Denník N

Sochár Bartusz oficiálne počas socializmu veľa nevystavoval. Otcovi znárodnili firmu, vo väzení spáchal samovraždu

Foto – Post Bellum

Práce v Košiciach bolo pre sochárov veľa, dokonca tí bratislavskí k nám chodili robiť, spomína Juraj Bartusz. Pražskí výtvarníci z týchto zákaziek žili tiež.

Juraj Bartusz sa narodil v roku 1933 v obci Kamenín na juhu Slovenska. Jeho otec bol betonársky majster, ktorý si založil vlastnú firmu. Tá veľmi dobre fungovala a živila celú rodinu, až kým neprišla druhá svetová vojna.

Počas vojny Juraj Bartusz navštevoval kamenínsku základnú školu v okrese Nové Zámky, ktorá v dôsledku Viedenskej arbitráže pripadla Maďarsku.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Post Bellum môžete podporiť aj na darcovskom portáli.

Obec Kamenín mala vtedy približne 2000 obyvateľov. Mladý Juraj sa zahľadel do svojej židovskej spolužiačky Ester. Keď napokon židovské rodiny deportovali do koncentračných táborov aj z Maďarska, veľmi silno to pociťoval aj mladý Juraj. Táto spomienka sa mu hlboko vryla do pamäti.

Ester už nikdy viac nevidel, no často na ňu spomínal najmä pri svojej umeleckej práci a snažil sa v pamäti hľadať jej podobu.

Vojnový Kamenín

Dramatické oslobodzovanie Slovenska na prelome rokov 1944 a 1945 neobišlo ani Kamenín.

„Všetky budapeštianske mosty vyhodili do vzduchu, jediná obchádzka bola cez most v Kameníne. Mali sme najsilnejší most zo všetkých. Ťažká technika mohla prejsť jedine po ňom, a tak sa oň zvádzali veľké boje. Raz Rusi chceli zabrať most a vytlačili Nemcov, potom zase Nemci vytlačili Rusov. Most to však nakoniec prežil, pretože bol železobetónový,“ spomína Bartusz.

S príchodom sovietskych vojsk do Kamenína sa paľba ozývala na všetkých stranách. Úplne prvý dom v obci patril Bartuszovcom a jeden z vhodených granátov vybuchol v strednej časti ich rodinného domu, kde bola pracovná dielňa. V zasiahnutej časti, našťastie, nikto nebol a celá rodina výbuch prežila. Ako posledná z domu stihla vybehnúť mama, ktorá práve piekla v kuchyni. Keď sa opätovne vrátili pozrieť do dielne, vôbec ju nespoznávali.

Dom Bartuszovcov nemal vlastnú pivnicu, čo bol pri bojoch a ukrývaní problém – museli sa skrývať u susedov, ktorí pivnicu mali. Prvý úkryt našli na dolnom konci, ale boje sa presúvali stále bližšie a bližšie, tak sa presunuli medzitým k susedom na vyšný koniec, ktorý bol bezpečnejší a vzdialenejší od bojov.

Najdlhšie sa skrývali až dva mesiace. V pivnici sa vymieňali aj životne dôležité informácie, napríklad aj to, že rabovania nemeckých vojakov sa nemuseli príliš obávať, pretože tí mali prísnejšie tresty i za kradnutie.

Raz Jurajova mama piekla koláče a išla ponúknuť mladých nemeckých vojakov, ktorí prišli na vojnu. Boli veľmi ostýchaví, najprv sa nechceli ani rozprávať, ani si sadnúť s miestnymi. Zrazu dostali rozkaz cez vysielačku a odišli. Jurajov brat Július ich na druhý deň našiel mŕtvych v priekope v tanku.

Július potom poslal ich rodinám vojenské známky a v roku 1947 prišla nemecká návšteva do Kamenína pozrieť sa na ich hroby.

Súčasťou vojny bol aj nútený odchod obyvateľov na front. Jurajovho otca v noci odvliekli kopať zákopy a celé dva mesiace ho rodina nevidela. Niektorí sa však z kopania zákopov nevrátili vôbec.

Foto – Post Bellum

Znárodnenie firmy dohnalo otca k samovražde

Krátko po skončení vojny sa k moci v Československu dostala komunistická strana. Proces znárodňovania sa nevyhol ani menším súkromným firmám. Pri kladení odporu proti znárodneniu rodinnej firmy Bartuszovho otca zatvorili do štúrovského väzenia. Pre otca bolo jeho zaistenie naozaj veľkým šokom.

„Otca chceli dostať preč z jeho vlastnej firmy a aj sa im to podarilo. Z väzenia sa však napokon už nevrátil,“ spomína Bartusz.

„V ich väzení nebola kuchyňa a raz väzni prechádzali cez mesto do nejakej štúrovskej jedálne. Keď prechádzali cez rušnú ulicu, jednoducho skočil pod auto, nevydržal to. Bol Štúrovčan, narodil sa tam a poznali ho ako poctivého človeka. Teraz bol vo svojom rodnom meste s putami na rukách.“

Oficiálne správy o otcovej smrti hovorili o tragickej smrti počas cesty na obed. „Povedali, že sa pošmykol. Ale tí, ktorí to videli, vedeli, ako to bolo. Štúrovo nebolo veľké mesto, tam každý každého pozná, takúto potupu ťažko niesol.“

Sochárstvo Juraja Bartusza

Juraj bol v roku 1950 spolu s bratom Julom na talentových skúškach na umeleckú strednú školu v Prahe. V štúdiu sa mu darilo a napokon dokončil aj vysokú školu s titulom akademický sochár. Po škole sa oženil so spolužiačkou Máriou Vnoučkovou a hľadal si prácu.

Na radu známych Bartuszovci odišli žiť do Košíc, kde sa Juraj zamestnal na propagačnom oddelení vo Východoslovenských železiarňach. Mladému umelcovi však práca na oddelení propagácie nestačila, tak skúšal rôzne sochárske súťaže.

Po prvej vyhratej súťaži v roku 1970 na Pamätník krompašskej vzbury sa osamostatnil a stal sa na plný úväzok sochárom. Potom prišli ďalšie zákazky, z tých väčších napríklad pamätník pre Fakultnú nemocnicu Louisa Pasteura v Košiciach.

Prechod reálneho tvaru do rotácie (portrét E. B. 1980) od Juraja Bartusza. Foto – TASR

Percentá zo stavby na umelecké dotvorenie dnes chýbajú

„Práce v Košiciach bolo pre sochárov strašne veľa, dokonca tí bratislavskí k nám chodili robiť.“ Pražskí výtvarníci z týchto zákaziek žili tiež, ako spomína Juraj Bartusz.

Veľa práce v Košiciach bolo vďaka zákonu, ktorý zabezpečoval minimálne dve percentá z rozpočtu verejnej výstavby na výtvarné dotvorenie stavieb. Tento zákon podľa Bartusza dnes chýba, aj preto sa výtvarníkom na Slovensku ťažšie pracuje.

V zahraničí veľmi dobre profituje napríklad mesto Chicago, ktoré dotácie na umenie nepovažuje iba za výstrelok, ale pravidelne dáva určitú časť na podporu kultúry. V Chicagu sa preto nachádza umenie aj od svetoznámych umelcov, napríklad Cloud Gate od Anisha Kapoora. Táto realizácia vo verejnom priestore a investícia do umenia sa mestu vracia a profituje zo záujmu návštevníkov o kvalitné umenie vo verejnom priestore.

Slabým sa darilo za čias socializmu

Počas socializmu sa propagoval jediný oficiálny štýl – socialistický realizmus, ktorý vo výtvarnom umení nepovoľoval nič uvoľnené ani abstraktné. Umelci, ktorí sa odvážili tvoriť svojím vlastným jazykom, patrili na zoznam „zakázaných umelcov“ a oficiálne nesmeli nič vystavovať. Výtvarníci si tak organizovali utajované výstavy a iné tajné umelecké stretávania, ktoré sa však nezaobišli ani bez následných výsluchov na Štátnej bezpečnosti.

Juraja si predvolali za „nepovolené vystavovanie v zahraničí“ v roku 1973. Pred výsluchom ho nechali dosť dlho čakať. Vyšetrovatelia mu neskôr vysvetľovali, že jeho umelecké dielo neprešlo ideologickou komisiou, za čo mohol ísť aj do väzby. Vo vyšetrovni však Juraj vravel, že nevedel, že takéto potvrdenie na vystavovanie v zahraničí je potrebné, keďže ho na to nik neupozornil.

Juraj Bartusz na oficiálnych výstavách príliš nevystavoval. „Oficiálne výstavy boli v Bratislave. Vedel som, že ani Jankovič, ani Meliš tam nemohli vystavovať, a potom už ani Bartusz nemohol. Bolo to také obdobie, že slabým umelcom sa veľmi dobre darilo. Pomáhalo im najmä, keď vstúpili do komunistickej strany. Dostali toľko práce, že nestíhali všetko robiť. Neprajem vám obdobie, ktoré sme zažili. Ale nemalo vplyv na to, že ja som vyhrával sochárske súťaže.“

Socha Andyho Warhola s dáždnikom v Medzilaborciach. Foto – TASR

Deväťdesiate roky, nové začiatky

Po revolúcii nastali na vysokých umeleckých školách zmeny, profesori z predošlého režimu neboli na vysokoškolskej pôde vítaní. Rovnako to bolo aj na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Na pozvanie Jozefa Jankoviča a Juraja Meliša začal vo vlastnom ateliéri v Bratislave učiť aj Juraj Bartusz. Založil Ateliér slobodnej kreativity. Spolu s predtým zakázanými sochármi Jankovičom a Melišom položili na VŠVU základy sochárstva.

Bartusza neskôr na VŠVU vymenovali za profesora. V roku 1998 sa rozhodol založiť Fakultu umení na Technickej univerzite v Košiciach, aby mladí talentovaní ľudia ostali koncentrovaní aj v „metropole východu“.

Dnes žije a šťastne tvorí v Košiciach so svojou terajšou manželkou, spisovateľkou Janou Bodnárovou.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie