Denník N

Marek Wollner z českých Reportérov: Nenechám si od Babiša nadávať do skorumpovanej čvargy

Marek Wollner. Foto – Respekt/Milan Jaroš
Marek Wollner. Foto – Respekt/Milan Jaroš

Ak by vedenie RTVS chcelo odvážnych Reportérov, boli by odvážni, vraví šéfredaktor investigatívnej publicistiky Českej televízie.

Marek Wollner (50) je moderátor českej verzie relácie Reportéri a šéfredaktor investigatívnej publicistiky v Českej televízii. V rozhovore hovorí:

  • čo si myslí o zastavení slovenských Reportérov na RTVS,
  • prečo mala podľa neho slovenská verzia programu rezervy,
  • ako sa mení česká politika v ére Andreja Babiša,
  • ako naňho tlačili kmotri ODS a prečo sú nové elity ešte horšie,
  • prečo by mala Česká televízia žalovať Babiša a Tomia Okamuru
  • aj ako hodnotí prácu hovorcu prezidenta Zemana, Jiřího Ovčáčka.

Ako ste sa dopočuli o tom, že vedenie slovenskej RTVS zastavilo reláciu Reportéri?

Videl som o tom správu vo svojom Googli, ktorý mi servíruje správy z oblastí, ktoré sledujem. Potom som to zdieľal na svojom Facebooku.

Čo ste si pomysleli? 

Ťažko sa to vyhodnocuje. Prišlo mi, že je to škoda. Reportéri RTVS mali svoje rezervy. Reláciu som sledoval len nárazovo, lebo som pravidelne sedel v porote slovenskej Novinárskej ceny. Ale to najlepšie, čo vysielali, som vďaka tomu videl.

Ako teda na vás relácia pôsobila?

Vždy som mal pocit, že kauzy, ktoré slovenskí Reportéri otvárali, sú menej významné, než aká je skutočná slovenská realita. Ale zároveň som vedel, že ide o poslednú televíznu investigatívu na Slovensku, ktorá bola kedysi oveľa silnejšia. V minulosti totiž každá slovenská televízia mala svoju investigatívnu reláciu. Ako porotca Novinárskej ceny som kedysi hodnotil príspevky z troch či štyroch podobných relácií. Postupne však zostali len Reportéri, ktorí teraz končia. Je to posledný klinec do rakvy slovenskej televíznej investigatívy.

V čom boli rezervy slovenských Reportérov, o ktorých hovoríte? Neotvárali kauzy, ktoré smerovali do najvyšších miest slovenskej politiky, ale išlo skôr o menšie lokálne veci?

Presne tak. Cítil som, že sa vo svojich reportážach až tak nevenujú vplyvným a vládnucim politikom, a dokonca aj na tej miestnej, regionálnej úrovni skôr triafajú do ľudí, ktorí za sebou nemajú silné politické strany. Častejšie sa kauza týkala nezávislého starostu než starostu vládnucej strany.

Môže byť táto výhrada – že Reportéri boli trochu opatrní – dôvodom na zrušenie relácie?

Určite nie. Ak by malo vedenie RTVS záujem, aby relácia bola odvážnejšia, určite by odvážnejšia bola. Mohli posilniť redakciu, zmeniť dramaturga, nájsť človeka, ktorý je známy tým, že sa nezľakne. Ak by naozaj niekto chcel Reportérov niekam posunúť, mohol s reláciou pracovať. To sa dá vždy. Zrušenie programu, a teda zrušenie značky, je tá najhoršia možná cesta.

Vedenie RTVS tvrdí, že Reportérov len pozastavilo…

… ale aj to značke uškodí. Ide o mocenský zásah. V televíznej brandži, a všeobecne v novinárčine, platí, že sa svoju značku snažíte zlepšovať a stále rozvíjať. Ak to myslí novinár so svojou profesiou vážne, snaží sa na sebe pracovať, vďaka čomu môže byť o rok lepší, ako je teraz. V tomto sa novinári podobajú na chirurgov či pilotov – čím viac operujete, čím viac nalietate hodín, tým ste lepší. Na žurnalistovi sa seniorská skúsenosť vždy pozitívne odrazí.

Čiže sa nestanem lepším reportérom, ak si dám rok pauzu…

To určite nie. Ak aj Reportéri neboli vnímaní ako záruka výbornej kvality, snažil by som sa na nich pracovať. Reportéri Českej televízie tiež nezačínali veľmi dobre. Nadväzovali sme na program Fakty, ktorý bol zrušený ako nepohodlný. A Fakty nadväzovali na program Nadoraz, ktorý tiež skončil z politických príčin. Rozbiehať niečo nové znamená narážať na veľkú nedôveru divákov. Nový program musí vždy presviedčať, že nie je na obrazovke len tak naoko, aby sa televízia tvárila, že nejakú publicistiku má.

Jaroslav Rezník svoj krok obhajuje žalobami a faktografickými chybami v tomto programe. Žalôb je aktívnych 13 a ide v nich o 3,5 milióna eur. Je to argument?

Netrúfam si komentovať tieto detaily. Ak sa naozaj relácia dopúšťala nejakých chýb, tak to, samozrejme, nie je v poriadku. No zároveň je to aj zodpovednosť vedenia televízie. Faktická správnosť – aj keď občas k chybe, samozrejme, príde – je nepochybne dôležitá. Druhá vec je, do akej miery sú žaloby voči tomuto programu oprávnené; to môže ukázať až súd.

Marek Wollner. Foto – Respekt/Milan Jaroš

Je samotná existencia žalôb dôvodom na to, aby sa redakcia zľakla? Zažívam to v našom denníku. Finančná skupina Penta podala na Denník N desať žalôb a všetky doterajšie súdy (bolo ich asi päť) prehrala. 

Práve preto hovorím, že keďže neviem, o aké žaloby ide, netrúfam si ich posudzovať. Žaloba je sama osebe akousi výstrahou, nemali by sme ich brať na ľahkú váhu, lebo dnes už nikto nejde do žaloby, ak nemá aspoň minimálnu nádej, že súd vyhrá. Na druhej strane, aj nás veľmi často žalovali silné podnikateľské subjekty a finančné skupiny, ktoré mali za sebou tímy právnikov. A súdy sme vyhrali. Žaloby samy osebe by nemali byť zámienkou na rušenie relácie, aj keď osobne by som pracoval na tom, aby sa im redakcia vyhýbala.

Ako?

Napríklad tým, že budete citlivé tvrdenia v reportážach konzultovať s expertmi na právo, ktorí dokážu posúdiť, ako má vyzerať veta, ktorou sa žalobe vyhnete. Vy totiž môžete povedať všetko pravdivo, ale to ešte neznamená to, že by ste to ustáli pred súdom. Právo nie je už len o hľadaní pravdy, ale o umení pravdu dokázať.

Ako by mala zareagovať redakcia slovenských Reportérov na stopnutie relácie, ak si myslia, že na to nebol dôvod?

Záleží na tom, akú majú pozíciu v rámci slovenskej novinárskej obce. Ak sa dokážu obhájiť, ak dokážu presvedčiť, že robili dobrú prácu, musia sami za seba kopať. V tom prípade by mali dať najavo, že zrušenie relácie je neodôvodnené a že bojujú za vyšší princíp. Ak však váhu a rešpekt v novinárskej obci nemajú, tak sa im bude obranná pozícia budovať oveľa horšie.

Českí Reportéri sú pod trvalou kritikou niektorých politikov. Ako vyzerá tlak na vás a vašu reláciu?

Je iný, než bol v minulosti. Konflikty s politikmi som mal vždy, vždy nás označovali nejakými nepeknými slovami. Ale dávali si pozor na to, aby nešlo o žalovateľné výroky. Dnes už si na to ani pozor nedávajú. Tomio Okamura o Reportéroch, a o mne osobne, verejne vyhlásil, že sme mafia. Andrej Babiš o nás, a znovu aj o mne osobne, povedal, že sme „skorumpovaná čvarga“. V minulosti som už čelil útokom Mirka Topolánka, keď sme nakrúcali o kauzách jeho strany ODS a jeho kamarátovi Marekovi Dalíkovi. Ale Topolánek si nedovolil spájať ma s nejakým trestným činom. Teraz je to horšie.

Video: Andrej Babiš o Reportéroch ČT

V tom spočíva politický tlak na vašu reláciu?

Myslím si, že áno. Dnes máme situáciu, keď sa nám politici ako Andrej Babiš snažia dať nálepku „skorumpovanej čvargy“ aj prostredníctvom svojich médií. A keďže Babiš ovláda časť mediálneho priestoru, ostatní novinári nás ani nebránia. V minulosti som sa mohol o svojich novinárskych kolegov oprieť, to už dnes neplatí. To nehovorím o serveroch ako Parlamentní listy, ktoré útok na Českú televíziu už berú ako svoj program.

Ale zo slovenského pohľadu Česká televízia tomuto tlaku odoláva.

Je pravda, že som dnes vnútri Českej televízie slobodný. Nikto z vedenia sa ma nesnaží ovplyvniť – čo sa, mimochodom, v minulosti stávalo, keďže veľa ľudí z Rady ČT malo veľmi blízko k politikom a ich „kmotrom“ a snažili sa nám zabrániť odvysielať niektoré reportáže. Vždy sme ich nakoniec odvysielali. No teraz sa objavil tlak zvonku, ktorý vypovedá o tom, že sa zmenila doba.

Ak to zovšeobecním: kedysi ste sa stretávali s priamym politickým tlakom na vás, no dnes vás spochybňujú tým, že vám politici, spolu s ich médiami a dezinformačnými webmi, kradnú reputáciu?

Je pravda, že krádež reputácie je dnes systematická, čo kedysi nebývalo. Navyše má ešte hlbší zmysel. Dnes im nejde o to, aby len zminimalizovali dosah konkrétnych odvysielaných reportáží. Dnes už je to aj delostrelecká príprava na to, aby sme časom išli cestou slovenských Reportérov. Nechcem si idealizovať minulé obdobie, veľakrát som sa domnieval, že nás zrušia. Najmä v časoch „kmotrov“ ODS som si takýto scenár pripúšťal. Lenže v skutočnosti tí ľudia nemali toľko moci, koľko jej majú tí, ktorí nastupujú dnes. Sily boli oveľa vyrovnanejšie.

V akom zmysle?

Proti koaličnej vláde stála vždy v podstate rovnako silná opozícia, pre ktorú bolo dôležité, aby vláda bola kontrolovaná. Oni síce vedeli, že nie sme kamaráti, a keď sa dostali do vlády, svoju kontrolu sme zamerali na nich. No týmto vyrovnaným stranám vlastne vyhovovalo, aby tu existovali médiá, ktoré sledujú a kontrolujú toho, kto je práve pri moci. V tom bola tá doba iná – na politickej scéne nebol žiadny hegemón, ktorý by mal navyše oporu vo svojich vlastných médiách. Ten tu dnes je a volá sa Andrej Babiš. Okrem toho, v minulosti v Česku neexistovali dezinformačné servery, ktoré cielene poškodzujú renomé mainstreamových médií, špeciálne tých verejnoprávnych.

Kdesi som čítal jeden postreh, myslím si, že už sa vás na to pýtali: neprispeli ste paradoxne tým, že ste kedysi išli po kmotroch a politikoch štandardných strán, k tomu, že sa dnes k moci dostali strany neštandardné, ktoré prestali rešpektovať aj tie pravidlá, ktoré štandardní politici uznávali? Napríklad že sa nerozpakujú vás bez dôkazu nazvať „mafiou“ a „skorumpovanou čvargou“.

To je hrozne zábavný argument, ktorý predpokladá, že jednak vidíte do budúcnosti, a po druhé, že priznávate, že krajina nie je zrelá na demokraciu, a preto by ste si mali rozmyslieť kritiku, aby ju náhodou nevyužil niekto ešte horší než ten, kto je práve pri moci. Ale takto to nejde. Ak sme sa raz otvorili demokracii, tak ju buď máme, alebo nie. Do demokracie absolútne, ako prvý princíp, patrí kritika zo strany slobodných médií. Ak by médiá mali povedať: „My sa teraz o demokraciu obávame, a preto nebudeme kritizovať mocných“, tak by už o žiadnu demokraciu nešlo.

Je to nepochybne tak, ale tento argument u nás používa napríklad premiér Robert Fico. Vyčíta novinárom, že píšu kritické veci o jeho vláde – vytvárajú podľa neho blbú náladu, z ktorej potom ťažia fašisti Mariana Kotlebu.

Ale to je politická demagógia. Proti tomu treba stále opakovať, že v demokracii nie je možné obmedzovať kritiku len preto, že by mohol prísť niekto ešte horší. Nech sa politici správajú tak, aby žiadna kritika nebola. Nech nie sú príčinou káuz, v ktorých ide o milióny a miliardy korún. A nech sa netvária, že im všetko prejde, ako to v Česku robili desať rokov. My novinári sme ich našou robotou upozorňovali, že je niečo zle. Oni to prehliadali. V normálnej demokracii fungujú samočistiace mechanizmy. Ak nefungujú, časom vznikne hlbší problém. Ja môžem zodpovedať len za to, čo sme urobili zle, ale nič také nebolo. Nevyrábali sme falošné správy, my sme neinformovali o vymyslených kauzách. Všetko to bolo reálne.

Po Babišovom výroku o skorumpovanej čvarge ste povedali, že by ho Česká televízia mala žalovať. Prišlo k tomu?

Nie. Opakovane som to žiadal, ale k žiadnej žalobe nedošlo.

Majú sa novinári súdiť s politikmi? Mohol by potom novinár informovať o politikovi, s ktorým vedie súdny spor?

Toto je častý argument, ktorý počúvam aj od kolegov novinárov. Ale ja ho odmietam. Chcem, aby Babiša žalovala Česká televízia a nie ja osobne, aj keď mi to mnohí radia. Práve preto, že by to bolo použité proti mne, povedali by: veď to je ten, čo je s Babišom v konflikte. Lenže ja s Andrejom Babišom v žiadnom osobnom konflikte nie som. Som novinár, ktorý robí svoju prácu. Chcem len, aby sa postihovali výroky na adresu novinárov, ktoré sú za hranou. Zákon platí pre všetkých. Ja ako reportér nemôžem o politikoch hovoriť, že sú skorumpovaní, ak na to nemám dôkazy. Dokonca to nehovorím ani vtedy, ak dôkazy mám, lebo takéto závery prenechávam súdom. Ale takéto výroky si nesmie dovoliť ani politik.

Ale dovoľujú si to.

Prekáža mi, že v našom stredoeurópskom priestore sa politici už od začiatku 90. rokov správajú k novinárom podobne pohŕdavo ako nejakí diktátori. Majú z nás fackovacích panákov. Keď sme boli mladí, nejako sme to tolerovali. Lenže ja mám 50 rokov. Mne nikto nebude hovoriť, že som skorumpovaná čvarga. Celý život som sa živil slovom, ktoré som overoval zo všetkých strán. Nepodľahol som ničomu, čo by mohlo niekomu dať príčinu, aby mi dal takúto nálepku. Kým pre politikov nebudú platiť tie isté pravidlá ako pre občanov či novinárov, tak to u nás nebude v poriadku.

Marek Wollner. Foto – ceskatelevize.cz

Správajú sa nové elity, ktoré samy seba označujú za neštandardných politikov, inak ako ich predchodcovia? Narážam na to, že Andrej Babiš neodpovedá na otázky programu Reportéri. Tomio Okamura ignoruje vás a reláciu 168 hodín. Hovorca prezidenta Zemana, Jiří Ovčáček, prestal odpovedať novinárom z vydavateľstva Economia. Je to niečo, čo by ešte pred rokmi bolo nepredstaviteľné?

Pomenovali ste súbor symptómov, ktoré prezrádzajú, že prichádza iná doba. Vždy sa stávalo, že sa s vami ten alebo onen politik nechcel rozprávať. Ale tí ľudia zvykli voliť iný slovník a podobných excesov nebolo toľko ako dnes. A po chvíli to každého prešlo. Dnes už sú podobné praktiky trendom, v podstate jedným zo spôsobov, ako komunikovať s médiami. Prezident Zeman mal vždy tendenciu urážať novinárov. No dnes jeho štýl prevzali aj ďalší. Zodpovedá to celkovej atmosfére. Profesia novinára mala v minulosti väčšiu prestíž. Dnes, keď politik urobí niečo takéto, je v oveľa komfortnejšej situácii. Ľudí, ktorí si uvedomujú, že novinár je pre demokraciu kľúčovou postavou, je dnes málo. A upadá aj význam slova demokracia. Jedno súvisí s druhým.

Existuje niečo ako stavovská kolegialita? Zastane sa niekto z kolegov novinára z iného média, ktorému hovorca prezidenta odmieta odpovedať?

Takéto niečo sa deje veľmi zriedkavo. U nás je trochu iná tradícia ako na Slovensku, kde som podobnú solidaritu medzi novinármi zažíval v 90. rokoch za vlády Vladimíra Mečiara. Vtedy si opoziční novinári vymieňali informácie, lebo cítili, že dôležitejšie ako nejaký konkurenčný boj je, aby sa ľudia vôbec dozvedeli, čo štátna moc robí. V Česku sme sa chválili tým, že máme natoľko veľkú slobodu, že si vzájomne medzi novinármi nemusíme držať palce a môžeme spolu súperiť. Tak je to dodnes. Samozrejme, padajú otázky, či už na nejakú medziredakčnú spoluprácu nedozrel čas. Osobne by som povedal, že rivalita medzi novinármi je správna a svedčí o normálnych pomeroch. Ak dospejeme k nejakým novinárskym bratstvám, vlastne to nebude v poriadku.

V Česku sa práve skončila kampaň pred prvým kolom prezidentských volieb. Aká bola?

Dostala nálepku, že nudná, a asi taká aj bola. Nemám v úmysle sa vyslovovať k jednotlivým kandidátom. No kampaň bola naozaj veľmi pokojná, na čom sa asi podieľalo aj to, že súčasný prezident Miloš Zeman sa nezúčastňoval predvolebných debát a chodil len do svojich vybraných programov.

Kam posunul funkciu tlačového hovorcu Zemanov hovorca Jiří Ovčáček, ktorý neváhal namiesto prezidenta ísť do predvolebnej debaty a jedného z kandidátov, bývalého šéfa akadémie vied, nazýval fikusom? Ako jeho výkon ovplyvňoval robotu vás ako novinára?

Moju robotu neovplyvnil nijako, no mal vplyv na celkovú atmosféru. Jeho spôsob práce je neprijateľným aktivizmom. Dokonca aj šéf Ústavného súdu Pavel Rychetský sa pozastavil nad tým, že si dovolí hodnotiť najvyšších politikov v krajine vrátane premiéra a vynášať nad nimi súdy. To si žiadny iný hovorca v štátnych službách v minulosti nedovolil. Zbúral akékoľvek hranice. Rychetský povedal aj to, že sa čuduje, že už dávno nedostal padáka. To mali rôzni verejní činitelia povedať nahlas už dávno – lebo fakt, že to mohlo na hrade takto dlho fungovať a že to tak vlastne ešte funguje, tiež o niečom svedčí.

Do spravodajstva slovenskej RTVS prišli s novým vedením ľudia z tlačových odborov vrátane tlačových odborov ministerstiev. Čo si o tom myslíte?

Je to zlá vec, lebo takýto stav nedáva záruku, že títo ľudia dokážu okamžite zmeniť rolu. Osobne vidím všeobecne veľký problém v tom, keď novinár odíde do oblasti PR a potom sa chce vrátiť. Takáto cesta by mala byť uzatvorená, špeciálne vo verejnoprávnych médiách. A ak nie uzatvorená, tak by tam mala existovať pauza, povedal by som až karanténa. Zvlášť zlé je to vtedy, keď hovorca odchádza zo štátnej inštitúcie do verejnoprávneho média v čase, keď túto inštitúciu riadi koaličná vláda, ktorá má v tom čase vplyv aj na verejnoprávne médium. Vtedy tam ten človek prichádza skôr reprezentovať záujmy politikov, ktorí ho predtým zamestnávali. Samozrejme, toto je všeobecné pravidlo, ktoré má výnimky. Existujú ľudia, ktorí dokážu preukázať silnú integritu a zaslúžia si, aby neboli posudzovaní na základe všeobecných pravidiel, ale individuálne.

Sledujete slovenské médiá?

Vidím, čo sa zdieľa na Facebooku.

Trúfate si porovnať českú a slovenskú žurnalistiku?

Nechcem sa hrať na experta. Najväčší rozdiel teraz vidím v tom, že český mediálny trh je rozdelený na médiá Andreja Babiša a tie ostatné. Babišove médiá, aj keď schované v nejakom fonde, sú de facto vo vlastníctve súčasného premiéra a je na nich dnes a denne vidieť, že v politickom zmysle slúžia svojmu majiteľovi. Niečo takéto na Slovensku nevidím. Takto lojálne k jednému konkrétnemu politikovi slovenské médiá nie sú, aj keď ich dajme tomu vlastní Penta alebo niekto iný. To je podľa mňa najzásadnejší rozdiel.

Ako to vidíte s vašou budúcnosťou v Českej televízii? Za akých okolností by ste odišli? 

Nechcem si nič maľovať. Som pripravený odísť okamžite v momente, keď stratím voľný priestor na to, aby sme spracúvali zásadné kauzy českej politiky. Dnes nemám potrebu zostávať v televízii za každú cenu a myslím si, že som ju vlastne nemal nikdy. Som veľmi zvedavý, čo sa bude v Česku diať. Franz Kafka, myslím, napísal, že novinári a spisovatelia majú tak trochu schizofrénnu situáciu – aj keď sa nám darí zle, máme šancu z toho urobiť niečo dobré, lebo môžeme svoju situáciu pozorovať a opisovať pre iných, aby sa z nej poučili. Pre mňa je preto budúcnosť zaujímavá tak či tak, aj keby to všetko nedopadlo dobre.

Marek Wollner (50)

Marek Wollner. Foto – ceskatelevize.cz

Český investigatívny novinár a spisovateľ. V 90. rokoch pôsobil v Lidových novinách, týždenníkoch Respekt a Týden. Od roku 1999 pracuje v Českej televízii. Od roku 2004 pracuje na programe Reportéri ČT, najprv ako redaktor, postupne aj ako moderátor a dramaturg. V súčasnosti šéfuje investigatívnej publicistike v Českej televízii, na starosti má teda aj programy 168 hodín a Černé ovce. Je pravidelným porotcom slovenskej Novinárskej ceny.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

RTVS za Machaja

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie