Denník N

Chcela poslankyňa Blahová uniesť dieťa, ako tvrdí Tomanová? Alebo zase iba zlyhal štát?

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Pokúsili sme sa detailne rozobrať celú kauzu, v ktorej ide o spor rodičov o ich dcéru.

Komisárka pre deti Viera Tomanová obvinila poslankyňu SaS Natáliu Blahovú, že sa pokúsila o únos dieťaťa.

Blahová to odmieta a tvrdí, že sa len snažila pomôcť zúfalej matke, ktorá má súdom potvrdené, že dcéra má byť s ňou, ale jej bývalý manžel ju už mesiace nezákonne zadržiava.

Je to v prvom rade prípad dieťaťa a jeho rodičov. Ak by však boli pravdivé obvinenia komisárky Tomanovej, bol by to vážny problém aj pre poslankyňu Blahovú. Ak by prekročila právomoci verejného činiteľa, znamenalo by to jej jasnú diskvalifikáciu na akomkoľvek verejnom poste.

Isté je, že medzi Tomanovou a Blahovou panuje napätie a majú medzi sebou dlhoročné spory.

Mýli si pojmy?

Všetko sa to začalo v piatok 12. januára v obci Jakubov na Záhorí. Podľa Tomanovej sa poslankyňa so svojou asistentkou predstavili ako falošné pracovníčky „sociálky“. Chceli tým vraj oklamať riaditeľku základnej školy aj otca dieťaťa v snahe získať ho pre matku, ktorá pochádza z Ekvádoru.

Napriek plaču sa dieťa otcovi snažili vytrhnúť, pričom im v tom vraj pomáhali „dvaja údajní šoféri“, ktorí tiež prišli s Blahovou. Tí vraj fyzicky napadli dokonca aj starého otca dieťaťa, ktorý sa snažil syna a vnučku odviezť domov.

Tomanová tvrdí, že Blahová sa „pravdepodobne podieľala na pokuse o únos dieťaťa“. Z jej správy, ktorú zverejnila v TASR, vyplýva, že vychádza výhradne z informácií jednej zúčastnenej strany. Aj preto zrejme v bombastickom obvinení používa slovo pravdepodobne.

Komisárka pre deti má však problém aj s používaním pojmov. O únos by nešlo v nijakom prípade, lebo uniesť dieťa možno len tomu, kto ho má právoplatne zverené v starostlivosti, v tomto prípade matke. Tomanová si únos zrejme mýli s výkonom rozhodnutia, o ktorom píše ďalej. Ani o to však v tomto prípade nešlo.

Tomanová: Nemala tam čo hľadať

Blahová podľa Tomanovej prekročila svoje právomoci. Na výkon súdneho rozhodnutia sú totiž naozaj oprávnené len osoby zo súdu v sprievode skutočných pracovníčok „sociálky“, teda úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, prípadne aj polície.

„Pani Blahová bezprecedentne zasahovala do niečoho, čo je vo výlučnej pôsobnosti súdu. Nemala tam čo hľadať. Nie je to prvýkrát, čo jej vinou boli porušené práva dieťaťa a nebol hľadaný jeho najlepší záujem,“ hovorí Tomanová.

Na otázku, prečo v správe uviedla obec a školu, kde sa incident odohral, čím médiám uľahčila identifikáciu dieťaťa, čomu sa Blahová v blogovom článku vyhla, namietla, že nič neprezradila. Naopak, z tohto prešľapu obvinila Blahovú, „ktorá v článku zverejnila fotografiu matky s dcérou“. Nevšimla si, že poslankyňa použila ilustračný záber zo zahraničnej stránky.

Tomanová spochybnila aj rozhodnutia súdov, ktoré sú v prospech matky. „Zastávam názor, že v rámci súdneho konania by bolo potrebné vypočuť aj dieťa. Ani raz vypočuté nebolo, hoci má na to právo podľa Civilného mimosporového poriadku účinného od 1. júla 2016.“

Ani to nie je pravda. Súd názor dieťaťa zisťoval bez prítomnosti rodičov a za prítomnosti kolízneho opatrovníka a psychológa. Dieťa podrobne porovnalo život na Slovensku a v Ekvádore. Uviedlo, že najradšej by malo celú rodinu na Slovensku, kde je sneh a zima a do školy sa chodí až na ôsmu. Spokojnosť a vysoko pozitívne emócie prejavilo k obom rodičom, ako nebezpečnú nevnímalo ani jednu krajinu. Na predstavy o budúcnosti najčastejšie odpovedalo slovom „neviem“. Psychologička konštatovala, že dieťa nemá hraničný ani jednotný názor a rozhodnutie odporučila nechať na súd.

Čo tam vôbec Blahová robila?

Účasť poslankyne na akcii pôsobí naozaj bizarne. Blahová to vysvetľuje tým, že ju o sprevádzanie poprosila zúfalá matka, ktorá sa napriek súdnym rozhodnutiam nedokáže domôcť dcéry. Otec ich ignoruje a nepomáha jej ani polícia. A keďže podľa rozsudku mala právo vziať si dcéru na víkend, požiadala Blahovú, aby s ňou šla ako morálna podpora.

Blahová ako dlhoročná sociálna poradkyňa tvrdí, že takúto pomoc v Asociácii náhradných rodín poskytujú klientom v krízových situáciách bežne. Zavolala aj sociálnu poradkyňu z asociácie, ktorá je zároveň jej poslaneckou asistentkou. A keďže matka sa bála, že otec aj starý otec dieťaťa na ňu opäť budú agresívni, „asistentka vzala aj svojich dvoch dospelých synov – jeden z nich je psychológ,“ vraví Blahová.

„Tí dvaja nemali do ničoho zasahovať, iba nás brániť v prípade, že by nás fyzicky napadli. Preto nešli s nami do chodby školy a ostali vo vestibule,“ tvrdí Blahová.

Školu im otvorila riaditeľka. „Vysvetlili sme jej, že sme len sprievod matky. Z triedy s dcérou vyšiel aj jej otec, ktorý ju tam stráži každý deň práve pre prípad, že by sa ukázala matka. Sadol si na stoličku, dcéru posadil na seba a začal na nás kričať, čo tam robíme a kto sme, pričom telefonoval s právnikom.“

Tu sa treba pristaviť. Podľa Tomanovej správy sa otec nachádzal v triede „ako asistent maloletej“. Pôsobí to zvláštne, lebo asistenta mávajú k dispozícii žiaci so zdravotným znevýhodnením alebo s nadaním, navyše asistenti sú pedagogickí pracovníci so zodpovedajúcim vzdelaním.

Prečo otec trávi celé dni v triede ako asistent zdravého dieťaťa a či tam naozaj nie je ako nezákonná „ochranka“, sa nám nepodarilo zistiť. Otca sme kontaktovali. Najskôr tvrdil, že má veľa práce, že nič nesľubuje, ale máme zavolať o pol štvrtej poobede. Keď sme tak urobili, povedal, že musí byť opatrný, lebo každý jeho dcére doteraz iba škodil, že to ešte bude s niekým konzultovať a ozve sa nám. Viac sa neozval.

Blahová trvá na tom, že mu v škole opakovane vysvetlili, že tam nie sú v žiadnej úradnej veci, sú sociálnymi pracovníčkami, nie však zo „sociálky“, ale z Asociácie náhradných rodín, a nejde o výkon súdneho rozhodnutia, len o morálnu podporu matky.

„S tým, že sa má podrobiť rozsudku, lebo dcéra má nárok na víkend s matkou. Preukázala som sa mu aj vizitkou poslankyne. Ak otec komisárke nahovoril, že sme sa predstavili ako ‚sociálka‘, klame. Veľmi dobre vedel, kto sme – veď na nás kričal, že ak sme z tretieho sektora, nemáme tam čo hľadať.“

Viera Tomanová. Foto – TASR

Nahrávka usvedčuje Tomanovú z neprávd

Dôkazom o tom, že opakovane vysvetľovali, kto sú, má byť podľa Blahovej aj nahrávka starého otca dieťaťa, ktorý je zároveň starostom obce. „Už keď prichádzal, nahrával nás na mobil, pričom neustále vrieskal, že máme vypadnúť.“ Blahová žiada, aby starosta zverejnil celú nahrávku z chodby školy. „Tým sa jasne preukáže, že sme sa za pracovníčky úradu ani raz nevydávali.“

Video by malo dokázať aj to, že Tomanová zavádza, ak tvrdí, že dcéra sa schovávala za otca a falošná sociálna pracovníčka (asistentka Blahovej) sa fyzicky snažila dieťa od otca viackrát odobrať. „Je to lož, o nič také sa nik nepokúšal. Ak má starosta trochu cti, zverejní celú nahrávku.“

O opísanie incidentu a poskytnutie nahrávky sme chceli požiadať aj starostu. Na webstránke obce sú naňho uvedené dve mobilné čísla, nezdvíhal ani na jednom.

Doplnené o 14.50: Otec so starostom však poskytli nahrávky portálom pluska.sk a cas.sk. Tým sami preukázali, že Tomanová opäť nehovorila pravdu. Na videu Blahová otcovi dieťaťa jasne hovorí, že sú sociálnymi pracovníčkami z Asociácie náhradných rodín. Prečo otec so starostom komisárke uviedli nepravdivé údaje a prečo si ich ona sama nepreverila predtým, než Blahovú verejne obvinila, je otázne.

Problém s rešpektovaním súdnych rozhodnutí má aj riaditeľka školy. Hoci je podľa matky o všetkom informovaná, Blahovej vraj tvrdila, že o ničom nevie. Kruh, v ktorom funguje, je nasledovný: otec dieťaťa je zamestnancom školy ako asistent, jeho otec je starostom obce, tá je zriaďovateľom školy, riaditeľka je teda jeho podriadenou, školníkom je starostov švagor. Či riaditeľka je alebo nie je v danej veci ovplyvňovaná touto rodinnou zostavou, sme sa pokúšali zistiť, mobil však mala vypnutý.

Kto koho napadol?

Verbálny konflikt na chodbe školy sa stupňoval, až starosta odviedol svojho syna aj vnučku preč. Iný východ mu odomkol školník, už spomínaný švagor. Vonku pri aute však akčná scéna začala gradovať.

Tomanovej verzia znie: „Údajní šoféri pred školou starého otca maloletej napadli. Starého otca ťahali preč od auta, odstrkávali ho a udreli ho do hrude a ramena. Dcéra po celý čas plakala a kričala na všetkých, aby ich nechali a že chcú ísť preč.“

Blahová autorom tohto textu ukázala dôkaz, že to bolo inak. Dá ho aj polícii. „Otec dcéru sadisticky vrazil do auta, prisadol si, z druhej strany si k nej prisadla matka a zhovárala sa s ňou. Starosta, hoci tvrdil, že zavolal políciu, chcel autom utiecť. Trvali sme na tom, aby počkal na hliadku. Keď mu synovia mojej asistentky bránili v úteku, fyzicky ich napadol. Metal s nimi, odsácal ich. Nenapadli teda oni jeho, ale on ich,“ komentuje dôkaz Blahová.

Starosta nakoniec odišiel. Predtým opakovane autom narážal do nôh poslankyne a jej asistentky, až nakoniec uskočili. Napriek otvoreným dverám sa obrovskou rýchlosťou hnal domov. Keďže v aute ostala matka, Blahová s asistentkou vyrazili za nimi.

„Snahou otca bolo dostať dieťa do domu, lebo vedel, že na súkromný pozemok si už netrúfne vstúpiť ani polícia,“ hovorí Blahová. „Dorazil aj jeden policajt a žoviálne sa pozdravil so starostom. Napriek opakovaným požiadavkám odmietol otca vyzvať, aby sa podrobil rozsudku súdu. Nakoniec šiel dovnútra a vrátil sa s tým, že otec s dcérou nevyjdú.“

Neskôr dorazili ďalšie policajné vozidlá a divá akcia sa skončila na oddelení podaním trestného oznámenia na otca zo strany matky.

Natália Blahová. Foto N – Vladimír Šimíček

Genéza prípadu

Nič z toho, čo je opísané vyššie, by sa nemohlo stať, keby štát dokázal vymáhať vlastné rozhodnutia. Slovensko na jednej strane matke súdne odobrí, že má na dcéru nárok – pohnúť s otcom, ktorý na to kašle, však už nevie.

Pre pochopenie sa musíme vrátiť v čase. Okresný súd v Bratislave v júni 2017 rozhodol, že dieťa sa má vrátiť do krajiny obvyklého pobytu, odkiaľ pochádza jeho matka. Otcovi dieťaťa teda nariadil, aby ho vrátil na územie Ekvádorskej republiky.

V celom spore ide právne o takzvané návratové konanie, teda o návrat dieťaťa pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní. Súd sa vtedy nevenuje ničomu ako starostlivosť, styk a podobne – iba prípadnému návratu, aby o všetkom ďalšom rozhodli súdy tej krajiny, kde má dieťa obvyklý pobyt. V tomto prípade je to Ekvádor.

Slovensko je pritom striktne viazané dodržiavať Haagsky dohovor, ktorého cieľom je zabezpečiť okamžitý návrat neoprávnene premiestnených detí. Má to aj háčik: konanie sa nesmie začať neskôr ako do roka po neoprávnenom premiestnení, čo sa však v tomto prípade nestalo. Preto jediný bod, o ktorý sa otec môže oprieť, je nesúhlas dieťaťa s návratom, ak už dosiahlo vek a vyspelosť na zohľadnenie tohto názoru.

V Ekvádore žilo dieťa s matkou od januára 2015 na základe mediačnej dohody, ktorú rodičia uzavreli pred tamojším príslušným orgánom, pričom takáto dohoda má silu rozsudku. Takisto sa dohodli o výživnom a o návštevách dieťaťa na Slovensku.

V roku 2016 obe strany plnili dohodu bez problémov, dieťa sa po mesiaci na Slovensku vrátilo do Ekvádoru. Vo februári 2017 matka opäť priviezla dieťa na Slovensko, kde malo byť zhruba dva mesiace, teda nad rámec dohody, čo bola dobrá vôľa z jej strany. Otec jej ho však zrazu odmietol vrátiť, takže od 18. apríla 2017 dcéru neoprávnene zadržiava na území Slovenska. Presne to konštatoval aj súd.

Podstatná pre prípad je informácia, kde sa nachádza takzvaný obvyklý pobyt dieťaťa. Podľa otca je to Slovensko, kde manželia žili do roku 2014 – dieťa tu teda prežilo väčšinu života. Otec súdu tvrdil, že v Ekvádore bolo dieťa zadržané bez jeho súhlasu a jeho podpis na dohode tam bol vynútený matkou.

Lenže súd zistil, že dohoda v Ekvádore bola uzavretá práve na otcovu žiadosť, čo značne spochybnilo tvrdenie o vynútenom podpise, navyše ju sám dodržiaval a nijako sa nedomáhal návratu dieťaťa na Slovensko. Teda až do momentu, keď si dieťa ponechal. Otec teda podľa súdu podpisom dohody v Ekvádore akceptoval zmenu obvyklého pobytu dieťaťa.

Rodičia sa rozišli v januári 2015 v Ekvádore, a to natoľko búrlivo, že tamojší krajský súd vydal otcovi zákaz približovania a zákaz zastrašovania. Bratislavskému súdu otec tvrdil, že o týchto rozhodnutiach nemal vedomosť.

Keď otec oznámil matke, že dieťa ostáva uňho na Slovensku, tá zistila, že okresný súd v Malackách v marci 2017 vydal neodkladné opatrenie, ktoré jej nebolo doručené. Podľa neho mala odovzdať dcéru do starostlivosti otca.

Prečo otca netrestajú?

Až do právoplatnosti rozsudku okresný súd zakázal dieťaťu akékoľvek vycestovanie a určil mu styk s matkou na presné dni a hodiny, čo otec dodržiaval do konca septembra 2017. Matka tvrdí, že otec 30. septembra zobral dieťa bez jej vedomia cez okno a odvtedy bráni akémukoľvek kontaktu s ním.

Táto zmena v otcovom správaní nastala po tom, čo sa odvolal, lenže krajský súd 18. septembra 2017 potvrdil rozhodnutie sudkyne z okresu, čím sa stalo právoplatným a vymožiteľným. Matka teda má právo vziať dcéru do Ekvádoru. Otec to ignoroval, preto Okresný súd Bratislava I nariadil 8. novembra 2017 výkon rozhodnutia. A to je práve úkon, z ktorého realizácie teraz Tomanová obvinila Blahovú.

Výkon rozhodnutia je čosi ako exekúcia, keď sa od osoby odmietajúcej rešpektovať rozsudky žiada vydanie maloletého dieťaťa. A hoci podľa zákona „súd odníme maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť, a postará sa o jeho odovzdanie tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený“, dieťa je dodnes u otca.

Štát teda plnenie svojho rozhodnutia nevymohol – zastavil sa pri jeho neúspešnom výkone. Dá sa potom čudovať matke, ktorá mala v ruke rozhodnutia vo svoj prospech, ale nevedela ich nijako realizovať, že sa obrátila na poslankyňu Blahovú?

V októbri sa úrad práce v Malackách neúspešne pokúšal zastihnúť otca doma, v praxi teda nevykonal jediné prešetrenie. V tom istom mesiaci otcovi zavolali zo súdu, aby zistili „ospravedlniteľné príčiny“ jeho správania. Reagoval, že dieťa nevydá, dokonca súdu odmietol oznámiť, kde sa mieni s dieťaťom zdržiavať.

Logicky tu vyskakuje otázka, prečo ešte za to, čo si dovoľuje, nie je potrestaný. Takéto správanie totiž zvyčajne v orgánoch činných v trestnom konaní vyvoláva podozrenie na trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Ničím mimoriadnym v takýchto prípadoch nie sú ani pokuty alebo trestné rozkazy s podmienečnými trestmi.

Ako je teda možné, že polícia v Malackách trestné oznámenia dvakrát zamietla? Síce sa spýtala súdu, či bol podaný nejaký návrh smerujúci k výkonu rozhodnutia, ale záhadne netrafila správny súd – namiesto Bratislavy I kládla tieto otázky v Malackách, hoci v spise už mala bratislavské rozhodnutia. Žiadne trestné konanie proti otcovi teda polícia nerozbehla, lebo si možno až dodnes myslí, že súd nevyužil všetky miernejšie prostriedky.

Kto konečne zaberie?

Neschopnosť štátu vymôcť svoje vlastné rozhodnutia má svoje dôsledky. Máme tu nešťastnú matku, ktorá sa ako cudzinka nedokáže domôcť svojich práv, dcéru ako nonstop stráženú rukojemníčku otca, ktorá zažíva traumy z toho, aké scény okolo nej vyvádzajú dospelí, skepsu ľudí voči existencii základnej spravodlivosti, ale aj radosť niektorých novinárov, ako vyťažia z novej mediálnej prestrelky medzi verejnými činiteľmi.

Na to, či naozaj nezlyhal práve štát, sme sa opýtali aj komisárky pre deti Viery Tomanovej. Tá si to nemyslí. „Je to vina Blahovej, nemala právo ísť brať dieťa s matkou. Ako členka zákonodarného zboru tam nemala čo hľadať. Nemám o tom čo diskutovať. Prepáčte, je to spor matky a otca.“ Tomanová zároveň priznala, že kompletné materiály k prípadu bude mať až v pondelok.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Komisárka Viera Tomanová

Teraz najčítanejšie