Môj prestup zastavil Biľak, pretože prezident Brazílie ohováral súdruha Husáka

Alexander Vencel. Foto N – Peter Kováč

Futbalisti zarábali len o čosi viac ako robotníci vo fabrikách, aj preto nás ľudia brali – teraz to tak už nie je, hovorí legendárny futbalový brankár Alexander Vencel st.

Alexander Vencel st. so Slovanom Bratislava v roku 1969 vyhral Pohár víťazov pohárov (dnešná Európska liga), vo finále zdolali Barcelonu. Na zlatých majstrovstvách Európy 1976 v Belehrade bol náhradníkom Iva Viktora.

Keď ho pred pár rokmi spoznali v dedinskej krčme, súčasní hráči Slovana sa čudovali, tak im to vysvetlil: „Preto, vy hlupáci, lebo my nechodíme so slúchadlami do krčmy. Keď sme na túto dedinu prišli pred tridsiatimi rokmi, tak sme si v krčme s každým podali ruku a dali sme si aj po poháriku. A vy sa na nikoho ani nepozriete.“

V rozhovore nájdete aj:

  • ako futbalisti chodili počas obdobia výplat robiť propagandu po fabrikách
  • ako tréneri vyháňajú rodičov z tréningov
  • ako sa zmenil futbal a post brankára
  • ako chytal vo Viedni za komunistický klub
  • čo si legenda Slovana myslí o súčasnom smerovaní klubu

V 70. rokoch ste patrili k najväčším slovenským športovým hviezdam. Aký to bol život?

Bola to iná doba. Neboli rodiny s dvomi autami či chatami. Sviatok bol ísť v nedeľu na futbal a v utorok a v sobotu na hokej, ľudia nemali veľa iných záujmov. Na ligové zápasy nám chodilo od 20- do 50-tisíc ľudí. Keď prišlo 15-tisíc ľudí, celý týždeň sme mali zlý pocit, že čo také zlé sme spravili, keď ich prišlo tak málo. Futbal bol pre ľudí náboženstvom. Keď sme hrali veľké zápasy, ako napríklad proti Realu Madrid či Derby County, aj na tréning sa prišlo pozrieť 2-tisíc ľudí.

Aký ste mali vzťah s fanúšikmi?

Existoval pravý klubizmus, ľudia nás milovali. Mal som 18 rokov a pár odchytaných zápasov za Slovan. Nastúpil som do električky, auto som nemal. Zrazu pár ľudí spozornelo a už si hovorili, že „aha, to je nový brankár Slovana“. Ľudia chodili aj na dorastenecké zápasy, pretože sme hrali predzápas pred mužmi a v druhom polčase nás sledovalo aj 15-tisíc ľudí.

Čo sa dialo, keď ste prišli do krčmy?

Poplach. Existovalo však niečo ako „socialistická morálka športovca“ – tvrdo tlačili, že nesmieme byť výstrední ani sa pobiť. Samozrejme, že sme čo-to popili. Dokonca sa stávalo, že do Hradnej vinárne nás po veľkých zápasoch odprevadili policajti, aby nebol malér. Snažili sme sa však nerobiť problémy, pretože sme boli vzorom pre ľudí.

Pred pár rokmi som ako tréner brankárov išiel s mužmi Slovana na zápas do Prešova. Šofér musel zostať stáť v nejakej dedine pri krčme. Všetci hráči vošli dovnútra, aj ja s Jankom Švehlíkom, dlhoročným vedúcim mužstva. Pol krčmy vybehlo von – porozprávali sme sa, pofotili sa. Hráči sa čudovali, že celá krčma utekala za nami. Povedal som im: „Preto, vy hlupáci, lebo my nechodíme so slúchadlami do krčmy. Keď sme na túto dedinu prišli pred tridsiatimi rokmi, tak sme si v krčme s každým podali ruku a dali sme si aj po poháriku. A vy sa na nikoho ani nepozriete.“ Súčasní hráči zabúdajú, že futbal robíme pre divákov a tí nám to dávali späť.

Akí sú fanúšikovia dnes?

Keď sa hráčom niečo nepodarí, ako prvé kričia: „Vy darebáci, aký futbal tu robíte za tieto peniaze?“ Nadávajú súperovi, rozhodcovi. Kmotrík ako najatý za to platí pokuty a v konečnom dôsledku je na futbale päťsto ľudí.

Ako poslední si tú pravú popularitu zažili hráči, ktorí odohrali poslednú sezónu vo federálnej lige – Dubovský, Tittel či môj syn Šaňo. Potom prišli v Slovane horšie obdobia, vypadlo sa do druhej ligy, menili sa majitelia. Ľudia stratili záujem. Bodka bola, keď sa klub presťahoval na Pasienky. Zapamätajte si však toto: na nový štadión príde na prvý zápas 18-tisíc ľudí, na druhý 15-tisíc, a ak nevyhráme päť zápasov za sebou, dopadneme ako Trnava a bude chodiť 2-tisíc ľudí.

V novinách pravidelne čítame o škandáloch futbalových reprezentantov. Bola také niečo aj za vašich čias?

Niečo také neexistovalo. Neboli sme baránkovia, aj my sme si vypili, no malo to svoje medze. Hamšík, Škrtel, Šebo či Kozáčik boli so mnou na majstrovstvách do 18 rokov. Mysleli sme si, že túto partiu dokážeme vyformovať na náš obraz. Už sa nedalo. Zmenila sa doba a s ňou aj mladí.

Boli ste profesionálny futbalista?

Spočiatku nie. Pred zápasom s Honvédom Budapešť som v noci zváral v sírouhlíkovom kotle, bol som vyučený zvárač. V 15-tisícovej fabrike Dimitrovka sme boli dvaja. V noci pred zápasom prišli za mnou, že máme poruchu a treba zvárať.

Aj vaši spoluhráči mali prácu?

Áno, ešte v roku 1966 sme dopoludnia všetci chodili do práce. Väčšina bola v úrade a celá práca spočívala v tom, že keď boli výplaty, chodilo sa medzi ľudí a robila sa propaganda. Hráči

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kniha od tohto autora - Matej Tóth: OdchýlkaKúpiť

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |