Diaľkový taxikár: Kolegovia mlčia. Boja sa, že im zhoria autá

V krajinách EÚ pracujú státisíce Slovákov. Tí sa v pravidelných turnusoch potrebujú dostať do svojich destinácií a domov. Je to výhodný biznis aj pre dopravcov – diaľkových taxikárov. Tí si nakúpili veľké vozidlá a za poplatok vozia pasažierov tam, kam potrebujú.

Medzi nimi však bolo aj množstvo špekulantov, ktorí svoje príjmy nezdaňovali, neplatili poistné, nedodržiavali ani základné bezpečnostné štandardy.

Keď štát presadil novelu cestného zákona a v nej povinné koncesie pre taxikárov, myslel si, že sa to zmení. „Nezmenilo sa nič a poctivých dopravcov z toho triafa šľak,“ priznáva jeden z nich, Rastislav Čurma.

Podnikáte ako taxikár. Zamestnávate vodičov, ktorí vozia záujemcov do zahraničia a späť. Podmienky v tejto brandži vás však dlhodobo rozčuľujú. Prečo?

Platí tu zákon, že autá do deväť miest sa označujú ako taxík, nad deväť miest je to už autobus. Vozím ľudí do krajín Beneluxu, a tak vnímam, že podmienky pre poctivé firmy sú u nás doslova nonsens. To už totiž nie je o prežití nás, čo dodržiavame pravidlá hry a zákon, ale o našej likvidácii.

Nesťažujem sa pritom z dôvodu konkurenčného boja, mám dosť zákaziek, ale ak sa pozriete na celý tento segment trhu, musíte vidieť, že to, čo sa deje na Slovensku, nie je normálne.

Konkrétne?

V januári minulého roka vstúpil do platnosti nový zákon, ktorý stanovil, že taxikárov môžu robiť len ľudia s platnou koncesiou. Keď som ju získal, od januára 2014 som bol vlastne jediný, kto v tom čase mohol oficiálne jazdiť do Holandska.

Realita? Zo Slovenska tam jazdilo až dvanásť dopravcov. Niektorí takmer denne. Akoby sa nechumelilo. Že sa vo veľkom porušoval zákon? Koho to trápi?

Odhadujem pritom, že dnes do Holandska jazdí 70 percent legálnych a 30 percent nelegálnych dopravcov, pri Rakúsku a iných krajinách je to horšie – až polovica taxikárov na to nemá oprávnenie.

Zákazníci nevedia, že na diaľkovej trase ich vezie taxík bez koncesie. Nepoznajú zákon, ťažko im to však vyčítať.

Ak ich to auto reálne dopraví z bodu A do bodu B, môže im to byť teoreticky jedno. Všetko sa ukáže, až keď sa niečo stane – nehoda, poškodenie batožiny, ťažké zranenie, prípadne smrť. Zrazu sa ktosi bude chcieť domôcť odškodného, oprieť sa o zákon a poistenie, ale nepôjde to.

Keď som na to začal upozorňovať v médiách, začali sa mi ozývať právnici nelegálnych firiem, teda tých, čo nemajú koncesiu, aby som vraj mlčal a neplietol sa do toho.

Lenže musím, lebo takto tu bez akejkoľvek zodpovednosti podniká až 50 percent dopravcov. Paradoxne, niektorí z kritikov dnes so mnou po tom, čo sme si to vydiskutovali, spolupracujú.

V zásade teda platí, že máme zákon, ktorý polovica brandže tvrdo ignoruje?

Samozrejme, urobila si z neho trhací kalendár. Dopravné firmy sa tvária, akoby sa nič nedialo, a pokračujú ďalej, hoci nesmú. Alebo sa kryjú klamstvami, že prepravujú len svoju rodinu, kamarátov, batožinu a podobne.

Na začiatku pritom na koncesie prešlo dokonca len dvadsať percent firiem, takže ak ich dnes má „až“ polovica dopravcov, je to vlastne úspech.

Predpokladám, že firmy bez koncesie ťažia z nižších nákladov, takže vedia klientom ponúknuť výhodnejšie ceny. Tým odstavujú čestnejšiu konkurenciu.

Nepochybne, pretože kým ony si možno na autá ani neplatia havarijné poistenie, ja platím dvaapolnásobnú sadzbu. Rovnako platím dvaapolnásobnú sadzbu aj za povinné zmluvné poistenie.

A kým čierni dopravcovia nepotrebujú nikoho zamestnávať, ja musím platiť vodičom výplaty a odvádzať za nich aj odvody.

Prečo nezamestnáte vodičov živnostníkov?

Lebo nesmiem. Musia to byť zamestnanci. Štátu to ani nezazlievam, len nerozumiem paradoxu, že kým vodič v taxíku musí byť zamestnanec, vodič autobusu môže mať pokojne živnosť na vedenie cudzieho motorového vozidla. Zodpovednosť za ľudské životy pritom majú obaja. V tomto je ten zákon až diskriminačný.

Vráťme sa k nákladom.

Niečo nás stojí aj samotná koncesia, kde platíte poplatky a musíte absolvovať skúšky, aby ste získali osvedčenie. K tomu treba predložiť dôkaz, že máte kancelárske priestory, stanovištia vozidiel taxislužby či parkovisko pre vozidlá v mimopracovnom čase. Čierny dopravca nič z toho nepotrebuje.

Kým my musíme viesť podrobné účtovníctvo, čo sú ďalšie náklady, podvodník nemusí nič. Ja musím tankovať na oficiálnej čerpacej stanici, aby som mal daňový doklad, čierny dopravca si natankuje lacnejšie z bandasky od Janka Hraška. A ak chce, miesto riadnych pneumatík si kúpi štyri ojazdené kdesi na vrakovisku. Ja musím ísť na STK každý rok, on nie.

Ja ako zodpovedný podnikateľ teda dodržiavam pravidlá, z ktorých si on ťažkú hlavu nerobí. Spočítajte si pritom, koľko takto ušetrí a ako ho to zvýhodňuje na trhu.

Nemajú dopravcovia bez koncesie strach?

Nie, lebo na jednej strane ušetria šialené peniaze, na druhej pre žiadny kontrolný orgán neexistujú, čiže ich nemôže nik postihnúť. Nik im nič nemôže, lebo sú v právnom vákuu.

Tí, čo sa teda správame zodpovedne a podnikáme podľa zákona, na to doplácame. Kým my musíme mať autá v kvalitnom technickom stave, lebo sme označení a kontrolovateľní, oni môžu používať staré hrdzavé „šunky“ a nik im nič nespraví.

Dohľad nad dodržiavaním tohto zákona má predsa ministerstvo vnútra.

Tak si to predstavme v praxi – polícia zastaví auto bez koncesie a chce ho skontrolovať. Vodič jej však povie, že nie je žiadny dopravca, iba vezie svojich kamarátov. Čo mu ten policajt môže? Zasalutovať a pustiť ho ďalej.

Mal som takmer štvorhodinovú debatu s vysokým funkcionárom polície. Ten mi priznal, že v týchto situáciách jednoducho neexistuje dôkazné bremeno. Inými slovami, tí ľudia sú nepostihnuteľní, hoci zjavne ignorujú zákon. Kompetentní vedia, ako na to, ale nič nerobia.

Ignorujú to však aj policajti v zahraničí? Ak mám v aute päť či sedem ľudí, dokážem sa vyhovoriť na to, že ide o rodinu či kamarátov?

Nie, lebo napríklad v Rakúsku polícia nelustruje len vodiča, ale aj posádku. Vezme si občianske preukazy, naťuká mená do systému, a ak zistí, že dotyční sú živnostníci, vodič má smolu.

Čo nasleduje?

Prvá pokuta je 1700 eur, druhá 7000 a tretia zákaz vstupu na územie Rakúska. Dopravcovia to napriek tomu riskujú, lebo šanca, že práve ich zastaví a skontroluje polícia, je minimálna.

Naša polícia diaľkových taxikárov nevie skontrolovať. Čo iné orgány?

Aké? Veď pre nikoho neexistujú. Ak oficiálne nie sú taxikármi, ako ich môže niekto skontrolovať? Autá majú neoznačené a vy im chcete dokazovať, že pasažieri v nich nie sú kamaráti vodiča, ale živnostníci, ktorí cestujú za prácou? Veď by vysmiali akúkoľvek kontrolu.

Taký okresný úrad dopravy je inštancia v druhom stupni, čo znie dôležito, radšej ako čiernych taxikárov však bude kontrolovať nás, registrovaných.

Potrebujú naši taxikári povolenia aj z krajín, do ktorých jazdia?

Nie, také povolenia v podstate s výnimkou Rakúska a Nemecka neexistujú, hoci som preto obehol ministerstvá Belgicka, Holandska aj Luxemburska. Európska únia to nemá ošetrené, spoločný postup v tejto veci neexistuje.

Predpokladám, že opatrovateľky, ktoré dopravcovia vozia najčastejšie, žiadajú doklad o zaplatenom cestovnom, aby si ho dali uhradiť v rodine. Čo im vystaví čierny taxikár?

Opatrovateľky si doklady pýtajú len občas, lebo obvykle to funguje tak, že potvrdenie rodine prinesú prvýkrát, a tie im už potom platia rovnakú sumu pri každej ceste domov. Okrem toho, cestujúcimi nie sú len opatrovateľky, a tým je obvykle jedno, či vôbec nejaký doklad dostanú.

Koniec koncov, ľuďom je aj tak jedno, kto ich vozí. Raz som jednu skupinu upozornil, že sa vozí čiernym taxíkom, nikoho to netrápilo. Bolo jej to totálne ukradnuté. V inom prípade ma cestujúca dokonca vysmiala a vodič po mne začal vrieskať a fyzicky ma atakovať.

Potrebujem každé dva mesiace cestovať do Amsterdamu, kde opatrujem starú paniu. Ako zistím, či firma, ktorá také služby ponúka na webe, patrí k serióznym?

Orientovať sa dá už podľa webu dopravcu. Ak má niekto len profil na Facebooku a žiadnu normálnu stránku, prípadne ju má len na voľnom serveri, ignorujte ho. Na stránke si vždy vyhľadajte prepravný poriadok a poriadne si ho preštudujte. V ňom sú totiž určené podmienky prepravy, práva a povinnosti pasažierov, dopravcu aj vodičov.

Neseriózni dopravcovia ho totiž nemajú. Faktom však je, že väčšina dopravcov má prepravný poriadok za zdrap papiera. Len málokto si dal námahu urobiť ho poriadne ako ja. Zostavoval som ho tak, aby chránil firmu aj cestujúceho, mnohí si ho však len ukradli a prekopírovali z mojej stránky, prípadne z webu iného dopravcu.

Čo ďalej?

Vždy si na webe pozrite kontakt na dopravcu. Legálny dopravca tam nebude mať len sídlo firmy, ale aj IČO, ktoré si viete overiť v živnostenskom registri.

Nie každý dopravca však má na stránke naskenovanú koncesiu. Ako zistím, či ju vôbec vlastní?

Otvoríte si stránku infotaxi.sk, ktorú prevádzkuje ministerstvo dopravy. Ide o komplexný register dopravcov, v ktorom si môžete overiť auto taxislužby, prevádzkovateľa aj preukaz vodiča. Stačí poznať názov firmy, jej IČO alebo evidenčné číslo vozidla.

Keď sa téme nedávno venovali Reportéri RTVS, bolo vidieť, že opatrovateľky z celého Slovenska taxikári ráno o štvrtej priviezli na pumpu do Bratislavy, kde si ich porozhadzovali do rôznych vozidiel. Bolo ich takmer štyridsať. Čerpacie stanice, na ktorých sa to deje, dopravcovia zámerne menia.

Lebo množstvo tamojších vozidiel nemá koncesiu a jazdia načierno. Pekne sa to dalo vidieť z toho, ako agresívne vodiči reagovali, keď si všimli kameru, ktorá nakrúcala evidenčné čísla ich áut.

Že sa organizujú veľké presadania do iných vozidiel, však má svoju logiku. Opatrovateľky sa točia v istých turnusoch, pričom každá pochádza z iného regiónu Slovenska.

Pre dopravcov je preto efektívne podovážať ich na jedno parkovisko a roztriediť tak, aby šli v jednom aute tie, čo cestujú do Viedne, v druhom do Mníchova, v treťom do Bernu, v štvrtom do Grazu. Keby tú trasu malo zvládnuť jedno vozidlo, nabehalo by neskutočné kilometre.

Že však takéto striedania nemonitoruje polícia a nezakročí ani raz za 14 mesiacov platnosti zákona, je facka nám ostatným.

Vie sa, koľko slovenských opatrovateliek pracuje v zahraničí?

Len v Rakúsku je ich 40-tisíc, a to sú len tie, čo majú legálnu živnosť, pripočítajte si teda ďalších možno 20 percent. Z toho sa dá tušiť, že v celej Európe sú ich násobky tohto čísla. Presné štatistiky však nie sú.

Tvoria opatrovateľky najčastejšiu klientelu?

Ako u koho, u mňa tvoria možno jedno percento. Zvyšok sú stavbári, zvárači, iní robotníci, vodiči kamiónov. Cestovali však so mnou aj iné zaujímavé profesie ako tetovač, nastreľovačka machu, mäsiari, lodníci, občas aj „horizontálne“ pracovníčky. Celkovú klientelu všetkých dopravcov na Slovensku teda v súčte tvoria státisíce ľudí.

Viackrát sa stalo, že auto dopravcu havarovalo, cestujúci sa zranil a chcel odškodné. Čo sa deje v takom prípade?

Záleží na tom, či ide o legálneho dopravcu. Istá firma mala v januári tohto roka nehodu. Pasažierka, žiaľ, sedela v aute bez koncesie a zranila sa. Keby som nedržal hubu, poisťovňa by ju z povinného zmluvného poistenia nikdy neodškodnila. Nebolo to správne a nie som na to hrdý, ale čo som mal robiť?

Mlčal som, lebo by na to doplatila ona, a nie dopravca. Keby som bol sviňa, natriem firmu poisťovni. Pani by sa však potom mohla donekonečna naťahovať s firmou a zrejme by aj tak nič nedosiahla.

Prečo by jej poisťovňa nič nevyplatila?

Lebo auto nemalo koncesiu ako taxík, čiže sa tvárilo ako obyčajné vozidlo na súkromné cesty svojho majiteľa, nie na biznis, teda komerčné jazdy. Za tie sa platí, ako som už spomínal, dvaapolnásobne vyššie poistné.

V tomto prípade by sa poisťovňa vyvinila jednoducho tým, že firma ju uviedla do omylu a zamlčala, že auto jazdí ako komerčný taxík.

Bol však ten nový zákon vôbec potrebný? Komplikuje život dopravcom byrokraciou, obmedzuje ponuku na trhu, zvyšuje klientom ceny, navyše Reportéri RTVS jasne ukázali, že štát je absolútne neschopný kontrolovať jeho dodržiavanie.

Je potrebný, lebo stanovuje štandardy toho, ako má tá služba vyzerať. Vodičom nemôže byť hocikto bez skúseností, ale bezúhonný človek s čistým registrom a so skúškami, ktorý má minimálne 21 rokov, absolvované psychotesty aj zdravotnú prehliadku, a voziť vás nemôže len tak, ale musí ponúkať aj istý bezpečnostný štandard a niesť zaň zodpovednosť.

Nezabúdajme tiež, čo bolo jedným z impulzov legislatívnych zmien – vo veľkom tu fungovali mikrobusy, ktoré zámerne jazdili pred autobusmi SAD, na zastávkach si pozbierali „cukríky“ spomedzi cestujúcich a my sme potom z daní dotovali poloprázdne spoje. Bývalá osobná preprava bola doslova eldorádom.

V akom zmysle?

V zmysle zisku, ktorý nikto nepriznával, ale aj nebezpečnosti, pretože dopravcu mohol robiť naozaj ktokoľvek. Stačilo si otvoriť voľnú živnosť. Zákon je teda nedokonalý, ale rozhodne sprísnil isté procesy, navyše chráni firmu aj cestujúceho, keď presne definuje zodpovednosť jedného i druhého.

Problém určite nie je v ňom, ale v tom, že štát kašle na to, či sa dodržiava. Aby tu celý podnikateľský segment fungoval tak, že sa spoliehame na čestnosť jeho účastníkov, je totiž nonsens, lebo vždy tu budú chytráci, ktorí nechcú platiť dane a obídu všetko, čo sa dá.

Čo je pravdy na tom, že niektorí špekulanti prijímajú objednávky klientov pod jednou firmou, ale vozia ich pod inou?

Deje sa to. Napríklad firma X má svoju webovú stránku s menom aj telefónnym číslom, čo klientov mýli. Majiteľ ju totiž v skutočnosti dávno predal firme Y, takže X už reálne neexistuje. Ak sa však niečo stane, hodí sa to na tú predanú firmu a hotovo. Ľudia si pritom bežne objednávajú prepravu a netušia, u koho, lebo si nič neoverujú.

Zavolá mi nešťastná pani a narieka, že po ňu neprišlo dohodnuté auto a ostala tak trčať v zahraničí, alebo sa nevie dostať do práce. Keď sa spýtam, ktorá firma sa na ňu vykašľala, netuší to. Jej jediným kontaktom s ňou je telefónne číslo v mobile, nič viac o dopravcovi nevie. To je strašné ignorovanie pravidiel. Aby som ani netušil, kto ma vlastne vozí a zodpovedá za môj život?

Prečo v tomto rozhovore nemôžem uviesť skutočné názvy firiem, ktoré ste mi spomínali?

Lebo to poprú a vy im nikdy nedokážete, že to tak robia. Naopak, ešte vás ako noviny zažalujú za ohováranie. Iné podvody sa trebárs robia tak, že firma má koncesiu na jedno auto, ale jazdí pod ňou až niekoľko desiatok externých áut.

Ako by ste to dokazovali pred súdom? Kde na to vezmete svedkov, keď nik nebude ochotný prehovoriť?

Čo je zlé na tom, že pre jeden dispečing jazdia rôzni externí dopravcovia?

Predstavte si, že zavoláte na dispečing a objednáte si svoju prepravu do Švajčiarska. Automaticky medzi vami vzniká prepravná zmluva. Ak sa však niečo stane, voči komu si budete uplatňovať škodu? Voči dispečingu, alebo voči externej firme, ktorá vás na jeho pokyn viezla?

S kým ste vlastne uzavreli zmluvu? A čí prepravný poriadok pre vás bude platiť? Právnici by sa, ak by došlo na súd, v tomto bordeli zbláznili.

Nie je to zbytočné strašenie?

Nie, veď čo sa nedávno reálne udialo? Stala sa vážna autonehoda, jedna pani skončila na ARO, druhá na JIS, tretia bola „len“ dochrámaná. Dispečing pritom zaujímalo jediné – či mienia pokračovať v jazde.

Samozrejme, následne sa prevalilo, že dopravca síce koncesiu mal, ale použil auto, ktoré v nej nebolo uvedené. Dispečingu nahlásil iné čísla a vznikol taký právny galimatiáš, až to nie je normálne.

Každý by pochopil, o čom hovorím, keby sa v takej situácii musel dožadovať odškodného, a zrazu by nebolo vinníka, lebo všetci by sa vyhovárali na toho druhého.

Platí, že čierny dopravca viac hazarduje so životmi pasažierov tým, že nerobí povinné bezpečnostné prestávky alebo miesto druhého vodiča obsadí ďalším klientom, len aby viac zarobil?

Nemyslím si, že to je pravidlom, lebo aj taxikár bez koncesie chce tých ľudí doviezť živých a zdravých. Existujú však aj firmy, ktoré na cesty dlhé 4000 kilometrov vysielajú len jedného vodiča.

Nepochybne. V Reportéroch RTVS pasažierky naznačovali, že s nimi jazdia aj nevyspatí vodiči. Dovezú opatrovateľky, naložia nové a vracajú sa na východ Slovenska.

Áno, opatrovateľky sú špecifický prípad, tam sa naozaj stáva, že vodič niekedy nemá čas ani len privrieť oči. Ženy väčšinou priebežne obmieňa a ide domov. Predstavte si, že ide z Humenného do rakúskeho Vorarlbergu, čo je 1200 kilometrov, a hneď aj naspäť.

Nedávno mi volal jeden vodič, že chce odísť zo svojej firmy, lebo sa vrátil z 2800-kilometrovej cesty a hneď mal nastúpiť na ďalšiu. Ak by to vraj šéfovi odmietol, letel by. Takéto firmy doslova hazardujú so životmi.

V serióznych firmách sa preto vodiči striedajú a v aute sú minimálne dvaja, hoci tým prichádzajú o jedno voľné miesto v aute, za ktoré mohli inkasovať peniaze od pasažiera. Napríklad moje autá majú vpredu len dve miesta.

Dôvod?

Lebo viem, že v prípade nehody by ten pasažier mohol dopadnúť naozaj škaredo, navyše chcem, aby moji vodiči mali vpredu svoju vlastnú zónu. Stredné predné sedadlo tiež nebýva polohovateľné, takže ak by pasažier zaspal, čo sa deje vždy, lebo cesta trvá minimálne 22 hodín, riskoval by som, že sa za jazdy nechtiac zosunie na jedného z vodičov.

Posádku u mňa teda okrem dvoch šoférov tvorí len šesť cestujúcich, hoci by sa ich pri inej konfigurácii sedadiel zmestilo sedem. Nemôžete sa na všetko pozerať len cez peniaze a možný zisk, treba používať zdravý rozum a mať pocit zodpovednosti.

Uvedomte si, že neraz vozíme jediného živiteľa rodiny. Ak rodina príde o toho človeka, môže prísť o všetko, lebo zrazu nebude mať kto splácať hypotéku za strechu nad hlavou.

Ako obsadené musí byť auto, aby jazdilo so ziskom?

Poviem to na príklade Holandska. Cesta tam a späť vychádza na približne 4000 kilometrov. Dvaja z posádky sú vodiči. Na to, aby som zarobil na náklady, musia sedieť cestou tam aj naspäť minimálne štyria pasažieri. Z toho už zaplatím naftu, mzdy vodičov aj auto. Na seba som však ešte nezarobil nič, to sa udeje až vtedy, ak je tých pasažierov viac.

Mám jazdy, keď moji vodiči berú do Holandska dvoch ľudí a vracajú sa len s jedným. Finančne sa to síce neoplatí, ale zákazníkom tým ukazujete, že ich nepodrazíte, a budujete si u nich renomé.

Nedávno istá firma nechala ľudí v zahraničí práve preto, že sa jej neoplatilo po nich ísť. Dozvedeli sa to hodinu pred jazdou. Šlo pritom o legálneho, nie čierneho dopravcu.

Čo je pravdy na tom, že niektoré pracovné agentúry majú zmluvy s dopravcami a ich klienti nesmú cestovať do práce inou firmou?

Ide o takzvanú viazanú dopravu a deje sa to vo veľkom, pričom sa za tým ukrývajú aj nelegálne taxíky. Bežne sa potom stáva, že mi zavolá dievčina napríklad z Veľkých Kapušian a je zúfalá.

Vodič jej agentúry príde domov po deväťhodinovej šichte v práci, sadne do deväťmiestneho auta a vezie do Viedne opatrovateľky, ktoré sú nútené jazdiť práve touto dopravou, inak prídu o robotu. Vodič sa ženie ako blázon, lebo ráno ide zase do svojej normálnej práce. Samozrejme, auto tej agentúry žiadnu koncesiu nemá.

Otázka času, kedy niekoho na ceste zabije.

Samozrejme, ale tak to tu vo veľkom funguje.

Angažovali ste sa za pracovné podmienky vodičov kamiónov, teraz bojujete za legálnych taxikárov. Kolegovia sa však k vám nahlas nepridávajú. Prečo?

Mnohí sa boja, že im zhoria autá a prídu o živobytie. Keby ste videli, aké veci mi konkurencia vypisuje na rôznych fórach vrátane zahraničných, ani sa im nečudujem.

Nejde pritom o mňa, pointou je, aby cestujúci boli natoľko zodpovední, že si pozrú, kto a za akých podmienok ich vezie. Aby nielen cena bola určujúcim faktorom pri voľbe dopravcu. Čiernym taxikárom sa moje konanie, logicky, nemôže páčiť. Ja s tým však neprestanem.

Nepáči sa mi ani pokrytectvo. Reportáž RTVS o tomto probléme nedávno istá pani zavesila na Facebook s poznámkami, aké špiny v tomto biznise fungujú. Ešte nedávno pritom vo veľkom obhajovala práve čiernych dopravcov a ukrývala svoju činnosť za spolujazdu.

Pred mesiacom a pol si však jej firma konečne vybavila koncesiu a zrazu sa hrá na svätú. Mne tento pokrytecký hyenizmus vážne prekáža a budem proti nemu bojovať aj naďalej. Pridlho už žijem v zahraničí, aby som sa len tak zmieril s neférovými praktikami na Slovensku.

Trochu patetické, nie?

Viem, že tento rozhovor možno vyznieva sebecky. Ja, ja, ja. Nie som to však len ja, kto k výkonu tohto povolania pristupuje zodpovedne. Je nás viac, veľkých aj malých. Dochádza nám však trpezlivosť.

S kým?

So štátom, jeho kontrolnými orgánmi, ale aj s našimi nečestnými „kolegami“, ktorí svojou nezodpovednosťou poškodzujú povesť nás, poctivých. Poctiví sme pritom len preto, že dodržiavame zákon a rešpektujeme pravidlá. Nič však nie je večné. Kompetentní by sa vážne mali zobudiť a prestať argumentovať, ako sa s tým nič nedá urobiť.

Apeloval by som aj na cestujúcich, nech si naozaj dajú záležať na tom, komu sadajú do auta a zverujú svoj osud. Nech nasadajú k zodpovedným taxikárom, lebo len tí si ich vážia a ctia. Len tam majú istotu, že sa o nich postarajú aj v prípade poruchy, poškodenia batožiny či nebodaj zdravia. Život a zdravie nenahradí nič.

Navyše, ak tento národ konečne začne vyzdvihovať poctivého a zákon rešpektujúceho človeka na piedestál a dávať ho za príklad iným, možno sa začne éra, keď bude v tejto krajine normálne. V opačnom prípade nech posledný zhasne.