Eufemizmy, ktoré v roku 2018 odmietam používať

Pri písaní komentárov človek občas potrebuje zjednodušovať, pretože má k dispozícii len odmedzený priestor. Ale ja som si do nového roku dala jedno predsavzatie: v nasledujúcich dvanástich mesiacoch sa budem snažiť vyhýbať sa pojmom „krajne pravicový“ a „populistický“ vždy, keď to bude možné. Sú to užitočné prívlastky, ktoré možno použiť na opis jedného širšieho fenoménu. Ale taktiež ide o eufemizmy, ktoré maskujú to, o čo v skutočnosti ide.

Čo už to má s pravicou?

Pojmy „pravica“ a ľavica“, nehovoriac o „krajnej pravici“ a „krajnej ľavici“, si už dlhší čas vyžadujú, aby sme ich znovu premysleli. Ich pôvod siaha do čias Francúzskej revolúcie z roku 1789, keď aristokracia sedávala na pravej strane Národného zhromaždenia, kým revolucionári sedávali naľavo. Ale preto, že väčšina západných pravicových strán sa dnes už nesnaží konzervovať aristokraciu a mnohé ľavicové strany prestali byť už dávno revolučnými, táto metafora zatuchla.

Čo sa týka „krajnej pravice“, tá v skutočnosti ani nepatrí do tejto škály, pretože moderná európska „krajná pravica“ nie je konzervatívna vôbec v žiadnom zmysle. A ani nemá veľa spoločného so stranami takzvanej stredopravice, z ktorých mnohé preferujú voľný trh a globálny obchod a sú rady súčasťou medzinárodných inštitúcií a zmlúv. Naopak, „krajná pravica“ je proti voľnému obchodu a voľnému trhu a namiesto toho preferuje väčšiu úlohu národného štátu (ako napríklad v Maďarsku) a oligarchov blízkych vládnucej strane. Ešte dôležitejšie je, že mnohé by chceli posilniť úlohu vládnucich strán, pozerajú sa podozrievavo na novinárov, súdy, štátnu správu, univerzity a dokonca aj na policajné sily, ktoré sa zaujímajú, či je ich činnosť v súlade so zákonom.

Populistický nie je populárny

To isté platí pre nekoherentné hnutie v Spojených štátoch, ktoré je všeobecne známe ako „populistické“. „Populistický“ znie podobne ako „populárny“, ale to je zavádzajúca súvislosť. V skutočnosti totiž hovoríme o hnutí, ktoré reprezentuje menšinu. Hoci sa „populisti“ považujú za frakciu konzervatívnej Republikánskej strany, ani oni nie sú konzervatívni.

Namiesto toho pociťujú podobne ako európska „krajná pravica“ antipatiu ku konzervovaniu čohokoľvek. Podobne ako európska „krajná pravica“ hľadia s podozrením na médiá, súdy, univerzity a dosť veľa iných inštitúcií demokratického politického poriadku. Vážne pokusy pripísať tomuto hnutiu „jacksonovské“ či iné historické korene zvyčajne prehliadajú fakt, že hlavný predstaviteľ tohto dnešného hnutia Donald Trump v skutočnosti nevie o histórii vôbec nič.

Fašizmus, nacizmus, komunizmus

Lenže aké slová potom používať? Už v roku 2010 holandský spisovateľ Rob Riemen tvrdil, že by sme mali hnutia, ktoré žijú zo strachu, hlásajú xenofóbiu a očierňujú demokratické inštitúcie, nazývať starším termínom ako „fašistické“. Vo svojej najnovšej knihe Boj proti tejto dobe argumentuje, že všetko iné je falošné: „Pojem populistický je len ďalším spôsobom, ako kultivovať popieranie toho, že naše spoločnosti opäť straší duch fašizmu.“

Nech už pre Talianov, ktorí tento termín vymysleli na začiatku dvadsiateho storočia, znamenal „fašizmus“ čokoľvek, dnes sa s ním spájajú iné konotácie: masové vraždenie a svetová vojna. Žiadna zo súčasných „krajne pravicových“ či „populistických“ strán nie je zodpovedná za žiadne čo i len trochu podobné zločiny, takže sa toto spojenie zdá neférové.

Podobné výhrady mi napadajú pri termíne „národný socializmus“, ktorý sa mi však zdá hodný oživenia: nakoniec, ide o priamy faktický opis politických hnutí, ktoré sú zároveň „nacionálne“ v tom, že presadzujú na etnicite založenú definíciu národnej identity, a „socialistické“ v tom, že obhajujú omnoho väčšiu ekonomickú úlohu štátu. Ale preto, že ľuďom pripomína tento pojem nacistov, stále je útočný.

A to isté sa týka pojmu „neoboľševický“. Používala som ho na pripomenutie konšpiračnej rétoriky, ktorú tieto strany vždy používajú a ktorú si obľúbili aj pôvodní boľševici. Tí tiež pohŕdali inštitúciami a zákonmi systému, ktorý nazývali „buržoáznou demokraciou“. Ale dnešné strany, samozrejme, nepoužívali boľševický teror.

My a nikto iný

Čo nám teda zostalo? Politický filozof Jan-Werner Müller navrhuje označenie „antipluralistický“. Hoci znie trochu antispeticky, pravdepodobne má najbližšie k pravde. Nakoniec, to, o čom v skutočnosti hovoríme, sú politické strany, ktoré neuznávajú, že by mohol držať alebo sa deliť o moc ktokoľvek iný. Snažia sa stavať sa do úlohy jediného legitímneho hovorcu „ľudu“ či „národa“, ktoré dávajú do protikladu k voličom, chcú oslabiť všetky občianske či politické inštitúcie, ktoré by ich mohli obmedziť. Nie je náhoda, že maďarská strana Fidesz a poľské Právo a spravodlivosť obmedzujú súdy. Nie je náhoda, že sa Trumpova Republikánska strana snaží podkopať FBI. Francúzsky Národný front a nemecká Alternatíva pre Nemecko nie sú pri moci, ale aj tak pohŕdajú médiami rovnako, ako to robí americký prezident.

Povedzme si na začiatku roka, o čo ide: nejde opäť len o politiku, ale aj o samotnú demokraciu tak v Európe, ako aj v Severnej Amerike. A ja sa pokúsim nájsť lepší jazyk, ako o tomto boji písať.

© Washington Post

Autorka je historička a spisovateľka