Denník N

25 rokov slovenského školstva: reforma strieda reformu

Jeden z učiteľských protestov. Foto N – Tomáš Benedikovič
Jeden z učiteľských protestov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Asi najhoršie je učiteľmi hodnotená „Mikolajova reforma“ – zavedenie dvojúrovňového modelu vzdelávania.

Autor je predseda Slovenskej komory učiteľov

Z pohľadu učiteľa regionálneho školstva sa nachádzame v stave neustálych zmien, v ktorých obvykle prevláda nekoncepčnosť a nepripravenosť. Pokusov o reformnú zmenu vo vzdelávaní bolo viac než dosť, bolo vytvorených viacero konceptov, z tých starších napríklad Duch školy – 1991, Projekt Konštantín – NPVV 1994, obidva však upadli do zabudnutia. V roku 1998 bol dokonca vládou prijatý záväzný reformný dokument Milénium, ale ani sa nerozpracoval do konkrétnych krokov.

Zatiaľ posledným koncepčným dokumentom bola Správa o stave školstva a o systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja, vypracovaná pod tlakom učiteľských protestov počas pôsobenia ministra Čaploviča. Táto správa bola predložená na rokovanie vlády v septembri 2013, kde aj skončila.

Za najzásadnejšie zmeny v systéme regionálneho školstva považujeme: získanie právnej subjektivity škôl (1990), zavedenie viaczdrojového financovania s normatívnym prideľovaním prostriedkov podľa počtu žiakov a náročnosti výchovno-vzdelávacieho procesu (2003, Fronc), reformu obsahu vzdelávania na základných a stredných školách – zavedenie dvojúrovňového modelu vzdelávania (Mikolaj, 2008), prijatie zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch 317/2009. Každá z uvedených kľúčových zmien má svoje pozitívne stránky, ale v školách stále pociťujeme aj ich negatívne dôsledky.

Zavedenie právnej subjektivity škôl bolo nesporne pozitívnym krokom, keďže školy dostali napríklad možnosť narábať s vlastným rozpočtom, prijímať zamestnancov, akých potrebujú. Podobne ako iné reformy v školstve však aj táto bola finančne poddimenzovaná. Napríklad – na školy prešli mnohé agendy (účtovníctvo, personalistika, rozhodovanie v správnom konaní…), ale školy nedostali peniaze na nové pracovné ekonomické a administratívne miesta. Ani riaditelia, na ktorých všetka zodpovednosť padla, nedostali úľavu z vyučovacieho úväzku.

Na zavedenie normatívneho financovania sú dva odlišné pohľady. Vďaka tomuto kroku sa financovanie stalo spravodlivejším, aj keď s výhradami, že sa jeho pričinením školy naháňajú za žiakmi, keďže máme menej žiakov celkovo. V praxi sa do škôl nedostane 100-percentný normatív a časť zo štátom pridelených peňazí môže zriaďovateľ prerozdeliť podľa vlastných kritérií medzi školami, ba stávajú sa aj prípady, keď peniaze určené pre školy skončia niekde inde.

Pôvodne dobrý zámer normatívneho financovania bol v praxi deformovaný nesystémovým dohodovacím konaním a zle nastaveným kompenzačným príspevkom. Najväčším nedostatkom normatívneho financovania je výška normatívu.

Ďalšia zmena, zákon o pedagogických a odborných zamestnancoch (317/2009), okrem niekoľkých pozitív priniesla aj samotnými učiteľmi kritizovaný systém ich vzdelávania (tzv. kreditový systém).

Pôvodná myšlienka zvyšovania kvalifikácie učiteľov spolu s nárastom platu bola určite pozitívna, zdeformovalo ju však viacero skutočností. V prvom rade preorientovanie sa školských organizácií (najviac MPC) na organizovanie vzdelávaní pre učiteľov (často aj menej kvalitných), financovaných prostredníctvom eurofondov, čím sa ich pôvodná metodická pomoc pre školy prakticky zlikvidovala.

Ďalším negatívnym sprievodným javom bolo to, že učitelia absolvovali nekvalitné, nepotrebné a navyše často aj platené vzdelávania len preto, aby si zabezpečili zvýšenie mzdy, ktorá po celé roky zásadne nerástla, čím sa premrhal potenciál kreditového vzdelávania.

Výherca titulu „najhoršia reforma“

Vari najhoršie je učiteľmi hodnotená „Mikolajova reforma“: zavedenie dvojúrovňového modelu vzdelávania. Pôvodný zámer – šanca pre školy dotvoriť si štátny vzdelávací program podľa svojich podmienok a čo najlepšie pre svojich žiakov – sa zmenil na chrlenie neskutočného množstva papiera. Učitelia počas letných prázdnin mali vytvoriť školské vzdelávacie programy. Boli hodení do vody bez toho, aby ich niekto naučil plávať. Neboli žiadne školenia, žiadne vzory, objavilo sa množstvo nových, dovtedy nie veľmi používaných pedagogických pojmov.

Popri písaní všetkých povinných súčastí programov podľa nového školského zákona 245/2008 sa akosi zabudlo na žiakov. Neboli peniaze na pomôcky, neboli učebnice, učitelia boli preťažení byrokraciou a celá „reforma“ tak bola v podstate papierová. Na základe tejto skúsenosti majú učitelia nechuť k zmenám, sú otrávení a majú obavy z toho, že ďalšia reforma prinesie opäť len nárast byrokracie a nie skutočné zlepšenie podmienok vzdelávania.

Problémy, ktoré sa neriešia

Na školstvo sa treba pozerať vo viacerých rovinách. Prvá je finančná, teda zabezpečiť mu podstatne viac peňazí, ako dostáva. Popravde treba povedať, že v minulosti sa učitelia neangažovali v tejto oblasti a zdalo sa, akoby boli spokojní. Posledných päť rokov však intenzívne poukazujú na celkový podiel vynakladaných prostriedkov štátu, porovnávanie s výdavkami iných štátov, na svoju osobnú situáciu v porovnaní s inými vysokoškolsky vzdelanými ľuďmi. Závisí od vlády, ako si uvedomuje potrebu investície do vzdelávania. Žiaľ, v porevolučnom období sme nemali šťastie ani u jednej.

V druhej rovine treba vnímať samotné riadenie školstva, s akými návrhmi príde minister, aby zefektívnil rezort, aby peniaze, ktoré v systéme sú, prerozdelil tam, kde sú najpotrebnejšie. Tu sme mali ešte väčšiu smolu. Žiadny minister neprišiel so šetrením vo vnútri rezortu – respektíve so šetrením na vhodných miestach. Máme veľa priamo riadených organizácií, nemáme však funkčný rezortný informačný systém, vynakladajú sa veľké prostriedky na celonárodné testovanie a výsledok v zlepšovaní školstva sa nedostavil.

V tretej rovine sa dá hovoriť o schopnosti vedenia rezortu v praktických otázkach uľahčiť život školám a učiteľom. Zaslúžili by sme si energického a múdreho ministra, ktorý by zistil, v čom sa dá učiteľom pomôcť, a uviedol to ihneď do praxe. Žiaľ, čím ďalej od revolúcie, tým je horšie. Funkcia ministra sa viac a viac politizuje, školstvu neprospieva ani krátka životnosť ministrov, osadenstvo ministerstva pracuje v prvom rade na fungovaní rutinných záležitostí, každý nový návrh sa presadzuje doslova krvopotne a väčšina návrhov je udupaná.

To, čo sa zlepšilo a paradoxne aj obrátilo proti učiteľom, je komunikácia. Všetci sa chcú stretávať, schôdzovať, robiť okrúhle stoly, pracovné skupiny, no a keď už sú identifikované problémy – prichádzajú čudné riešenia. Vrcholí to práve teraz. Učitelia upozornili na problém školských knižníc – namiesto nákupu kníh a zaplatenia školských knihovníkov prišlo riešenie: povinnosť pre školy vypracovať plán činnosti školských knižníc. Namiesto financovania asistentov a podporných tímov v školách prišlo riešenie: povinnosť pre školy vypracovať integrovaným žiakom vlastný školský vzdelávací program.

A „pekným riešením“ namiesto zvýšenia normatívov je aj to, že sa do zákona dostala možnosť pokuty – 15-percentného zníženia financií, ak školská inšpekcia zistí viac žiakov v triedach, odbornosť nižšiu ako 70 percent, nesúlad ŠKVP a ŠVP, ak by náhodou školy chceli niekde ušetriť nejaké financie.

Jediným koncepčným krokom pre regionálne školstvo mohol byť národný program reforiem Učiace sa Slovensko, keby sme videli vôľu ministerstva a predovšetkým vlády osvojiť si ho a uviesť ho do praxe. Projekt Milénium v minulosti skončil v šuplíku a tento osud pravdepodobne čaká aj „najväčšiu reformu za posledných 25 rokov“, ako ju na začiatku funkčného obdobia ohlasoval dnes už bývalý minister Plavčan. Za týchto okolností je nemiestne klásť vinu za neúspech žiakov v PISA na učiteľov a školy (nie sú dobré učebnice, neexistuje kvalitný portál so vzdelávacími materiálmi, absentujú materiály s úlohami podobnými v PISA, učitelia sú stále zaťažení byrokraciou…), čo sa okrem nízkych platov učiteľov podpisuje na neatraktívnosti a morálnom nedocenení učiteľského povolania.

Záverom možno dodať, že vďaka učiteľom, z ktorých väčšina je zodpovedná, snaží sa pracovať aj nad rámec svojich síl, nielen platu, len vďaka nim má kto učiť a v kvalite, na ktorú budeme ešte o desať rokov spomínať len v tom najlepšom, ak sa niekde niečo nepohne a nezmení.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie