pramene a studne. Ale pocit vo mne zostal. Táto planéta je naša. Musíme byť voči nej zodpovední.

Dagmar Andrtová –Voňková

Česká folková pesničkárka bola počas komunizmu perzekvovaná, nemohla doštudovať ani vystupovať a dlhé roky sa živila ako servírka alebo upratovačka.

Bola dlhoročnou členku neoficiálneho pesničkárskeho združenia Šafrán (1972) spolu s Vladimírom Mertom, Petrom Lutkom, Janom Burianom, Jiřím Dědečkom, Zuzanou Homolovou, Jaroslavom Hutkom, Vlastom Třešňákom, Jiřím Pallasom a ďalšími.

Členov tohto združenia dlhoročne perzekvovala komunistická Štátna bezpečnosť. Třešňáka, Hutku a Pallasa dokonca donútili emigrovať.