Premyslená nacistická propaganda nás balamutí dodnes

Autor je historik, zástupca šéfredaktora historyweb.sk

22. marca 1943 vyšlo nové číslo jedného z najvplyvnejších amerických týždenníkov tej doby, magazínu LIFE. Na strane 11 sa čitateľ dostane k tejto vete: „Zo všetkých frontov, kde bojujú Američania, prišli posledný týždeň dobré správy. Naše zbrane, tanky, lode, lietadlá a jednotky sa ukazujú ako kvalitnejšie než početne rovnaké jednotky, ktoré proti nám dokázali mocnosti Osi poslať. Stále však ostáva jeden front, na ktorom Američania nie sú lepší, a s istotou nie sú dosť bystrí na to, aby sa vyrovnali prevahe Osi – je to front politického boja a propagandy.“

Autor článku „U.S.A. prehrávajú vojnu slov“ sa v nej celkom správne zamýšľal nad tým, ako je možné, že napriek tomu, že spojenecká výzbroj je kvalitnejšia a spojenci vyhrávajú jednu bitku za druhou, v médiách to tak nevyzerá. Zdalo sa, ako keby nacisti bojovali proti technologicky zaostalejšiemu, neschopnému, dokonca podradnému súperovi.

Porazení propagandou

Nemci boli do veľkej miery presvedčení, že v prvej svetovej vojne ich neporazila vojenská sila spojencov, ale predovšetkým britská a americká propaganda. Málokto v Nemecku veril tomu, že to bola ich armáda, kto nebol ďalej schopný pokračovať v boji. Po vojne sa preto zamerali práve na propagandu. Navyše Versailleská mierová zmluva im to, na rozdiel od budovania armády, nezakazovala. Pustili sa do budovania sofistikovaného reklamného a marketingového priemyslu. Ten zažíval po prvej svetovej vojne vo Weimarskom Nemecku čosi ako svoj zlatý vek. Jedným z prvých a zároveň najlepších univerzitných kurzov v oblasti marketingu sa učil na univerzite v Kolíne, v roku 1929 sa zas konal v Berlíne veľký svetový kongres venovaný reklame (Weltreklamekongress).

V Nemecku sa skúšali rôzne nové experimentálne prístupy, inovatívne metódy, zapájala sa psychológia. Nemci sa vrátili k štúdiu prác ľudí ako Hugo Münsterberg, ktorý ešte na prelome storočí skúmal psychologické a sociálne vplyvy na výkonnosť robotníkov v továrňach pri monotónnej práci, ako aj účinnosť reklamy a rozvoj ekonomickej psychológie. Tvrdil, že úspešné firmy by sa mali naučiť využívať psychológiu a na jej základe efektívne upravovať svoje reklamné kampane.

Za zmienku stojí aj grafik a odborník na psychológiu reklamy, priekopník tohto odboru, Hans Domizlaff. Ten k problematike marketingu napísal niekoľko kníh a urobil niekoľko výskumov. Sám nacistov neznášal, oni však jeho práce vo veľkom čítali a učili sa z nich. Jeho veľkým obdivovateľom bol Joseph Goebbels, ktorý sa s ním podľa všetkého v roku 1936 i stretol. Domizlaff však odmietol spolupracovať a v roku 1940 radšej odišiel do dôchodku.

Domizlaff tvrdil, že verejná mienka je iracionálna a komplikované či abstraktné idey ju nezaujímajú. Všetko sa malo zjednodušiť do symbolov a sociálnych stereotypov. Zároveň sú podľa neho ľudia náchylní uveriť svojim primitívnym zmyslovým vnemom. Domizlaffove práce boli také vplyvné a také inovatívne, že ho britské tajné služby po druhej svetovej vojne niekoľkokrát vypočúvali a dokonca pol roka väznili. Chceli zistiť, prečo bola nacistická propaganda taká extrémne efektívna.

Konzumná národná pospolitosť

Nacisti pochopili apolitickosť más. Pochopili, že pre väčšinu ľudí je politika nuda. Preto sa snažili oživiť ju o nové marketingové a reklamné prvky. Politickú propagandu servírovali ako veľkolepú šou, ako formu zábavy. Goebbels dostával každý mesiac hlásenia o náladách obyvateľstva od tajnej polície SS. Pred nástupom nacistov k moci tieto správy vypracovávali miestni velitelia alebo členovia strany. Chodili po krčmách, bavili sa s ľuďmi, počúvali, čo koho trápi a aký majú ľudia v ktorej oblasti na veci názor. Tomu prispôsobovali čo, kde, komu a kedy hovorili. Pri nových filmoch ich často premietali najprv vybraným skupinám divákov, na základe ich názorov a dojmov film prepracovali a až potom vysielali v kinách po celej ríši.

V technikách marketingu a reklamy Nemci výrazne predbehli svoju dobu. A nacisti, ktorí ich vytrvalo študovali, tiež. Hitler sám trávil štúdiom reklamných techník v knižnici v Mníchove hodiny a hodiny času. Vo svojom Mein Kampf venoval propagande samostatnú, rozsiahlu kapitolu. Možno jedinú, ktorá v jeho knihe dáva aspoň nejaký zmysel. Svastiku ako znak strany síce nevybral on, no všetko ostatné – farby, veľkosť, vlajku – áno. Nacisti sa inšpirovali i zahraničím – napríklad reklamnými kampaňami Coca-Coly alebo Henrym Fordom, ktorý nie je len priekopníkom sériovej výroby, ale i konzumerizmu. Hitler sa netajil, že Ford je pre neho veľkou inšpiráciou.

V propagande využívali nacisti „komerčnú estetiku“. Napríklad ich plagáty boli štylizované tak, ako keby bol nacizmus produkt. Potom sa ich snažili mať všade. Podobne ako vlajky, znaky, uniformy a ďalšie symboly. Postupom času sa nacistická symbolika stala normálnou súčasťou verejného priestoru, ako by tam bola vždy. Na svoje výtvory boli potom takí hrdí, že si svoju symboliku nechali patentovať – zákonom na ochranu národných symbolov z 19. mája 1933 (Gesetz zum schutz der national symbole) a zákonom na ochranu ríšskej vlajky z 15. septembra 1935 (Reichsflaggengesetz).

Vidíte to, čo nacisti chceli, aby ste videli

Nacistická propaganda pritom neostala pochovaná v troskách Berlína. Podliehame jej dodnes. Zábery, ktoré vidíme v televíznych dokumentoch o Tretej ríši, sú často zábermi z nemeckých archívov, a teda zidealizovaný obraz, ktorý o sebe nacisti vytvorili. Všetky prešli schvaľovacím procesom nacistického ministerstva propagandy. Inak by nevznikli. Dôvod, prečo používame práve tieto zábery, je jednoduchý – sú najkvalitnejšie, je ich najviac, a sú najlepšie dostupné.

Veľa necenzurovaných záberov neexistuje. Jedna takáto nahrávka sa napríklad objavila po páde Berlínskeho múru a vo svojom dokumentárnom filme s názvom Večná krása (Ewige Schönheit) ju použil nemecký dokumentarista Marcel Schwierin. Je to krátky záber, ktorý sa objaví asi v polovici snímky. Vidieť na ňom skupinku nacistov v úboroch, krátkych nohaviciach a tielkach, ako cvičia. Obraz je šokujúci – je totiž absolútne komický. Muži na záberoch sú zhrbení, obézni alebo naopak príliš chudí, majú rôznu výšku, nesedia im úbory, pohybujú sa chaoticky, niektorí sú plešatí, starí, bezzubí, nestíhajú cvičiť s inštruktorom a celkovo nevedia, čo majú robiť. Absolútny protiklad toho, na čo sme zo záberov z dokumentov zvyknutí. A zároveň reálny obraz toho, ako bežný Nemec koncom 30. rokov vyzeral.

Ešte vypuklejšie je to s dokumentami z druhej svetovej vojny. Všetky armády pracovali s propagandou a napríklad v ZSSR cenzurovali a vyberali vhodné zábery podobne ako v Nemecku. Žiadna armáda však nevyprodukovala toľko a takého kvalitného audiovizuálneho materiálu z bojísk, ako tá nemecká. Nemecký Wehrmacht disponoval samostatnými propagandistickými rotami (Propagandakompanie) podriadenými najvyššiemu veleniu. Propagandisti cestovali spolu s vojakmi na všetky fronty a často i do bojov. Boli jedinými „novinármi“, ktorí sa dostali na front. Nikto iný povolenie nemal. Pochopiteľne, prinášali len zábery, ktoré sa im zdali vhodné: postupujúce tanky, „árijských“ vojakov hrdinsky bojujúcich za vlasť a hrôzu rozosievajúce letectvo. V roku 1942 mali jednotky Wehrmachtpropaganda pätnásť tisíc členov, čo je veľkosť samostatnej divízie. Každý z propagandistov pritom vyprodukoval v priemere počas vojny až dva milióny fotografií.

Esencia režimu

Čo natočili, napísali alebo odfotili, muselo byť pred odvysielaním či publikovaním schválené ministerstvom propagandy, často samotným Goebbelsom. Potom sa tvorili takzvané Správy ozbrojených síl (Wehrmachtbericht). Zábery či fotografie z nich často preberali aj zahraničné, napríklad americké či britské médiá. Tak sa i ľudia mimo Nemecka pozerali na obrázky, na ktoré nacisti chceli, aby sa pozerali. A sú to často obrázky, na ktoré sa pozeráme dodnes.

Obraz modernej, motorizovanej a do veľkej miery obrnenej nemeckej armády s hrôzostrašnými tankami valiacimi sa nezadržateľne vpred je extrémne skreslený. 80 percent nemeckej armády v roku 1941 nebolo motorizovanej, v roku 1944 sa to ešte zhoršilo na 85 percent. Tam, kde to bolo možné, presúvali Nemci svoju armádu vlakmi. Kde to možné nebolo, poslúžili kone, alebo sa jednoducho chodilo pešo. Ak by sme spočítali všetky nemecké tanky, samohybné delá a stíhače tankov, ktoré vyrobili počas druhej svetovej vojny, bolo by to menej, než vyrobil Sovietsky zväz len z jediného druhu tankov – model T-34. A približne rovnako, ako vyrobili Američania tankov Sherman.

Nemecká armáda mala dve stránky. Bola to moderná, motorizovaná mašinéria s raketami V-1 a V-2 a technikou, ktorá predbehla svoju dobu. V omnoho väčšej miere to však bola tiež pomalá, zablatená armáda, ktorá počas vojny závisela od troch miliónoch koní a vozov a stále udržiavala jazdecké jednotky. V nacistickej propagande – a dnešných dokumentoch a knihách – však vidieť len jeden obraz.

Propaganda bola esenciou Hitlerovho režimu. Pochopenie mechanizmu a psychológie, ako fungovala, nám nepovie veľa len o nacizme samotnom, ale aj o tom, aké jednoduché je pobalamutiť človeka, aké je naše vnímanie symbolov a symboliky, a ako jednoducho sa dá pravda ohýbať, prispôsobovať a meniť. Prípadne, ako sa dá takmer čokoľvek zabaliť do pekného balíka a opakovať dovtedy, kým sa z toho pravda nestane. Tieto poznatky sú v dobe, ktorú mnohí často označujú ako „post-faktuálnu“, veľmi dôležité.