Denník N

Môj prestup zastavil Biľak, pretože prezident Brazílie ohováral súdruha Husáka

Alexander Vencel. Foto N – Peter Kováč
Alexander Vencel. Foto N – Peter Kováč

Futbalisti zarábali len o čosi viac ako robotníci vo fabrikách, aj preto nás ľudia brali – teraz to tak už nie je, hovorí legendárny futbalový brankár Alexander Vencel st.

Alexander Vencel st. so Slovanom Bratislava v roku 1969 vyhral Pohár víťazov pohárov (dnešná Európska liga), vo finále zdolali Barcelonu. Na zlatých majstrovstvách Európy 1976 v Belehrade bol náhradníkom Iva Viktora.

Keď ho pred pár rokmi spoznali v dedinskej krčme, súčasní hráči Slovana sa čudovali, tak im to vysvetlil: „Preto, vy hlupáci, lebo my nechodíme so slúchadlami do krčmy. Keď sme na túto dedinu prišli pred tridsiatimi rokmi, tak sme si v krčme s každým podali ruku a dali sme si aj po poháriku. A vy sa na nikoho ani nepozriete.“

V rozhovore nájdete aj:

  • ako futbalisti chodili počas obdobia výplat robiť propagandu po fabrikách
  • ako tréneri vyháňajú rodičov z tréningov
  • ako sa zmenil futbal a post brankára
  • ako chytal vo Viedni za komunistický klub
  • čo si legenda Slovana myslí o súčasnom smerovaní klubu

V 70. rokoch ste patrili k najväčším slovenským športovým hviezdam. Aký to bol život?

Bola to iná doba. Neboli rodiny s dvomi autami či chatami. Sviatok bol ísť v nedeľu na futbal a v utorok a v sobotu na hokej, ľudia nemali veľa iných záujmov. Na ligové zápasy nám chodilo od 20- do 50-tisíc ľudí. Keď prišlo 15-tisíc ľudí, celý týždeň sme mali zlý pocit, že čo také zlé sme spravili, keď ich prišlo tak málo. Futbal bol pre ľudí náboženstvom. Keď sme hrali veľké zápasy, ako napríklad proti Realu Madrid či Derby County, aj na tréning sa prišlo pozrieť 2-tisíc ľudí.

Aký ste mali vzťah s fanúšikmi?

Existoval pravý klubizmus, ľudia nás milovali. Mal som 18 rokov a pár odchytaných zápasov za Slovan. Nastúpil som do električky, auto som nemal. Zrazu pár ľudí spozornelo a už si hovorili, že „aha, to je nový brankár Slovana“. Ľudia chodili aj na dorastenecké zápasy, pretože sme hrali predzápas pred mužmi a v druhom polčase nás sledovalo aj 15-tisíc ľudí.

Čo sa dialo, keď ste prišli do krčmy?

Poplach. Existovalo však niečo ako „socialistická morálka športovca“ – tvrdo tlačili, že nesmieme byť výstrední ani sa pobiť. Samozrejme, že sme čo-to popili. Dokonca sa stávalo, že do Hradnej vinárne nás po veľkých zápasoch odprevadili policajti, aby nebol malér. Snažili sme sa však nerobiť problémy, pretože sme boli vzorom pre ľudí.

Pred pár rokmi som ako tréner brankárov išiel s mužmi Slovana na zápas do Prešova. Šofér musel zostať stáť v nejakej dedine pri krčme. Všetci hráči vošli dovnútra, aj ja s Jankom Švehlíkom, dlhoročným vedúcim mužstva. Pol krčmy vybehlo von – porozprávali sme sa, pofotili sa. Hráči sa čudovali, že celá krčma utekala za nami. Povedal som im: „Preto, vy hlupáci, lebo my nechodíme so slúchadlami do krčmy. Keď sme na túto dedinu prišli pred tridsiatimi rokmi, tak sme si v krčme s každým podali ruku a dali sme si aj po poháriku. A vy sa na nikoho ani nepozriete.“ Súčasní hráči zabúdajú, že futbal robíme pre divákov a tí nám to dávali späť.

Akí sú fanúšikovia dnes?

Keď sa hráčom niečo nepodarí, ako prvé kričia: „Vy darebáci, aký futbal tu robíte za tieto peniaze?“ Nadávajú súperovi, rozhodcovi. Kmotrík ako najatý za to platí pokuty a v konečnom dôsledku je na futbale päťsto ľudí.

Ako poslední si tú pravú popularitu zažili hráči, ktorí odohrali poslednú sezónu vo federálnej lige – Dubovský, Tittel či môj syn Šaňo. Potom prišli v Slovane horšie obdobia, vypadlo sa do druhej ligy, menili sa majitelia. Ľudia stratili záujem. Bodka bola, keď sa klub presťahoval na Pasienky. Zapamätajte si však toto: na nový štadión príde na prvý zápas 18-tisíc ľudí, na druhý 15-tisíc, a ak nevyhráme päť zápasov za sebou, dopadneme ako Trnava a bude chodiť 2-tisíc ľudí.

V novinách pravidelne čítame o škandáloch futbalových reprezentantov. Bola také niečo aj za vašich čias?

Niečo také neexistovalo. Neboli sme baránkovia, aj my sme si vypili, no malo to svoje medze. Hamšík, Škrtel, Šebo či Kozáčik boli so mnou na majstrovstvách do 18 rokov. Mysleli sme si, že túto partiu dokážeme vyformovať na náš obraz. Už sa nedalo. Zmenila sa doba a s ňou aj mladí.

Boli ste profesionálny futbalista?

Spočiatku nie. Pred zápasom s Honvédom Budapešť som v noci zváral v sírouhlíkovom kotle, bol som vyučený zvárač. V 15-tisícovej fabrike Dimitrovka sme boli dvaja. V noci pred zápasom prišli za mnou, že máme poruchu a treba zvárať.

Aj vaši spoluhráči mali prácu?

Áno, ešte v roku 1966 sme dopoludnia všetci chodili do práce. Väčšina bola v úrade a celá práca spočívala v tom, že keď boli výplaty, chodilo sa medzi ľudí a robila sa propaganda. Hráči sa rozprávali s ľuďmi, aby zabudli na iné problémy. Vtedy sa to však začalo lámať. Povedali nám, že budeme mať náš klasický plat 1800 korún, no už sme nemuseli chodiť do roboty. Neboli sme však oficiálne vedení ako profesionáli, aj keď sa to pomaly začalo priznávať. Len sme sa počas výplat museli prísť porozprávať s ľuďmi do fabriky.

Čo vtedy znamenal plat 1800 korún? Aké auto ste si mohli dovoliť?

Škodovka stála asi 28-tisíc. A práve naše platy sú dôvod, prečo nás ľudia mali tak radi, brali nás ako jedných z nich. Mali sme len o dvesto korún viac, ako bol vtedy bežný plat. Potom nám futbalistom pridali – 400 korún kalorické a sto korún za víťazstvo, čiže som mal dokopy okolo 2500 korún, čo už bolo viac ako vážni ľudia vo fabrikách. V reprezentácii bolo 400 korún za zápas. Nikdy sme sa však ani nepriblížili k tomu, čo zarábajú súčasní futbalisti. My sme sa od ľudí neodtrhli. Teraz prvé, čo sa kričí na futbalistov, je, že ako to hrajú za také peniaze. Nám kričali jedine to, že máme ísť do roboty.

Hráči Slovana brankár Alexander Vencel (vľavo) a Ján Zlocha čítajú švajčiarsku tlač po tom, ako v Bazileji vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1969 zdolali Barcelonu. Foto – archív TASR

Nelákalo vás hrať v zahraničí?

To sa nedalo. Museli ste mať minimálne 30 rokov a odohratých minimálne 50 medzištátnych zápasov. Ja som mal tridsať, keď som dostal ponuku z brazílskeho Botafoga.

Vraj vám to stopol Vasil Biľak.

On bol šéfom ideologickej komisie ÚV KSČ. Brazílsky prezident sa v tom čase veľmi ostro vyjadril o Gustávovi Husákovi. Každý s mojím prestupom súhlasil. Slovan sa tešil, že budú peniaze na novú tribúnu, ktorú vtedy staval.

Celé to trvalo mesiac, zavolali ma do Prahy. Bol som tam aj s Ivom Viktorom, ten mal ísť do Belgicka. Prvá otázka: „Hele, kluci, řekněte nám, co na tom Západě vidíte?“ Ivan je spravodlivý chlapík, až ho zdvihlo. Nakoniec nám povedali, že ideologická komisia zastavila celú záležitosť, hlavne moju, pretože nemôžeme podporovať režim, ktorý ohovára súdruha Gustáva Husáka.

Nemali ste chuť emigrovať?

Skutočne áno. Na dovolenky do Juhoslávie sa chodilo tak, že jeden z rodinných príslušníkov musel zostať doma, aby sme neušli. Mne pán doktor Colotka (predseda slovenskej vlády – pozn. red.) vybavil, že sme išli všetci. Sľúbil som mu však, že sa vrátim, aj som to dodržal. To isté sa zopakovalo na ďalší rok, pomohol mi policajt, bývalý športovec Ujváry. Mal som tu však rodičov v staršom veku a nechcel som, aby ich po mojom odchode šikanovali.

Peter Šťastný tu nechal aj bratov.

S hokejistami sme sa dobre poznali. V tomto som mu fandil, lebo som videl, že ešte viac dotiahne svoj športový rast. Nikdy som ho za odchod neodsúdil.

Na Tehelnom poli som býval s hokejistom Václavom Nedomanským pod tribúnou v jednej izbe. Mali sme dostať jednu vilu – ja by som býval hore, on dole. V deň, keď sme sa mali začať sťahovať, emigroval. Vyšetrovali ma, či som o tom vedel, že mám povedať pravdu. Boli sme kamoši, ale nikdy sme sa o takých veciach nerozprávali. On mi to nepovedal, aby ma ochránil.

Napokon ste sa dostali do Rakúska, kde ste hrali za Slovan Viedeň.

Áno, no volali sme to odplata za starobu. Bol to treťoligový komunistický klub, ktorý viedol človek z predsedníctva rakúskej komunistickej strany. Tento klub bol s naším režimom spriaznený, dokonca dostal od nás dotáciu na umelú trávu. Chodil tam hrávať napríklad doktor Fischer, Janko Popluhár, Jožo Adamec. Bola to amatérska súťaž, v ktorej sme však zarábali tritisíc šilingov mesačne.

Koľko to bolo v prepočte na koruny?

Deväťtisíc. Pre nás to bolo veľmi dobré. Keď ma zavolali, už som mal po kariére, rok som trénoval bratislavskú Káblovku, akési béčko Slovana. Oficiálne ma zamestnali na kádrovo-personálnom oddelení fabriky. Vo Viedni však nemali brankára, tak ma zavolali a na druhý deň som mal pas s otvorenou výjazdnou doložkou, čo v tom čase bolo ako diplomatický pas. Na hraniciach sa ma nič nepýtali. Dvakrát do týždňa sme chodili na tréning a raz na zápas. Stretli sme sa tam so slovenskými emigrantmi, chodilo na nás 500 ľudí. V rakúskom pohári sme zdolali napríklad aj Rapid či Austriu Viedeň. Strávil som tam deväť rokov. Šesť rokov som chytal, tri roky trénoval.

Ako ste prežívali rok 1989, keď sa otvorili hranice?

Celú kariéru som bol naučený, že si voľne cestujem, pokiaľ teda išlo o futbal, nie ako súkromná osoba. Navštívil som 106 krajín sveta. Mal som známych na polícii, prakticky každý rok som dostal aj doložku na dovolenku.

Keď sa otvorili hranice, zrazu tam boli niekoľkohodinové fronty, predtým sme nemuseli čakať vôbec. Najprv sa do Rakúska začali valiť Poliaci, potom Slováci. To sme vnímali ako prvé. Tak sme chodili v noci a obchádzali hranicu okľukami cez Maďarsko.

Nehovorme však len o praktickej stránke.

Keď sa otvorili hranice, začali sa meniť ľudia. O tom sme sa už rozprávali v úvode tohto rozhovoru.

Majstri Európy z roku 1976 pri krste publikácie o ich úspechu. Sprava vzadu Antonín Panenka, Jozef Barmoš, Pavol Biroš, Pavol Michalík, Ladislav Jurkemik, Ján Pivarník, Ján Švehlík, František Štambacher, Zdeněk Nehoda, Karol Dobiaš, Alexander Vencel, tréner Jozef Vengloš, Dušan Herda a dole Jozef Čapkovič. Myjava, 21. mája 2016. Foto – TASR/Martin Palkovič

Rodičov posielame preč

Aký je dnešný futbal oproti tomu, aký bol za vašich čias?

Veľmi nerád sa púšťam do porovnávania. Futbal možno každých desať rokov zmení svoju tvár. Mení sa spôsob hry, trénovania. Hamšíkovci odmalička trénujú inak ako my, ich fyzické a technické zdatnosti nás výrazne predbehli. My sme trénovali maximálne trikrát do týždňa. Teraz dorastenci trénujú päťkrát do týždňa, z toho dvakrát dvojfázovo.

Aké je to z pohľadu brankára? Vy ste ešte zažili malú domov, keď ste smeli do rúk chytiť loptu, ktorá prišla od spoluhráča, čo sa už nesmie.

V 88. minúte som vedel, že neprehráme. Dali mi malú domov, päťkrát som prešiel šestnástkou, chytil loptu, položil na zem. Malá domov radikálne zmenila výber brankárov. Treba rozmýšľať, že brankár musí vedieť hrať nohami. Obrovskú premenu spravil napríklad Buffon. Na staré kolená sa naučil hrať futbal, pritom väčšinu kariéry mu obrancovia loptu neposielali.

Čo spravil s brankárstvom Manuel Neuer?

Úplne zmenil filozofiu. Nielen tým, aký je, ale aj tým, že ho využívajú obrancovia. Loptu neodpália, ale zahrajú si s ním. Ide až do stredu ihriska a rozohráva.

Zohľadňujete to aj na tréningoch brankárov?

Áno, všetko prispôsobujeme. U mládeže nútim trénerov, aby žiackych brankárov dali na pár zápasov hrať obrancov, nech sa naučia hrať a myslieť.

Zmenila sa brankárska technika?

To až tak veľmi nie, my sme boli lepší ako terajší brankári. Mňa učili, aby som počkal, kým lopta prejde za mňa, až potom ju mám chytiť, hodiť sa a padnúť na zem. A čakať na zemi, kým ľudia tlieskajú.

Môj syn Šaňo odišiel do Francúzska a po pol roku mi hovorí: „Oci, zabudni na tvoju teóriu, že keď ide lopta do vinkla, treba ju chytiť. Nie, treba ju vyraziť. Lebo keď ju chytím a dopadnem na zem, hotovo. Ale keď ju vyrazím, ľudia päť minút tlieskajú, lebo si myslia, že aké to bolo náročné. Pritom je to to isté.“

Alexander Vencel st.

Narodil sa 8. februára 1944 v Nagyilve (vtedajšie Maďarsko, dnes rumunské mesto Ilva Mare). Je brankárskou legendou Slovana Bratislava, s ktorým získal tri tituly a vyhral Pohár víťazov pohárov 1969 (dnešná Európska liga). Na sklonku kariéry pôsobil v Slovane Viedeň, treťoligovom rakúskom klube. Až donedávna bol trénerom brankárov v Slovane a rôznych slovenských reprezentačných výberoch. Jeho syn Alexander je bývalý úspešný brankár a autor známych kníh o brankároch.

Alexander Vencel. Foto N – Peter Kováč

Trénerskú kariéru ste ukončili ako tréner detí. Ako k nim treba pristupovať?

Treba byť kamarát, nielen neústupčivý tréner, ktorý má svoju pravdu.

Boli ste taký od začiatku alebo ste na to prišli až časom?

Mám takú povahu.

Ste však z generácie prísnych trénerov.

Neodpustil som nič – keď hráč robil zle, bol som zlý a tvrdý. No nikdy som nebol taký, že by som hráča zdeptal už pomaly pred tréningom. Ak som niekoho zdeptal, tak za to, že urobil hlúposť. Zverencom som sa snažil ich chyby ukázať na faktoch; bol som z prvých, ktorí tu natáčali zápasy na kameru. Takýmto prístupom som si získal veľkú dôveru. Keď Jano Mucha odchádzal zo Slovana, povedal, že mu nebude nič chýbať, len ja.

Stále som k nim pristupoval ako brankár. Udržoval som sa vo forme, chodil som hrávať ešte ako 65-ročný. Keď niečo deti urobili zle, ukázal som im, ako sa hodiť. Okamžite mi rapídne narástla autorita. Potom sa trepali o zem aj ony.

Vedia decká, ktoré trénujete, kto ste?

Áno. Stalo sa, že mi 10-ročný chlapec začal dávať rozumy. Potom si ho zobrali nabok ostatní, ktorých som trénoval dlhšie, veľmi rýchlo ho usmernili. Ukazovali mu fotky, články, kto som. Potom sa to zmenilo. Nikdy som sa však nesnažil ich naviesť, kto som bol. Chcel som, aby na to prišli sami alebo im to povedali ich starší kamaráti.

Čo si myslíte o prístupe súčasných rodičov? Na zápasoch to vyzerá úplne inak ako voľakedy.

Môj otec bol futbalista. Keď som bol dorastenec, na zápas prišiel raz do roka. Nikdy však do ničoho nezasahoval. Prišiel sa však pozrieť na reprezentačné alebo veľké zápasy za Slovan.

Neviem si predstaviť, že by v tom čase prišiel rodič a trénerovi by povedal, že sa mu nepáčia jeho metódy. To je dnes úplne normálne. Niektoré kluby už dokonca nepúšťajú rodičov na tréningy. Rodičia sú schopní spoza čiary povedať synovi, aby nepočúval trénera. Mali sme s rodičmi veľa konfliktov.

Na tréningoch sa nám ich podarilo dostať tak ďaleko, aby ich deti nepočuli, no na zápasoch tomu nezabránite. Dosť to komentujú a robí nám to problémy. Deti sú rozpoltené, nevedia, či počúvať fotra alebo trénera.

Keď deti majú trinásť či štrnásť rokov, už si neprajú, aby rodičia prišli na tréningy. Ak aj prídu, posielajú ich dozadu, aby ich nepočuli.

Keď Slovan zdolal Barcelonu:

Do Slovana si chodia len zarobiť

Súčasťou Slovana ste s prestávkami viac ako 50 rokov. Ako vnímate jeho súčasnosť?

Po poslednom federálnom titule sa každé dva roky začali meniť majitelia. Zrazu začali prichádzať hráči, ktorí určite nemali kvalitu a hlavne cit pre Slovan. Nechceli byť slovanisti, ale len hráči, ktorí si zarobia. Slovan sa stal dojnou kravou, boli v ňom dvojnásobné platy ako inde. Snaha u väčšiny z nich bola možno prvých päť zápasov. Výsledkom bolo vypadnutie z ligy, zlé rozhodnutia, nie celkom správni majitelia. Dlhoročne budovaný vzťah ľudí k Slovanu sa zrazu začal rúcať. Zlými výsledkami a zlými rozhodnutiami. Boli to hráči, ktorí tu nemali čo robiť.

Najšťastnejšie nebolo ani rozhodnutie predčasne odísť z Tehelného pola. Ale musím povedať, že keby to Kmotrík nezobral… To, čo on investoval, a bez výsledkov, to musí robiť len blázon. A to nehovorím len preto, že máme dobrý vzťah.

Na Slovan sa chcel každý vytiahnuť, no nestačili na nás kvalitou. Teraz už aj kvalitou stačia. A najväčší úspech pre Zlaté Moravce či Myjavu je, že urobia výsledok so Slovanom. V poslednom čase sme budovali mužstvo, aby sme mali adekvátne mužstvo na nový štadión. Som taký zarytý slovanista, že verím, že sa to ešte otočí.

Čo si myslíte o drahých nákupoch zahraničných hráčov?

Najviac ma bolí to, že v našej zostave je len jediný odchovanec Dominik Greif a je tam pomaly jediný Slovák. Keď sa pozrieme, koľko Slovákov hrá stabilne v Poľsku či v Maďarsku, je mi ľúto, že nehrajú doma.

Ako hodnotíte klubovú koncepciu? V posledných rokoch je dosť porovnávaná s trenčianskou a žilinskou.

Tu sme asi urobili chybu. Myšlienka je výborná aj tu, no výber sa minul účinku. Nepodarilo sa priviesť hráčov, ktorí by boli lepší ako Žilinčania. Vážim si prácu Žiliny, hrajú s odchovancami a žnú úspechy, prichádzajú milióniky za Mazáňa či Škriniara. No u nás je doba Hamšíka už veľmi ďaleko.

Alexander Vencel. Foto N – Peter Kováč

Futbalisti sa musia aj učiť

V súčasnosti majú športovci veľké problémy zaradiť sa do života po ukončení kariéry. Ako to bolo za vašich čias?

Keď sme hrali, nikto nás neviedol k tomu, aby sme rozmýšľali, čo po kariére. Nikto nehovoril, že musíme skončiť dobré školy. Ani vo vedení klubov neboli vysoko vzdelaní ľudia, išlo o takých, ktorých dosadila strana.

V mojej dobe už spoluhráči veľmi rýchlo pochopili a múdro využili, že popri futbale sa dá študovať, aj keď im to trvalo sedem či osem rokov. Viacero spoluhráčov si spravilo vysoké školy.

Lenže teraz prišlo obdobie, keď mladí začali mať predstavu, že si to vykopú nohami a nepotrebujú školy.

Vaši synovia boli futbalisti.

Aj všetkým mojim zverencom som vtĺkal do hlavy, nech sa učia a robia si školy. Môj syn Stano mal 21 rokov, bol kľúčová postava reprezentácie, talent ako hrom. Prišli však dve zranenia, päť operácií a koniec kariéry. Prvá vysoká škola v Anglicku – červený index, potom si spravil školu aj v Nemecku. Dnes rozpráva siedmimi jazykmi.

Keď sa chlapcom začala puberta, hnevali sa na nás, lebo museli každý druhý deň chodiť na angličtinu a nemčinu. Keď mali 15 rokov, rozprávali plynule. Dnes Šaňo prednáša po celom svete v piatich jazykoch, a to nepočítam slovenčinu a maďarčinu. Je to inžinier ekonómie.

Teraz aj u nás v doraste vidím, že nechcú chodiť do školy. Všetci vidia Hamšíka, ktorý nemá žiadnu školu.

Čo na to rodičia?

Neuvedomujú si to a nechávajú im voľnosť. Je pekné mať akadémiu, začať tréningom, najesť sa, pospať si a trénovať. A skončil sa život. Zato vo Francúzsku v akadémii sa ide ráno na tréning, potom je štyri hodiny škola, poobede ďalší tréning, večer štúdium a televízia sa vypína o desiatej. Zrazu chlapec príde na to, že neexistuje len futbal. Budem mať 35 rokov a zrazu bác. Vedel by som povedať pár mien, ktorým sa to stalo.

V súčasnosti je veľa futbalistov závislých od výherných automatov.

To v našich časoch nebolo. Žiadne automaty tu neboli. Jedine kasína pre boháčov, kde sme sa my ani nedostali. Maximálne sme hrali karty. V kasíne sme boli prvýkrát v Argentíne v Mar del Plata. Vytešovali sme sa, že sme prvýkrát v živote v kasíne.

Český brankár Miloš Buchta rozprával o svojej závislosti z čias, keď pôsobil na Slovensku. Vraj to bolo aj tým, že v kolektíve hrali karty o peniaze, po výplate sa išlo do herne. Ani tie karty ste nehrali o peniaze?

Hrali, ale o haliere. Na týždňovom sústredení starší hrali mariáš, mladší žolíka. V konečnom účtovaní boli dlhy maximálne 50 korún.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie