Denník N

Eufemizmy, ktoré v roku 2018 odmietam používať

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Budem sa snažiť nehádzať všetkých do jedného vreca s označením krajná pravica, fašizmus či populizmus.

Pri písaní komentárov človek občas potrebuje zjednodušovať, pretože má k dispozícii len odmedzený priestor. Ale ja som si do nového roku dala jedno predsavzatie: v nasledujúcich dvanástich mesiacoch sa budem snažiť vyhýbať sa pojmom „krajne pravicový“ a „populistický“ vždy, keď to bude možné. Sú to užitočné prívlastky, ktoré možno použiť na opis jedného širšieho fenoménu. Ale taktiež ide o eufemizmy, ktoré maskujú to, o čo v skutočnosti ide.

Čo už to má s pravicou?

Pojmy „pravica“ a ľavica“, nehovoriac o „krajnej pravici“ a „krajnej ľavici“, si už dlhší čas vyžadujú, aby sme ich znovu premysleli. Ich pôvod siaha do čias Francúzskej revolúcie z roku 1789, keď aristokracia sedávala na pravej strane Národného zhromaždenia, kým revolucionári sedávali naľavo. Ale preto, že väčšina západných pravicových strán sa dnes už nesnaží konzervovať aristokraciu a mnohé ľavicové strany prestali byť už dávno revolučnými, táto metafora zatuchla.

Čo sa týka „krajnej pravice“, tá v skutočnosti ani nepatrí do tejto škály, pretože moderná európska „krajná pravica“ nie je konzervatívna vôbec v žiadnom zmysle. A ani nemá veľa spoločného so stranami takzvanej stredopravice, z ktorých mnohé preferujú voľný trh a globálny obchod a sú rady súčasťou medzinárodných inštitúcií a zmlúv. Naopak, „krajná pravica“ je proti voľnému obchodu a voľnému trhu a namiesto toho preferuje väčšiu úlohu národného štátu (ako napríklad v Maďarsku) a oligarchov blízkych vládnucej strane. Ešte dôležitejšie je, že mnohé by chceli posilniť úlohu vládnucich strán, pozerajú sa podozrievavo na novinárov, súdy, štátnu správu, univerzity a dokonca aj na policajné sily, ktoré sa zaujímajú, či je ich činnosť v súlade so zákonom.

Populistický nie je populárny

To isté platí pre nekoherentné hnutie v Spojených štátoch, ktoré je všeobecne známe ako „populistické“. „Populistický“ znie podobne ako „populárny“, ale to je zavádzajúca súvislosť. V skutočnosti totiž hovoríme o hnutí, ktoré reprezentuje menšinu. Hoci sa „populisti“ považujú za frakciu konzervatívnej Republikánskej strany, ani oni nie sú konzervatívni.

Namiesto toho pociťujú podobne ako európska „krajná pravica“ antipatiu ku konzervovaniu čohokoľvek. Podobne ako európska „krajná pravica“ hľadia s podozrením na médiá, súdy, univerzity a dosť veľa iných inštitúcií demokratického politického poriadku. Vážne pokusy pripísať tomuto hnutiu „jacksonovské“ či iné historické korene zvyčajne prehliadajú fakt, že hlavný predstaviteľ tohto dnešného hnutia Donald Trump v skutočnosti nevie o histórii vôbec nič.

Fašizmus, nacizmus, komunizmus

Lenže aké slová potom používať? Už v roku 2010 holandský spisovateľ Rob Riemen tvrdil, že by sme mali hnutia, ktoré žijú zo strachu, hlásajú xenofóbiu a očierňujú demokratické inštitúcie, nazývať starším termínom ako „fašistické“. Vo svojej najnovšej knihe Boj proti tejto dobe argumentuje, že všetko iné je falošné: „Pojem populistický je len ďalším spôsobom, ako kultivovať popieranie toho, že naše spoločnosti opäť straší duch fašizmu.“

Nech už pre Talianov, ktorí tento termín vymysleli na začiatku dvadsiateho storočia, znamenal „fašizmus“ čokoľvek, dnes sa s ním spájajú iné konotácie: masové vraždenie a svetová vojna. Žiadna zo súčasných „krajne pravicových“ či „populistických“ strán nie je zodpovedná za žiadne čo i len trochu podobné zločiny, takže sa toto spojenie zdá neférové.

Podobné výhrady mi napadajú pri termíne „národný socializmus“, ktorý sa mi však zdá hodný oživenia: nakoniec,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie