Machnáč v Trenčianskych Tepliciach bol legenda, dnes je z neho ruina

Neplánovali to, iba sa to tak prirodzene stalo. Ten dom si ich totiž získal.

Stojí tesne pri lese, na najlepšom mieste v celých kúpeľoch, ale to nie je to najdôležitejšie. Stavba je to rýdzo modernistická, funkcionalizmus 30. rokov, ktorý by mal ulahodiť najmä oku, no v tomto prípade je to trochu inak. „Nechcem, aby to vyznelo pateticky, ale cítim k tej architektúre príťažlivosť. Od prvého razu pri každej návšteve je to zážitok, zimomriavky,“ hovorí architekt Martin Zaiček.

V Machnáči pritom podľa neho platí akýsi zvláštny paradox. Modernisti stavili na pohľad oka, silnú vizuálnu stránku, no keď tu strávite trochu času a prezriete si detaily, s ktorými Jaromír Krejcar v roku 1932 tento liečebný dom dokončil, situácia je razom iná. „Voči vizuálnej stránke napokon možno mať výhrady, a množstvo ľudí ich aj má, ale je až neuveriteľné, aká je táto stavba silná vo svojich detailoch a v pocite, ktorý tam človek zažíva,“ dodáva.

Už len keby sa dalo vyjsť na jednu zo slnečných terás na streche, zhodiť zo seba všetko oblečenie a oddať sa slnečným lúčom. To je už dávno minulosťou. Dnes je z legendy funkcionalistickej architektúry ruina, a jedným z mála pozitív v súvislosti s Machnáčom je fakt, že Andrea Kalinová a Martin Zaiček v spolupráci s ďalšími autormi o tejto budove vydali naozaj skvelú knihu.

Nie je to iba príbeh o akejsi zašlej sláve, ale je aj o tom, aký potenciál v sebe môže skrývať ruina, o vývoji slovenského kúpeľníctva, o tom, ako rekonštruujeme modernú architektúru v našich podmienkach, a v neposlednom rade aj o tom, ako je možné, že sa na Slovensku z národnej kultúrnej pamiatky stane budova, pre ktorú je už asi naozaj definitívne po sezóne, čo je aj názov knihy. A ešte čosi – je to kniha odborníkov, ktorá sa však číta s ľahkosťou, ba priam eufóriou, nebyť toho, že záver nie je žiadna fikcia, ale len žalostne smutná slovenská realita.

Opustená rekreácia

Všetko sa to začalo niekedy pred siedmimi rokmi. Umelkyňa a fotografka Andrea Kalinová chodievala na filmový festival do Trenčianskych Teplíc, v ktorých je koncentrácia kvalitnej architektúry 20. storočia viac než vysoká, no, žiaľ, mnohé budovy sú dnes opustené a chátrajú.

Jej to nedalo, vymyslela projekt Opustená (re)kreácia a ten postupne dostal formu umeleckého workshopu. Počas festivalu prichádzali do malého kúpeľného mesta rôzni umelci a drobnými intervenciami mapovali prostredie. O rok sa k nej pridal architekt Martin Zaiček a fokus sa začal koncentrovať najmä na pamiatky modernistickej architektúry – liečebné domy postavené vo funkcionalistickom štýle a veľké liečebné domy a hotely neskorého modernizmu zo 60. a 70. rokov –, budovy, v ktorých dnes málokto vidí niečo hodnotné.

Machnáč z toho všetkého, prirodzene, vytŕčal. „V tom čase už bolo zrejmé, že ďalšia významná pamiatka – kúpalisko Zelená žaba – sa bude rekonštruovať, a bolo potrebné akurát dozerať na to, aby jeho oprava prebehla pod dohľadom pamiatkarov, kým Machnáč ostával na okraji záujmu,“ hovorí Martin Zaiček. Nikto z nich pritom netušil, aký rýchly bude proces jeho devastácie.

V roku 2011 mal Machnáč správcu, bol zamknutý, nič nebolo na prvý pohľad výrazne zničené, rozbité a ani vykradnuté.

Dnes je situácia iná. Machnáč je v stave ruiny, prakticky všetko, čo sa z neho dalo odniesť vrátane kovových zábradlí a radiátorov alebo sanity, je preč. Ostala spúšť, budova, do ktorej zateká, je zamknutá, ale nikto ju nestráži. Od roku 2006 zmenil Machnáč svojho majiteľa päťkrát. Kúpele ho najprv predali, potom opäť odkúpili a podľa všetkého znova predali. Sídlo konateľa sa presúva po rôznych schránkach, Ameriku nevynímajúc. Kým úradníci vypátrajú aktuálnu adresu, je neskoro a adresát je nezastihnuteľný. Dôvod je zrejme prostý