Medzi dvoma vlnami

Marošovi Hečkovi vyšla v Tatrane kniha Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ.

Bratislavský rodák Maroš Hečko (1967) je mužom viacerých umeleckých tvárí. Absolvoval Filmovú a televíznu fakultu VŠMU a začínal ako asistent produkcie vo filmových ateliéroch Koliba v celovečernom filme Dušana Hanáka Súkromné životy. S režisérom Štefanom Semjanom spolupracoval na dokumentárnej snímke o Andym Warholovi a vo filme Na krásnom modrom Dunaji (1993), za ktorý dvojica získala druhé miesto v súťaži Sundance Institute Roberta Redforda a za scenár cenu Francúzskeho filmového inštitútu v Paríži.

Od roku 1995 bol ako spevák, klávesista, skladateľ a textár zakladajúcim členom formácie Bezmocná Hŕstka, s ktorou nahral tri albumy. S Marekom Ormandíkom vydali knihu Teplo, ktoré nemám rád, za ktorú získali ocenenie Kniha roka. Spolu s Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom a Marcelom Buntajom založil zoskupenie Free Faces (objav roka 2000 a kapela roku 2002). Bol lídrom skupiny Wed­ding Band a zoskupenia Home Made Mutant.

Medzi jeho projekty patrí aj server Bizarrepublic a festival krátkych filmov Azyl. S Bronislavou Brtáňovou vyprodukovali zbierku básní Pítbull Report, ktorá získala ocenenie Najkrajšia kniha roka 2005, a s Petrom Balkom a Luciou Potúčkovou zbierku Metrofóbia. Na konte má aj knihu poviedok Vyhorení a s Majou Hriešik spracovali skutočný príbeh v knižke Obvinenie. Spolu s Michalom Havranom napísal román Kandidát – Denníky z odpočúvania, ktorý bol sfilmovaný, snímka získala niekoľko domácich i medzinárodných ocenení. V súčasnosti odchádza z pozície šéfdramaturga Rádia_FM, v ktorom zanechal nezmazateľné stopy kreativity, aby mohol naplniť svoje ďalšie filmové ambície.

Na prelome režimov

Jeho najnovší prozaický projekt Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ (Tatran 2017) s výraznými autobiografickými črtami nezaprie schopnosti dobrého dokumentaristu ani metaforicky pôsobivú básnickú dušu. Hečko sa v príbehu špecificky beat­nickej „on the road“ dvoch dobrých priateľov, ktorí sa po skončení vysokej školy rozhodnú emigrovať na Západ, vracia do finále 80. rokov a čitateľom prináša autentické príhody pokusu vybŕdnuť z marazmu ideologicky deformovanej spoločnosti, s ktorou už hlavní protagonisti nechcú mať nič spoločné.

Ich sen sa postupne napĺňa, ale napriek tomu je zrazu neuchopiteľný a vzdialený. Na štyritisíc kilometrov dlhej ceste Európou, ktorú nikdy predtým nemali možnosť precestovať, ich sprevádzajú dovtedy nepoznané stavy a situácie. Zažívajú akési satori – poznanie, záblesk náhleho uvedomenia vďaka intuitívnym zážitkom bez akejkoľvek vedomej racionality.

„Je to príbeh o návrate stratených synov, ktorí sa nikdy nestratili, o nerozluč­ných priateľoch, ktorí sa aj tak rozišli, o limitoch, ktoré ich zotročovali, a predsa ich oslobodili,“ uvádza ku knižke jej vydavateľ. Román nie je len o ceste, ale aj veľmi dôležitom životom období – epoche na prelome medzi starým a novým režimom, obdobím medzi dvoma zvláštnymi vlnami.

„My sme netušili, že v novembri príde zmena, ale už perestrojka počas druhej polovice 80. rokov ukázala, že sa niečo zmení, aj naša generácia to pociťovala v škole aj na vojne, kde sme boli,“ vysvetlil Hečko s tým, že oproti normalizácii v 70. rokoch bolo obdobie, ktoré v knihe zachytáva, liberálnejšie, otvorenejšie.

Nečakal nás nikto

„Osemdesiate roky sa úplne inak správali, a v tom bol aj náš idealizmus, že všetko pôjde ľahko a všetci nás vonku čakajú. Prosto nás nečakal nikto.“ A ako resumé dodal: „Takúto cestu by si asi každý vo svojom živote v nejakom období, to je úplne jedno, či je to v tridsiatke alebo v dvadsiatke, mal prejsť. Je to cesta spoznávania seba samého.

Všetky tie situácie boli pre mňa úplne nové, navyše sme mali veľký plán, z ktorého takmer nič neostalo. Chceli sme emigrovať, ale tie šnúrky, ktoré z komunistického režimu na nás číhali a držali si nás, si nás nakoniec pritiahli naspäť, ale nebolo to len rozhodnutie tých šnúrok, ale asi aj nás,“ priznal autor a zároveň jeden z dvoch hlavných protagonistov.

Dnes sa na svoj príbeh, keď ako dvadsaťročný spoznával a objavoval seba samého, pozerá inak. „V päťdesiatke to človek vidí celé úplne ináč, emócia vyprcháva. Celú cestu som si vlastne tou knižkou prešiel ešte raz.“

Čo k tomu dodať ? Je to silný príbeh, ktorý by si mal prečítať každý z nás, ktorý „stratil pamäť“…

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |